Na deň 5. septembra r. 1673 predvolali pred náhly súd prešporský 34 kňazov a učiteľov, zväčša z banských miest, a troch superintendentov: Joachima Kalinku, Martina Tarnóczyho a Štefana Feketeho. V terajšom primacionálnom paláci zasedal krvavý súd. Predsedom súdu bol arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi; prísediacimi sudcami z duchovného stavu: Juraj Kollonics, predseda uhorskej komory a biskup viedensko-novomestský; Štefan Klobusiczky, biskup pätikostolský; Peter Korompay, biskup a opát sv. Petra a Pavla de Kach; Štefan Balogh, kapitulník z Trnavy; Ján Lapsánszky, tajomník; zo svetského stavu: Adam Forgách, kur. sudca; Juraj Illésházy, prísediaci kráľ. tabule; Štefan Széchy, strážca koruny; Ján Majthényi, personál; Valentin Balassa, Valentín Szente, miestodržiteľ; Štefan Morócz, námestok kur. sudcu; Pavel Mednyánszky, protonotár; Pavel Orbán, protonotár; Fraňo Nagy, Juraj Tersztyánszky a verejný žalobník Majláth.
Keď sa týmto „kresťanským“ sudcom vydarila práca nad očakávanie, a mnohé evanjelické sbory staly sa korisťou jezuitov, všetky majetky cirkevno-školské prešly do rúk násilníkov, — aby bol i posledný klin vrazený do zhotovenej rakvi pre cirkev evanjelickú, sostavil Szelepcsényi ešte jedon nový súd a na 5. marca 1674 predvolal všetkých ostatných protestantských kňazov, učiteľov, ba aj študentov. Predvolaných bolo podľa jedných zpráv 193 luteránskych a 57 kalvínskych, dľa iných zpráv okolo 400 kňazov. Členmi tohoto posledného súdu boli — okrem menovaných z predošlého súdu —: Tomáš Pálfy, nitriansky biskup; Štefan Szenn, vesprímsky biskup; Melchior Kerekessy, mošoňský podžupan; Michal Vally, notár ostrihomskej kapituly; Juraj Töeröek, prísediaci kráľ. tabuly; Mikuláš Pálffy, strážca koruny; Ján Anton Pálffy, Juraj Erdődy, Andrej Poszti, protonotár. Verejným žalobníkom bol zasa Mikuláš Majláth. (úryvok z knihy: Ján Drobný – Martýri)
Už dávno ktosi povedal, že dejiny sú učiteľkou života. A keď sa to hovorí o dejinách
všeobecne, tým viac to platí o dejinách cirkvi. Ony nám predstavujú obrazy dejov, z ktorých sa máme učiť pre náš život. A menovite dejiny Kristovej cirkvi v Uhorsku sú bohaté na prenikavé výjavy a poučné udalosti, z ktorých sa učíme zvlášť tomu, ako mnohí naši ctihodní predkovia pretrpeli pre svoju vieru a vernosť k svojej evanjelickej cirkvi. Tieto dejiny nám predstavujú našu cirkev ako cirkev mučenícku, a napomínajú nás dôrazne a prenikavo, aby sme si vážili drahé, mnohým utrpením a nejednou mučeníckou smrťou vydobyté a zachované otcovské dedičstvo.
Pokoj Vám!!
Slovak
Nuž bola to “pekná” spoločnosť bezbožných sudcov. Na ich “službu” nemožno zabúdať, lebo vždy sú tu duchovní potomci jezuitu Lapšanského a mnohí mameluci, ktorí si myslia, že keď iných vraždia a prenasledujú, slúžia Pánu Bohu.