Peter Pavol Zgúth — Zostaň s nami!

Peter Pavol Zgúth — Zostaň s nami!

Vstal Kristus z mŕtvych! plným viery hlasom
zavznelo slovo ústami zbožných žien
a, zvlniac hruďou, mohutným otrasom
zahnalo všakej pochyby mhlistú tieň;
milosti plnej lúč srdce studené
ohrial: zplesalo vierou zbožné plemä.

A druhého dňa dva mužia zas’ spolu,
do Emaus idúc o tom vedú reči,
— a badať jaksi pochyby i bôľu
tieň v tvári, smutný výzor aspoň svedčí —
v tom cestou muž sa pridruží neznámy
k nim, sloviac: Aká tieseň vládne vami?

Ty sám jeden si — odpoveď tak zneje —
z mnohých do mesta prišlých z dialnej strany,
ktorýs’ neslyšal oné divné deje?
Zmučený Kristus v hrobe pochovaný . . .
no prázdne miesto — kameň odvalený —
niet ho tam! tak nám svedčia naše ženy.

Ó, nesmyslní — rečie On, neznámy —
vstal Kristus z mŕtvych, keď svitnul deň tretí;
no musel odňať smrti osteň, brány
zboriť pekelné, od hlavy do päty
potreť satana — a len tak vojsť do slávy
mnohých po súžbach vôjsť víťaz čo pravý!

A plynul ďalej výklad písem o tom,
z dávna čo mluvil Mojžiš a proroci . . .
Tu srdce mužov vzňalo sa jasotom
viery, bársi sa nieslo šero noci
zemou a, dôjdúc k Emaus: Pane milý,
pozostaň — rekli — s nami v pozdnej chvíli!

On zostal s nimi a vníduc do domu,
by povečeral, v pokraj sadol stola,
vzal chlieb, lámajúc žehnal daru tomu . . .
i zhýkli: Pane . . . ! avšak dookola
zjasnené oko nadarmo hľadelo:
zmiznul Pán! srdce vierou zahorelo.

Zostaň i s nami, zostaň, Pane milý
tmavých na cestách v časnom našom žití,
pozaplaš tiene, keď sa navalili
pochyby zhubnej, ó, nech srdce cíti
i pevne verí, žes’ Ty Spasiteľ sám,
ktorý i umrels’ a vstals’ k spaseniu nám!



Komentovať