„Počuj, zem: Ajhľa, ja privediem pohromu na tento ľud, je to ovocie ich úmyslov, veď na moje slová nepočúvali a opovrhli mojim učením.“ Jer 6, 19
Existuje jeden veľmi pevný a zároveň tajomný hrad: hrad našej mysle. Ak tento hrad opanuje nepriateľ, má vyhratú už celú bitku. Čomu alebo komu sa podarí zaujať celú našu myseľ, či to alebo tamto, je našim pánom a bohom.
Boh a Jeho sväté Slovo kladie veľkú váhu na tento významný hrad. On pozná jeho cenu. No diablu sa podarila veľmi dobrá taktika: on nás naučil nerátať s našou mysľou. On dobre pozná, že ten kto sa má večne slniť v svetle Božom, nesmie tu na zemi v jeho vnútru zostať nič tmavého. On vie, že perlovými bránami Nového Jeruzalema, — tam, kde svätý Boh bude prebývať uprostred ľudí, — nemôže prejsť nič nečistého alebo poškvrneného.
Slovo Božie hovorí, a aj vlastná skúsenosť učí, že „zmýšľanie ľudského srdca je zlé od mladosti“. Podľa toho všetci ľudia majú od mladosti znečistený tento svoj pevný hrad, a pri všetkých ľudí musí myseľ i srdce zažiť; „obnovte sa duchom svojej mysle.“ Keď však pri obrátení človeka sa premení srdce, tak sa premení i myseľ; no človek nekladie takú veľkú váhu na toto premenenie mysle, a v tom je práve to veľké nebezpečenstvo. Lebo, keď sa srdce, Emanuelom vyprostené zo satanovho otroctva, nechce poddať, tak sa satan v prvom rade pokúsi získať naspäť tú obnovenú myseľ, takže, hoci sa srdce ešte húževnato drží Boha, myseľ je už spolovice ovládaná satanom.
Zákon Boží znie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“ Tomuto rozkazu sa v kresťanskej náboženskej náuke venuje príliš málo pozornosti. Je otázka, čo je väčší hriech: či keď myseľ zhreší proti Bohu a blížnym, a či keď zhreší srdce, duša, alebo poslušný nástroj duše, telo? Boh dáva to isté prikázanie pre myseľ, ktoré je aj pre dušu a telo.
„Človek nemôže za svoje myšlienky“: hovorievame často a tým sa ospravedlňujeme. No Slovo Božie vraví inak; „Svoje zákony im vložím do mysle a vpíšem im ich do srdca a ja im budem Bohom, a oni mi budú ľudom.“ A my že nemôžeme za svoje myšlienky? Svätý Boh vie, že my literu dodržiavať nebudeme, že naše srdce nie je to schopné; On sľubuje: „Svoje zákony im vpíšem do srdca a ja im budem Bohom, a oni mi budú ľudom.“ Teda to isté zasľúbenie má srdce, ktoré má aj myseľ: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“
Je možné mať srdce umyté a myseľ nečistú. Že je to tak, dokážeme zo Slova Božieho „v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia“. Kto poznal svoju skazenosť, a vierou ponoril svoje srdce do krvi Baránka Božieho ku posväteniu, toho On obmyl svojou krvou. Ale prečo to isté neučinil človek so svojou mysľou? Pretože nepoznal, že ho hriešna myšlienka rovnako tak zatratí, ako hriešne slovo a hriešny skutok. No tak neprosil, neplakal o vyslobodenie, nevolal Emanuela o pomoc, a tak nie je jeho myseľ očistená.
Kiežby nám Pán pomohol ukázať na veľké nebezpečenstvo, — veľké, lebo nepoznané, — vyjadrené slovami: hriechy myšlienok!
Predstavme si našu myseľ ako taký veľký, rozsiahly hrad, plný tajných chodieb, komôrok a kútov. Nad vchodom zavesený ohnivý nápis zákona: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou — a svojho blížneho ako seba samého!“ A teraz sa pozerajme, čo všetko vchádza do toho hradu dvomi bránami: očnou a ušnou! A je zvláštne, že čo do toho hradu vojde, nemieni už viac odtiaľ vyjsť, ale skryje sa hlboko v nejakej komôrke. My si myslíme, že to už dávno umrelo, nejaká udalosť, priestor či hudba no po rokoch sa presvedčíme, že to žije, lebo sa nám ohlási. Je to tak, ako keď niečo počujeme o našich predkoch, ktorí už nežijú a poznali sme ich. Oni dávno nežijú; roky na nich nespomíname; a zrazu, akonáhle ich ktosi spomína, myšlienky na nich sa vynárajú, akoby pred nami zastali živí. Boli dakde hlboko v hrade našej mysle zabudnutí — ale živí; a vystúpili na znamenie, že čo sme do našej mysle prijali a zavreli, to z nej nevymizne — je to tam. Verte, srdce dá zabudnúť, ale myseľ nezabúda! A teraz nechajme chvíľu ten šíry svet, o ktorom ešte platí: „zmýšľanie ľudského srdca je zlé od mladosti“ a spýtajme sa úprimne samých seba: veríme tomu, že je hriech mysle, hriešna myšlienka rovnako taká veľká a zatracujúca ako hriešne slovo a skutok? Veru je. Sú všetky naše hriešne myšlienky zmazané krvou Ježiša Krista a tak Bohom odpustené? Žiadny hriech Bohu nevyznaný nemôže byť odpustený. „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ Usilovali sme sa už raz o to, našu myseľ očistiť, posvätiť, dokonale a úplne odovzdať Pánovi Ježišovi? Zlé slovo, áno, to nechceme hovoriť; slovo lživé — radšej by sme si odkusli jazyk! Skutok hnusný — kam by sme pred ním utiekli! Ukradnúť, zabiť, cudzoložiť, krivo prisahať, ohovárať, — odstúpiť od toho — by sme nemohli.
No pozrime sa do toho nášho tajného hradu, do ktorého keď zavrieme ústa nenazrie žiadny človek! Je aj tam všetko bez viny? Nie je tam voľakde v kútiku vražedná, nenávisti plná myšlienka proti človeku, ktorý nám niekedy ublížil? „Každý, kto nenávidí brata, je vrah“. Ty sa už možno nehneváš, ale tá myšlienka, ten voľakedajší hriech nie je vyznaný, nie je očistený pred Bohom. Alebo tam v druhej komôrke neväzí neumytá myšlienka — možno len jedna — na ženu alebo na muža — cudzieho muža, cudziu ženu — alebo myšlienka po boku vlastnej ženy na druhú ženu, po boku vlastného muža na druhého muža? Bola to len myšlienka; ty si na ňu prestal mysleť, zahnal si ju; ale ona nie je vyznaná, nie je umytá, je tu a je to škvrna. „Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu (alebo aj muža), už scudzoložil s ňou (s ním) v srdci.“
Myšlienka, pohľad — to ide spolu. Aké strašné! Myšlienka je semeno, ona plodí žiadosť — a čin sa dostaví! „Veď k činu neprišlo, bola to len myšlienka!“ Len? A aká to bola myšlienka? Čo si to videl, cítil, že si aj len na okamih objímal nedovolenú rozkoš? Myslíte, že Dávid zhrešil vtedy, keď videl Bat-šebu a keď ju vzal Uriášovi? Nie! Víťazné boje boli dobojované, žiadny nepriateľ nedoliehal na Judskú ríšu. Jóáb sa síce vybral hubiť Ammóncov; no nie preto, žeby boli oni napadli ríšu; nie. Ale králi mali takú obyčaj, vychádzali na vojnu bez dôležitej príčiny, len aby im meče nezhrdzaveli; ako deti, keď sa dosť dlho nahrali a zunuje sa im hra, tak si povedia; „Bime sa!“ „Nech sa bijú, mňa tam netreba; stratiť nie je čo, a získať mnoho nemožno;“ myslel si iste Dávid, „spravia to i bezo mňa.“ ,Dosť si sa už nabojoval; dosť vavrínov ti leží pri nohách; sprav si prázdniny!’ šepkal nepriateľ duše. „Áno, spravím si prázdniny!“ Načo boli Dávidovi tie prázdniny? On mal nejaké myšlienky, s ktorými sa chcel osamote zapodievať. Či mal novú báseň, nový žalm? Veď bol básnikom, svätopevcom! Nie; on si chcel aj od tých žalmov odpočinúť, chcel si trochu povolil, pohovieť; mal niektoré myšlienky, ktoré sa dobre zrovnávali so súmrakom noci. Nedali mu spať. Vyšiel von na strechu svojho paláca a myslel. Nevyniesol si harfu, nehral, nespieval; lebo vtedy by sa bol iste pozeral hore, kde prebýva Boh. Nie; hľadel dolu; hľadel, videl, myslel, žiadal a — hrešil, — prv, než zavolali za ním Uriášovu ženu — ešte prv. A keby ju neboli za ním doviedli, keby ona nebola chcela ísť, a on by nebol mohol ten zločin skutkom spáchal na svojom vernom priateľovi — zločin v mysli bol už spáchaný.
Hospodin hľadel do Dávidovho tajného hradu, do jeho mysle; On videl, ako sa pripravovala pôda tomu zločinu, ako sa ten hriech rodil v srdci — lebo sa rodil v mysli. Alebo myslíte, že Mojžiš zabil toho Egypťana vtedy, keď ho udrel pri násilníckom skutku? Mojžiš dávno, možno už roky vraždil egyptských násilníkov vo svojej mysli. ,Len raz keby som jedného dostal, zabijem ho!‘ Nuž naskytla sa mu príležitosť; zabil i rukou. Alebo myslíte, že Judáš len raz predal Krista? Koľko a koľkokrát on rátal v mysli keď počul, že tridsať strieborných dostane ten, kto Toho Ježiša Nazaretského v tichosti vydá súdu, aby mohol byť odstránený. Tak, ako v mysli tie peniaze počítal, tak si dlho predstavoval, ako by to bolo, keby šiel k veľkňazom — až skutočne šiel a pýtal sa: „Čo mi dáte, a ja vám ho zradím?“ No keby i nebol šiel, či tá zrada nebola v jeho mysli? Či už nezradil myšlienkami? No nechajme tých mužov Biblie bokom. Predstavme si veľké zhromaždenie Božích dietok, napr. na SLB, a naraz Božím divom by vyšli na povrch všetky tie myšlienky, tvoje, moje i celého toho zhromaždenia. Všetky tie krvou Pána Ježiša neobmyté hriechy myšlienok by ležali pred nami. Ty, brat, vedel by si zrazu, čo myslí o tebe tvoja žena, tvoj brat, tvoja sestra; ty, sestra, vedela by si, na čo myslieva tvoj muž, ktorého si ctíš a vážiš, nielen o tebe, ale všeobecne. Koľko nenávisti, závisti, nepravdy, falše, pokrytectva, lakomstva a nečistoty by tu vyšlo najavo! Iste by nebolo ani jediného človeka medzi nami, ktorý by nechápavo zdvihol obočie! Či by tu neplatilo o nás: „Ležíme vo svojej hanbe a prikrýva nás naša potupa“? Nuž toto veľké zhromaždenie bude raz zvolané, a to vtedy, keď príde On, ktorý daný bol, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“.
Isté je, že keď ľudia vydajú počet z každého márneho slova, tak nepochybne musia vydať z každej hriešnej myšlienky. Veď tam, v tej myšlienke ležal koreň všetkého zla a hriechu, ktorý ich so svätým Bohom rozdelil. No ako ho vydáme!? Veď vtedy je už neskoro dať sa umyť a očistiť. Išiel si pred Boha, čakal si Kristov príchod s plným presvedčením, že tvoj život bol bezúhonný; to najlepšie svedectvo o tebe vydali i bratia i svet, a teraz tu stojíš, plný škvŕn, ktoré nikdy neboli obmyté; — sú to nepoznané hriechy myšlienok. Áno, jestvuje nebezpečenstvo — čím nepoznanejšie, tým väčšie — ísť pred Boha, a nemať myseľ očistenú, umytú a žiť na zemi, chcieť dosiahnuť svätosť, a nemať obnovenú myseľ. „Obnovte sa duchovným zmýšľaním!“
Čo hovorí Hospodin Jeremiášovými ústami? „Hľa, ja uvediem zlé na tento ľud“ — a to je myslený ľud Boží — „ovocie ich myšlienok; pretože nepozorovali na moje slová svojimi ušami a čo do môjho zákona, ten zavrhli.“ (Roháčkov preklad) Keď svätý Boh sľubuje: privediem pohromu (uvediem zlé), tak hovorí presne to, čo myslí. On uvedie zlé na svoj ľud, a to zlé bude ovocím ich hriešnych myšlienok, a že nepozorovali Jeho slová. Aká je to nepozornosť slov Božích?
Tu je mladík alebo dievčina; obaja patria k Božiemu ľudu, chce sa ženiť, vydávať; poznajú, že Slovo Božie hovorí: „Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi!“, teda zákaz; — a myseľ čo? ,Ale veď to nebude tak zlé, veď on alebo ona uverí! Je taký milý, dobrý, šľachetný; lepší než mnoho veriacich.‘ — ,Pane; ukáž mi svoju vôľu svoju!‘ volajú ústa, a myseľ dodáva: ,Úmysel môj je dobrý, ja od neho neupustím.‘ „Veď čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou a aké spoločenstvo má svetlo s tmou? A aký je súlad Krista s Beliárom, a aký má podiel veriaci s neveriacim? znie Slovo Božie. A myseľ? ,Ten, či tá tiež tak učinili, a dobre to dopadlo; veď ja preto zostanem verným-vernou, inak nemôžem.‘ Nepozorovali Slová Božie. Alebo rozhnevali sa dvaja, prišla roztržka; vec zaiste nebola hodná, aby sa dve srdcia pre ňu roztrhli. Slovo Božie volá: „Pokonaj sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste“, a myseľ znova a znova ráta všetky krivdy, každé slovo, pohľad, skutok. Zmieriť sa? Nikdy! „Inak ťa tvoj protivník odovzdá sudcovi, sudca strážnikovi a uvrhnú ťa do väzenia.“
„Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše previnenia“ volá Syn Boží, a myseľ? ,Ja nemôžem, ja nechcem odpustiť, a vždy budem spomínať, a nikdy nezabudnem!‘ Ach, koľko je nesmierených dietok Božích, a chceli by byť šťastné, požehnané časne i večne, a nad nimi visí ortieľ záhuby, a svätý Boh sľubuje, že uvedie zlé, pretože nepozorovali Jeho slová, pohrdli zákonom lásky!
Ty hľadíš na toho či onoho, tú či onú; vidíš, že má to, čo ty nemáš, a chcel by si to mať; či už je to nejaký dom, auto, pozemok, žena, muž, peniaze, dobré, bezstarostné postavenie, alebo zdravé deti. Tvoja myseľ začne pracovať: ,Prečo to ja nemám? Prečo nie ja?‘ A k čomu sa dopracuješ? K nespokojnosti s Bohom i s ľuďmi. — Nakoniec si budeš myslieť, že si mučeníkom-mučeníčkou; každý ti ubližuje, aj Boh, aj ľudia. ,On sa opovážil dať druhému zo svojho, čo mne nedal, a ten sa opováži to mať!‘ A nad hradom tvojej mysle vysoko tróni v ohnivých písmenách nápis: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou…milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Akým si to svätozlodejom? Súdiš Boha i blížneho, a šliapeš zákon lásky. Až na Teba uvedie Hospodin zlé, bude to len ovocie tvojich myšlienok, lebo si neuznal, že sú hriechom, a nevyznal, neodprosil, a tak nedosiahol ani očistenie, ani odpustenie.
Ale možno sa ktosi zdesí nad týmito riadkami a povie: „Ak je to tak, tak som stratený! Čo mám činiť, aby neboli raz všetky moje myšlienky odkryté a zjavené, a ja za ne súdený?“
Pokánie čiňte, bratia a sestry! Tak ako ti na tom záleží, aby si mal čisté srdce, aby si raz mohol vidieť Boha, tak nech ti záleží na tom, aby tvoja myseľ dosiahla obnovenie. No prv, než môže Pán obnoviť, musí odpustiť, musí očistiť, musí zahladiť. On je Spasiteľ i našej mysle; On chce zaujať i tento hrad, túto pevnosť. Je to možné. Ten vrah Saul, keď sa celý oddal Pánovi, volá: „My však máme myseľ Kristovu!“ Aj my tú Kristovu myseľ môžeme dosiahnuť. Je len otázka, či chceme. Slovo Božie hovorí: „ale ich myseľ sa zatvrdila“; a zase „porušených na mysli a zbavených pravdy, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je ziskom“. Teda buďto bude naša myseľ obnovená, — myseľ Kristova, — alebo poškvrnená a porušená. Poškvrnená myseľ, a čisté, sväté blaho časné i večné, — to sa nikdy nezrovná. Ak urážaš Boha, ktorý všetko vidí, myšlienkami, žiadny človek to nepočuje, nevidí, ani ťa za to neodsúdi; ale Boh uvedie napokon na teba zlé. Hoci by to zlé uviedol časne, aby si nemusel zažiť to strašné sklamanie, ktoré náš Pán opisuje slovami: „zomriete vo svojom hriechu.“ Miesto očakávaného života — smrť. Ešte raz opakujme, vryme si to na dosky našich sŕdc, že jestvuje veľké, nepoznané nebezpečenstvo: Nedbať na hriešne, Bohu odporné, Jeho Slovom pohŕdajúce myšlienky, a poznať, že ony stačia na to, aby z nás vytvorili priestupníkov zákona Božieho a tým zatvorenie brán Kráľovstva na veky.
Pokoj Vám!!
Slovak