„Istý farizej Ho prosil, aby jedol s ním. Preto vošiel do domu farizejovho a stoloval s ním. A hľa, v meste bola žena-hriešnica; keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizejovom, priniesla alabastrovú nádobu masti, odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. Keď to videl farizej, ktorý Ho bol pozval, povedal si: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica. Odpovedal mu Ježiš: Šimon, mám ti niečo povedať. A on povedal: Hovor, Majstre! Dvoch dlžníkov mal jeden veriteľ. Jeden bol dlžen päťsto denárov a druhý päťdesiat. A keď nemali z čoho zaplatiť, odpustil obidvom. Ktorý z nich ho bude väčšmi milovať? Šimon riekol: Domnievam sa, že ten, ktorému viac odpustil. A On odpovedal: Správne si rozsúdil. Nato obrátil sa k žene a Šimonovi riekol: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nepodal si mi vody na nohy, ale táto zmáčala mi nohy slzami a utrela svojimi vlasmi. Nepobozkal si ma, ale ona, ako som vošiel, neprestala mi bozkávať nohy. Nepomazal si mi hlavu olejom, ale táto masťou mazala mi nohy. Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. A jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. Vtedy tí, čo spolu stolovali, začali si hovoriť: Kto je tento, že aj hriechy odpúšťa? On však povedal žene: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji!“ L 7, 36‒50
Židovskí farizeji patrili k Ježišovým odporcom, nepriateľom. Preto je dosť prekvapivé, že farizej Šimon pozval Ježiša do svojho domu, aby s ním jedol. Alebo, že ďalší farizej Nikodém, popredný muž medzi Židmi, raz v noci prišiel k Ježišovi na rozhovor. Židia počas dohadovania sa o Ježišovom božstve skríkli na Ježiša: ktože si Ty, kýmže sa robíš? Najviac bolo takých Židov a farizejov, ktorí stretnutie s Ježišom využívali na to, aby Ho pokúšali a neraz aj skúšali ako malého žiaka. Keď židovskí farizeji videli a počúvali, že Ježiš v Galiley robil divy a zázraky, žiadali Ho, aby aj im ukázal nejaký zázrak; to neznamenalo, že dorástli do výšok presvedčenia, že už nastal čas, v ktorom prišla a zjavila sa Božia pomoc, o ktorú prorok už v dávnych dobách prosil: Hospodine, kiež by si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa pred Tebou zatriasli vrchy. Nie, farizeji nespievali haleluja, že už Mesiáš prišiel. Je dosť dnešných ľudí i kresťanov, ktorí sa podobajú tým farizejom. I keď sa v cirkevnom roku zachováva Advent, svätia sa Vianoce a ďalšie sviatky vždy s ponukou osobne sa postaviť pred Ježiša. Stáť pred Ježišom nechce byť čosi podobné adventnej sviečke, ktorá pravidelne po štvrtej adventnej nedeli zhasne a je uprataná. Postoj pred Ježišom je prejavom dobrej vôle, túžby, chce sa zaujímať o Ježiša, chce stáť tak ako pred Ním stála tá plačúca hriešnica, áno stáť so sklonenou hlavou a znovu čakať na Ježišovo žehnajúce slovo. Alebo hoc opakovať slová Šimona Petra, ktoré povedal Ježišovi po bohatom lovení rýb a v pocite svojej osobnej nízkosti, chudoby, biedy: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.“
Pán Ježiš veľkému, všetkými Židmi vykričanému hriešnikovi, colníkovi Zacheovi pretože bol v službách nenávidených vojakov Rimanov, pri návšteve v jeho dome Ježiš povedal: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Ten hriešnik Zacheus Ježišov oznam o príčine príchodu na tento svet prijal ako pokyn žiť inak ako žil dovtedy, konať spravodlivo vo vzťahu k druhým. Je preto prekvapením, že keď Pán Ježiš učeníkom oznamoval, že musí ísť do Jeruzalema a tam musí trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych učeník Peter s tým nechcel súhlasiť. Preto priam skríkol: „Nech Ti je Boh milostivý, to sa Ti nikdy nesmie stať!“
Zdá sa, že učeník Peter spolu so Židmi očakával Mesiáša-bojovníka, nového Dávida, ktorý doslova vyženie nenávidených Rimanov z Jeruzalema a krajiny. Preto učeník Peter nechcel vstúpiť na cestu hriešneho Zachea, lebo nechcel počúvať o utrpení, smrti a vzkriesení z mŕtvych. Bolo by duchovnou prehrou každého z nás, keď by sme sa chceli s učeníkom Petrom vyhovárať a ospravedlňovať, že keď on raz nesúhlasil s Ježišom, tak nemusíme súhlasiť s Ježišom ani my. Nechcime vo viere a dôvere v Ježišovi prepadávať, nechcime v Ňom poznať, „kamaráta“, mimoriadneho človeka, darcu lásky, milosrdenstva, pomoci, služby, ale poznať Ho ako Krista, Spasiteľa z ľudskej biedy hriechov. Prežívať Advent, sláviť výročné sviatky spolu s nedeľou znamená, chcieť vo viere poznať celú pravdu Kristovho evanjelia. On prišiel pre každého z nás, za nás trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu a pre náš život.
Farizej pozval Nazaretského do svojho domu, aby s ním jedol. To bol prejav úcty. Mať vtedy v tých časoch s niekym spoločenstvo pri jedení chleba znamenalo ďaleko viac ako len pohostenie pri rozhovore. Spoločné jedenie pokrmu a pitie nápoja malo náboženský význam spolu s predpismi o umývaní rúk a nôh, ktoré v prípade Ježišovej návšteve farizej pozabudol. Ale to by nebol najväčší prehrešok v jeho náboženskom cítení. Veľkou dierou v jeho náboženstve bola neznalosť najpodstatnejšej príčiny Ježišovho Adventu, príchodu na svet, že prišiel ako Mesiáš. Preto Pán Ježiš farizeja Šimona pomocou dvoch otázok navodil na cestu poznania celej evanjeliovej pravdy. To, že On bol Otcom poslaný vyplniť vôľu, spasiť, zachrániť tých, čo duchovne hynuli. A tak hostiteľovi Šimonovi povedal o dvoch dlžníkoch, ktorým veriteľ odpustil, lebo nemali čím zaplatiť a vrátiť dlžobu. Na to vyslovil otázku: „Ktorý z tých dvoch bude veriteľa viac milovať?“ A Šimon správne odpovedal, že ten ktorému viac bolo odpustené. A potom Ježiš do popredia posunul hriešnu ženu: „Vidíš túto ženu?“ a pokračoval ty si neurobil to, čo sa zvykne robiť každému hosťovi v dome, ale táto žena mi zmáčala nohy slzami, preto hovorím odpúšťajú sa jej mnohé hriechy. Pán Ježiš v Galiley a Judsku prejavoval svoju moc pri niektorých telesne i duševne chorých, hriešnych, biednych a hladných. To bola požehnaná minulosť v prejavovaní Ježišovej moci, lásky a slávy vo vzťahu k tým, ktorých prišiel zachrániť. Ale to, že Ježiš tej plačúcej žene odpustil hriechy to nie je minulosť, ktorá sa týkala len tej ženy. To ostáva Kristovou prítomnosťou, ktorú skusuje plačúci pod ťarchou hriechu a preto prichádza do Božej blízkosti a čaká tak, ako čakala tá smutná hriešna žena. Avšak nielen plačúci poznajú a prežívajú tajomstvo Ježišovho príchodu na svet, tajomstvo smrti, vzkriesenia a tajomstvo každej nedele. To tajomstvo smieme poznať, a tešiť sa z neho môže zdravý i chorý, smutný i veselý, mladý i starý, ktorý tak ako tá žena prosievame a prijímame o Božie zmilovanie, odpustenie a k vykročeniu do nového života. Takto môžeme a máme svätiť nielen Advent, ale každú nedeľu ako spomienku na Ježišovu návštevu nielen v kostole, ale aj v dome každého z nás kto chce byť aktívnym prežívaním pravdy o sebe, ako hriešnikovi. To vo viere znamená prijímať požehnanú pravdu o Ježišovi ako Spasiteľovi. A preto každé bohoslužobné zhromaždenie chápme ako Ježišovu návštevu do nášho svedomia, ako návštevu Spasiteľa od ktorého smie každý odchádzať ako nový človek, ktorému bolo oznámené: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ Staviam sa taký aký som pred Ježiša so sklopeným zrakom v plnej dôvere a nádeji, že sa ma opäť dotkne a nanovo vyriekne zachraňujúce slovo: „Odpúšťajú sa ti hriechy?“ Stáť len tak pred Ježišom nie je vôbec v ľudskej slabosti, či vraj menejcennosti. Naopak silnej viery, dôvery v Pána, ktorý má moc zdhvihnúť sklesnutého hriešnika a postaviť ho opäť do duchovne zdravého radostného života so spevom vyznania: Dosť, dosť už mám, keď Ježiš je môj Pán….do milosti Jeho sa porúčam (ESP 508, 5). K takému vyznaniu chce dopomôcť ponuka Ježišovej návštevy a Jeho slovo.
Pokoj Vám!!
Slovak