Historické okienko
500.výročie vydania protireformačného zákona v Uhorsku
Pri 500.výročí začiatku Lutherovej reformácie hľadali autori prednášok o dejinách reformácie v našich seniorátoch veľmi pracne zachované zmienky o “prvých lastovičkách” – prvých vystúpeniach hlásateľov reformačného učenia a o prvých evanjelických cirkevných zboroch na Slovensku (v Uhorsku). Zpráv z tohto obdobia sa nezachovalo mnoho a preto iní historici tvrdia, že sa reformácia u nás šírila len pomaly. Je vhodné, i keď veľmi smutné a boľavé, pripomenúť si výročie, ktoré dokazuje, že reformačné účenie sa do mnohých miest a regiónov dostalo veľmi rýchlo a nachádzalo tu živú odozvu a prijatie.
Reakcia na nové učenie v Uhorsku prišla už v roku 1521 zo strany ostrihomského arcibiskupa Juraja Sathmariho, ktorý na synode v Ostrihome brojil proti “kacírstvu”. Z podnetu smutne presláveného zemana Štefana Verböciho bol na uhorskom sneme v roku 1522 vydaný zákon o ničení “kacírskych” kníh.
Avšak už rok na to, na sneme v Budíne, 24.apríla 1523, bol odhlasovaný 54. zákonný článok, podľa ktorého ”všetci luteráni, ich ochrancovia a prívrženci majú byť vyhlásení za verejných kacírov a nepriateľov najsvätejšej Panny Márie a potrestaní stratou života a celého majetku”.
Je zrejmé, že išlo o trochu oneskorenú ozvemu wormského ediktu. Za tento neľudský, nesmierne tvrdý zákon pápež Klement VII, ako výraz svojej spokojnosti poslal 22. januára 1924 mladému kráľovi Ľudovítovi II. list plný pochvaly a po Kajetánovi aj odmenu 60 000 dukátov.
V zmysle tohoto zákona prišlo k sústredenému ničeniu reformačných spisov a kníh, ale aj tých, ktorí ich rozširovali. Známy je prípad upálenia kníhkupca Juraja v Budíne v roku 1524, ktorý pri mučení prezradil mená mnohých luteránov – kupcov, občanov i kráľovninho komorníka. Historik D. Veselý uvádza aj list pápežského nuncia Antona Burgiusa z 24.augusta 1524, podľa ktorého bol chytený nemecký predavač Lutherových kníh a bol upálený na námestí mestečka pri Nitre. Bol to údajne istý Ján, sluha Konrádovho brata Martina Cordatusa. Kronikár Szerémy spomína aj iné martýrstva na majetkoch palatína Báthoryho a Verböciho.
Pápež Klement VII. Verböciho snahu a tvrdý kurz proti evanjelikom listom pochválil za jeho “patriotickú” činnosť.
Snem toto svoje uznesenie z roku 1523 aj v nasledujúcom roku obnovil. A keďže sa uhorskej šľachte ani takýto ukrutný zákon nezdal dosť prísny a postačujúci na zastavene reformačného hnutia, preto o dva roky neskoršie ( v máji 1525) na sneme v Rákoši vyniesli ešte surovejšie nariadenie proti stúpencom Lutherovej reformácie. Ide o smutne známy 4 zákonný článok, podľa ktorého treba všetkých luteránov z krajiny vykoreniť. Mali byť všade “pochytaní, uväznení a potom všetci upálení” (lutherani omnes comburantur).
Je zrejmé, že vtedajší pápež nepochopil význam reformácie cirkvi ako Božieho diela a nemožnosť jej zastavenia drakonickými trestami. A “oslovenie doby” nepochopil ani mladý kráľ Ľudovít II., ktorý takéto zákony podporoval a snažil sa dielo obnovy cirkvi zničiť ohňom a mečom. Možno mu oči otvorili až udalosti nasledujúceho roku, keď spoznal skutočných nepriateľov kresťanstva, biedne zahynúc v bitke proti Turkom pri Moháči v roku 1526.
Pre úplnosť treba však povedať, že v tomto čase mali reformačné myšlienky a ich šíritelia porozumenie a určitú podporu aj na kráľovskom dvore v osobe mladej kráľovnej Márie, manželke Ľudovítovej. Mala okolo seba verných svedkov pravdy evanjelia. Čítala a poznala diela humanistu Erazma Roterdamského, ale aj práce i dišputy Martina Luthera a k obom prejavovala svoje sympatie. I keď jej najbližší učitelia (Albrecht a Juraj Brandenburský, Cordatus, Kreslig a ďalší) museli Budín opustiť pod hrozbou väzenia, postavila sa na ochranu tých, ktorí mali byť v zmysle spomenutého zákona upálení a mnohých aj zachránila. Pre svoju náklonnosť k reformácii musela však aj ona znášať útoky a bezohľadný posmech cirkevných hodnostárov i na pápežskom dvore, o čom sa zmienila aj v slovách piesne: “Mámli předce kríž svúj míti, Světu býti v nevážnosti pro Krista…(T. 578, 1). Jej pričinením počet upálených bol menší, ako sa predpokladalo.
O jej postoji a viere sa dozvedel aj M.Luther, ktorý jej po smrti manžela napísal list útechy a venoval jej výklad 4 žalmov ( Ž 37, 62, 94, 109) preniknutých hlbokou zbožnosťou a účasťou, ale aj “luterovskou” vernosťou pravde, svedčiac o údele tých mocných, ktorí padajú zo svojich trónov pre svoju bezbožnosť.
Päťsté výročie vydania nesmierne tvrdého protirermačného zákona v Uhorsku nech nás a našich potomkov vo viere posilní a povzbudí vo vernosti pravde evanjelia a nášmu evanjelickém Sionu.
Mgr.Ľubomír Batka st.
Slovak