Rehor Uram Podtatranský — Pokoj vám!

Rehor Uram Podtatranský — Pokoj vám!

„Vstal z mŕtvych Kristus!“ — A hľa večné blaho
už letí svetom, kresťanský kde dom; —
i pokoj ducha, vykúpený draho
to krvou Krista, rozmáha sa v ňom; —
a pocit slasti v srdciach zemských detí
hor‘ na modlitbe krídlach milo letí
ta v stánky večné, v modrú neba kloň!

Len Jeruzalem, mesto to na hore,
ach, nezná pokoj, ani nemá ho;
bo nedeľného rána jasné zore
mu dali v údel dačo strašného.
„Vstal z mŕtvych Kristus!“ slovo plné spásy
mu zvukom hromu desného dač hlási;
v ňom ono tuší kliatby večnej jho!

I učeníkov verných nebies Pána
tiež objal, strachu v duši desný cit. —
Sú spolu, — avšak na úsvite rána
už zamkli dvere, zavreli svoj byt;
bo „pred  židovským strachom“ duša trnie; —
čo na Pána, to na nich sa tiež hrnie!
Ach, čo im nesie nový rána svit?

A v tom Pán stane v svojich verných zbore, —
— a miestnosť tichá premení sa v chrám, —
kol hlavy Jeho slávy jasné zore
a v tvári pokoj, blaho sídli tam;
i vystre ruku, — oko láskou nyje, —
a izbou zavznú nebies harmónie,
keď riekne ku nim slová: „Pokoj vám!“

A hľa strach mizne, — srdce sa zas vzmuží
i v učeníkoch, — hynie krutý boj;
a k blahu viera pevná sa pridruží,
že Kristus chráni verných krúžok svoj!
I neveriaci Tomáš sa neľaká,
lež v zbožnom cite pred Pána tiež kľaká
a z duše zvolá: „Pán môj a Boh môj!“

Prijď i k nám, Pane, s‘ svojim slovom svätým,
prijď v cirkve svojej stánok, svätý chrám!
Veď ajhľa rozbroj s‘ svojim šípom kľavým
v nej seje nesvár, — pokoj hynie tam!
Prijď, Pane, a stíš vody vlnobitia
a spokoj mysle, — popraj tiché žitia:
ach, riekni svoje mocné: „Pokoj vám!“


			

Komentovať