„Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované obete, vo vašich daroch nemám záľubu, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok!“ Am 5, 21−24
Kdesi do akéhosi cudzieho mesta prišiel nábožný pútnik, ktorý s údivom a s úctou pozoroval pyšne sa vypínajúce nádherné kostoly. „Tu bude zaiste mnoho bohabojných ľudí“, povedal istému neznámemu, ktorý sa k nemu priblížil. „Vojdime sem“, riekol neznámy, a obaja nasledovali zástup, ktorý sa hrnul do nádherného chrámu. Pútnik sa díval z chóru chrámovej lodi. Lavice boli nabité poslucháčmi. Ľudia držali v rukách knižky, otvárali ústa akoby na spev, ale nebolo počuť žiadny hlas. Organista pracoval rukami-nohami na organe, ale nebolo nič počuť. Farár vystupil na kazateľnicu a hovoril zdanlivo nadšenú kázeň, z ktorej nebolo počuť ani slovo. Len na samý koniec, keď pokľakla cirkev na modlitbu, bolo počuť od schodov oltára sladký detský hlások; dieťa sa zbožne modlilo: „Otče náš. . .“„Čo sú to aké zvláštne služby Božie?“, pýtal sa sprievodca pútnika. „Len to, čo si počul — riekol — išlo skutočne zo srdca a dostalo sa do Božích uší, a to bola prosba dieťaťa, ktoré tam pri oltári kľačalo. Všetci ostatní vraveli iba povrchne, povrchne spievali a slúžili Bohu; ich srdcia boli pri úplne iných veciach a boli plné nevery.“ Kto vie, koľko z našich bohoslužieb, modlitieb a obetí sa skutočne dostane do uší Boha?
Pastier Ámos akoby nám chcel povedal: „Už mám dosť vašej nedele, vašich Vianoc, Veľkej noci a Turíc, nezáleží na tom, koľko platíte príspevky, akí ste dobrí v darovaní darov pre kostol, nepáči sa mi to, vy pokrytci!“ Povedal by ďalej: „A ten liturgický spev a hra organistu mi lezú na nervy, nehovoriac o vašom zbore — to sa nedá počúvať!“ Čo by sme si mysleli? Veď ničí všetko, čo v našom zbore za tie roky vyrástlo! Spochybňuje všetky naše snahy, aby bolo všetko na bohoslužbách a v kostole čo najkrajšie, aby ľudia pocítili posvätnosť tohto miesta. Veď Boh nám prikazuje spievať, uctievať a prinášať obety vďakyvzdania, kázať a čítať Písmo!
Ámos nebol kňaz, ale pastier. Bol nezávislý, a tak priamo povedal, čo bolo potrebné povedať v Božom mene. Nebál sa nijakého názoru. Nepodporoval ho nikto. Mohol hovoriť s čistým svedomím a s neochvejnou úprimnosťou, že: Boh nie je spokojný s formou, kvalitou a obsahom ich uctievania.
Ámos sa však nesústreďuje len na kritiku náboženského pokrytectva, ale motivuje k zdokonaľovaniu — na: právo a spravodlivosť. Volá: „Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok!“ Spravodlivosť, ktorá má ako potok zavlažovať polia ľudského bytia, aby bola úroda. Aby sa plodná úroda stala základom pre život ľudí a zvierat. Ako čistá rieka, ktorá od prameňa až po ústie prináša požehnanie a spásu všetkým obyvateľom svojich brehov. Táto spravodlivosť by mala prúdiť životom, každodenným životom, spoločnosťou s jej zákonmi bez toho, aby ste ju odtrhli, využili, kazili ju alebo ju zneužívali. To by mala byť spravodlivosť medzi ľuďmi, hovorí prorok, a mala by sa prejavovať vzájomnosťou chudobných a bohatých a naopak. Vzájomný rešpekt a čestnosť.
Kým však zazneli tieto motivačné slová, z úst proroka Ámosa unikol výkrik hnevu a opovrhnutia: „Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované obete, vo vašich daroch nemám záľubu, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf!“ Slová, ktoré ukazujú Boha, pravého Boha, ktorého na rozdiel od presvedčenia mnohých ľudí nemožno oklamať. Toto hovorí Boh a nikdy sa nenechá odradiť. Je to Boh, ktorý sa nenechá uspávať. Tak hovorí Boh, ktorý nikdy nechce zbožňovať všeobecný koncept úžitkového života. Toto hovorí Boh, ktorý sa nebojí prerušiť kolobeh ľudskej spokojnosti. Toto je Boh, ktorý hovorí „nie“ pokrytectvu a pýche! Poznáme to: pýcha peklom dýcha. Pokora, pokánie, obrátenie a spravodlivosť — to nám treba. Pokora je jedna z najvzácnejších cností, pretože opakom pokory je pýcha, namyslenosť, nadutosť. Počujeme, že bez pokory nie je možné sa ľúbiť Bohu, Boh miluje človeka pokorného srdca. Je to niečo, čo mal Jeho Syn a náš Kráľ, Ježiš Kristus a je to niečo, čo chce dať aj nám. Bez pokory je život smutný. Pokorný človek si vie nielen priznať svoju chybu, je si vedomý vlastných nedostatkov, vie iných pokladať za hodnejších od seba samého. Pokora je stav, kedy vieme znášať krivdy, v pokore vieme niesť, keď nám niekto ublíži a nás neláka pomstiť sa najlepšie dvojnásobne, pokora nás vedie k prajnosti druhým a chráni nás od toho, aby sme ľuďom priali v živote zle, i vtedy, keby sa to možno zdalo ľudsky spravodlivé za zlo, ktoré oni páchajú. Pokora je sestrou viery pretože človek, ktorý je úprimne veriacim, musí byť a má byť pokorný, pretože ak je pokora spojená s vierou tak už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus, a On povedal učte sa odo mňa, lebo som pokorný v srdci. Pokora je sestrou lásky, pretože vedie človeka k tomu, vzdať sa seba samého a dokáže myslieť na šťastie a prospech svojho blížneho. Pokora je aj sestrou nádeje, pretože nehľadím do budúcna s predstavou o tom ako naplním svoje plány, túžby, sny, ale hľadím do budúcna s tým ako naplním Božiu vôľu vo vlastnom živote, aby som sa mohol stať požehnaním pre druhých. Pokora je sestrou modlitby, lebo nás vedie do najužšieho spoločenstva s našim Otcom i s našim Kráľom, ktoré, žiaľ, často zanedbávame.
Žiadne množstvo cirkevnej hudby, nech je akokoľvek úžasné, nedokáže prehlušiť ľudský nesúlad, ktorý v nás pretrváva. Preto je dôležité, aby sme všetku silu a vášeň vložili do tých miest, kde to nevonia pekne. Tam, kde život niekedy smrdí! Pretože to robí aj sám Boh! On je toho jasným príkladom! Spomeňme si aspoň na miesto narodenia Božieho Syna: v maštali, v jasliach, v smrade. Pretože nikde nebolo miesto! A miesto smrti: kríž, smrad tiel a špina, klamstvo, pľuvanie, plač. Lebo nebolo inej cesty! Alebo je to znamenie pre nás?
Prorok Ámos nás vedie z kostola do ulíc, do našich domovov, do našich pracovísk a škôl. Vyzýva nás k zamysleniu: aký je náš každodenný život v porovnaní s nedeľným uctievaním Boha? Vzdávame Bohu rovnakú slávu vo všetkom, čo robíme, hovoríme a spievame v modlitbách, piesňach a chválach ako v chráme v nedeľu? Čo je, čo znamená pokánie pre mňa? Ak je nám spoveď vrcholom pokánia tak sme na omyle. Vyznanie hriechov je len začiatok pokánia. Pokánie a spoveď nie je odpadkový kôš do ktorého všetko zlé vysypem, aby som ho mohol znova plniť hriechom. Pokánie je vyčistenie ale aj naplnenie Božím Duchom. My sami nie sme schopní, aby sme sa sami vyčistiti a zmenili. Nechajme sa vyčistiš a naplniť Božím Duchom, lebo len Boh to môže urobiť a v nás to zmeniť. Mnohí používajú spoveď a kresťanskú zbožnosť a život len ako poistku na horšie časy.
Premýšľali ste niekedy nad tým, kde by sedel Ježiš, keby sa prišiel pokloniť do nášho kostola? Počul by naše piesne a modlitby? Bol by s nami? Spieval by s nami piesne? Modlil by sa s nami? Páčila by sa mu naša vôňa? Naša úprimnosť? My?
Pokoj Vám!!
Slovak