L 7, 36–50
Farizej Krista k svojmu pozval stolu,
nie z úcty, ani láskou k tomu hnaný:
ať skúsi priazeň – myslel tak – a spolu
svedectvo vydá o mne bez pohany
pred svetom, aby zaskvela sa znova
sláva Šimonova.
A žena jedna hriešna veľmi, veľmi,
jaknáhle zvesť tá zavznela v jej uši,
bárs nepozvano, dnu vkročila dvermi
a hriešnej v slzách poľavila duši –
tým prúdom spásnym viery od prameňa
duša potešená.
Farizej dumá: by tento bol pravý
– jak ľud ho zovie – prorok v skutku, v slove,
hej, iste znal by, hriech veliký, žhavý
že zhrýza srdce, hlodá vnove, vnove,
čo páše oná nešlechetná žena
Mária Magdalena!
No Kristus okom láskyplným ziera,
jak smáča nohy zdrojom sĺz, pokánia,
hneď vlasmi hlavy svojej ich vytiera,
zas masťou maže drahou, bez ustania
ich ľúba žiaľom pravým premožená
viery živej žena.
A Kristus hriešnej spatriv duše tiene,
– pochyba, závisť v mračné sadla čelo –
ku nemu riekol, obrátiac sa k žene:
ty nedals’ vody, nepoľúbils’ vrelo
ma, ani masti . . . ako táto žena
hriechom obvinená!
A preto vravím: odpustené hriechy
má ona mnohé, všetky, do jednoho;
kde málo lásky, málo tam potechy
a ona predsa milovala mnoho!
Zas k žene: viera dušu tvoju zhojí,
ženo, choď v pokoji!
Nuž bratre, sestro, dušu hriech keď tlačí,
vo viere živej priviň sa ku Kristu:
On hriechy tvoje vniesol na kríž, v plači
ty zalkaj žiaľnom, dosvedč lásku čistú;
On hriech odpustí a zjedná pre teba
prístup raz do neba!
Slovak