Ideš Pane, − Pane večnej slávy, −
ideš smrti svojej v ústrety,
ach, a ja Tvoj vyznavač tu pravý
mám len tak stáť hriechom zamretý?
Mám len hľadieť na tie Tvoje muky?
Pozerať mám k Tebe hrozive?
Či snáď v hneve zdvíhať svoje ruky?
„Ukrižuj ho!” volať zlobive?
Ach, nie, − nieže! − I ja sTebou, Pane,
idem na vrch, na vrch Golgata,
kde pod krížom noha moja stane,
tam, kde tiekla krev tá presvätá!
Tam si kľaknem, − vyznám svoje viny, −
vyznám hriechy, − áno vyznám ich;
oľutujem svoje hriešne činy,
ach, i kajať chcem sa, Pane, z nich!
Tam si kľaknem, − a krev Tvoja, Kriste,
ktorá stečie s Tvojho tela dol;
tá ich zmyje, − verím tomu iste,
tá ich zmaže, ztíši srdca bôľ!
Ach, veď lotra, lotra kajúceho
potešil si, keď s’ mu sľúbil raj;
vzhliadni na mňa, Pane, trpiaceho,
tam za hrobom na mňa pamätaj!
Slovak