Prečo Ježiš plače?
L 19, 41- 44, 21, 5 a 24:
“Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním (42) a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; (43) lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac zovrú zo všetkých strán (44) a zrovnajú ťa zo zemou, i tvoje dietky, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. – (21,5) Keď niektorí hovorili o chráme, aký je ozdobený peknými kameňmi a venovanými okrasami, povedal: (24) A budú padať pod ostrím meča a ako zajatí zavlečení budú medzi všetky národy. A Jeruzalem budú plieniť pojania, dokiaľ sa nenaplnia časy pohanov”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Myslím, že všetci poznáme svedecvo evanjelistu Jána o vzkriesení Lazara. Nad jeho smrťou a jeho hrobom Pán Ježiš zaplakal. Tam prítomní Židia povedali: „Pozrite, ako ho miloval“. Plač Pána Ježiša nebol prejav Jeho zúfalstva či bezmocnosti. Bol to plač milujúceho srdca nad smrťou priateľa, ktorého miloval.
Dnes počujeme z Lukášovho svedectvo o inom plači Ježišovom.“Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním”. Tento plač a tieto slzy Ježiša Krista boli prejavom Jeho lásky k mestu Jeruzalemu, k jeho obyvateľom a k ľudu, z ktorého vyšiel. Miloval ho, i keď dobre videl a poznal jeho duchovný stav a duchovnú biedu – čiže hriešnosť. Ako Boží Syn dokazoval, že hriešnikov miluje a želá si iba jediné: aby nezostali v moci hriechu a tak aj v moci smrti.
Jeho plač môžme pripodobniť k plaču matky – rodičky, ktorá čaká dieťa a teší sa naň, kedy ho uvidí. Ale keď ho privedie na svet zistí, že jej dieťa je nejakým spôsobom postihnuté, má nejakú telesnú, alebo duševnú poruchu. Matka musí zaplakať… Tým viac, ak je porodené dieťa mŕtve. Čaká sa život, a tu hľa, bolesť a smrť.
Takými boli deti Izraela. Boží ľud, o ktorom Pán Ježiš musel povedať, že“nepoznal času svojho navšívenia”. Izrael bol akoby slepý. Nepoznal príchod Mesiáša v Ježišovi, nevidel význam Jeho osoby, keď prichádzal k svojmu ľudu s darom spásy. Pán Ježiš musel na adresu Jeruzalema povedať so smútkom a bolesťou:“ Ó, keby si v takýto deň poznalo, čo ti je ku pokoju“… Láska Boha Otca, ktorá bola Jeruzalemu a Izraelu ponúknutá v Synovi, bola mnohými odmietnutá. Preto svoj vyvolený ľud Pán Boh vydal údelu, ktorý si sám vybral: život bez Krista a proti Nemu a následné panstvo pohanov nad ním.
To v danej chvíli obyvatelia Jeruzalema ako hrozbu nevideli, keďže neverili Ježišovým slovám. Dôsledky, ktoré odmietnutie Ježiša malo, vyslovil Pán pred svojimi učeníkmi jasne ako Božie proroctvo a posolstvo: “Lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa zo zemou i tvoje dietky a nenechajú v tebe kameňa na kameni”.
Pri pohľade na mesto Jeruzalem a jeho chrám, na jeho spohanštelú bohoslužbu, duchovnú pýchu, náboženský formalizmus a ľahostajnosť Pán Ježiš vyslovil nad ním slovo súdu. Ale nielen na mestom, ale nad celým národom.“Budú padať pod ostrím meča a ako zajatí zavlečení budú medzi všetky národy. A Jeruzalem budú plieniť pohania, dokiaľ sa nenaplnia časy pohanov“. (Lk 21, 24)
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
V dnešnú 10.nedeľu po Svätej Trojici si v našej cirkvi pripomíname nielen Pánov plač a proroctvo o Jeruzaleme a chráme, ale i Boží súd nad ním. Zničenie Jeruzalema sa udialo v roku sedemdesiat, po neúspešnom židovskom povstaní proti Rimanom. Bol to súd aj nad jeho bohoslužbou, ktorá v takej podobe nebola už nikdy ani tu, ani nikde inde na svete obnovená, ale aj súd nad mnohými inými hriechami.
Je potrebné povedať, že aj dnešná cirkev, NZ ľud Boží, si musí uvedomiť, že Boží súd prichádza tam, kde sa Božie slovo a pôsobenie odmieta. Kresťanská cirkev spomína na tieto udalosti preto, aby sa poučila a neišla rovnakou, či podobnou cestu nekajúcnosti, samospravodlivosti, duchovnej pýchy, alebo cestou rozumkárstva (bezbrehého liberalizmu) ako starozmluvný Izrael. Toto vážne posolstvo je povzbudením k poslušnosti Božiemu slovu a k dôvere v Jeho sväté zasľúbenia. Najmä však, aby sme sa vyvarovali hlavného hriechu, totiž odmietnutiu daru milosti v osobe a diele Pána Ježiša Krista, keď k nám prichádza vo svojom Slove, alebo vo sviatostiach.
Ak sa také niečo deje, cirkev je v podobnom nebezpečenstve hynutia, straty Božej milosti, ochrany a pomoci a potom je cirkev plienená pohanmi. Ježiš každému hriešnikovi priniesol a ponúka cestu k životu , pokoja a radosti. Ak však odmietame vládu a cestu Kristovu, Jeho pravdu a život a pravú bohoslužbu, aj náš Sion bude bude pohanmi plienený a ničený. Dnešná nedeľa nám pripomína vážne slovo apoštola Petra, že “súd Boží začína od domu Božieho”. Teda cirkev nie je spod Božieho súdu vyňatá, ale naopak, stojí v prvom rade “švihania metly” Božieho hnevu.
K svätému mestu prišiel Ježiš na osliatku ťažnej oslice. Tento jednoduchý a všedný príchod bol pre mnohých vtedajších obyvateľov dôvodom váhania, alebo aj priameho odmietnutia. Mnohí si mysleli, ba zrejme i nahlas hovorili: Takto predsa Mesiáš, Kráľ Izraela prísť nemôže! V tejto predstave boli utvrdzovaní svojimi duchovnými vodcami napriek tomu, že prorok Zachariáš i iní proroci jasne tento príchod predpovedali. S odmietnutím Pána Ježiš odmietol Izrael aj posoltvo Božích prorokov.
Bratia a sestry!
Neraz sme v cirkvi svedkami toho, že podobne sa mnohí dnes pozerajú na sviatosť Večere Pánovej a že ju takto hodnotia. Ako niečo slabé, ničotné a nehodné Kristovho príchodu k nám. Považujú za nehodné a nedôstojné, aby Syn Boží prišiel k nám v takých všedných daroch, ako je obyčajný chlieb a víno. Aby prišiel vôbec v telesných, zemských daroch. Podobne to býva pri prisluhovaním Krstu svätého, kde je dar vody priam pohoršením pre niektorých kresťanov, napriek tomu, že už Nikodémovi Pán Ježiš hovoril o znovuzrodení“z vody a z Ducha”!
Bratia a sestry, nedovoľme, aby v našej cirkvi bolo slovo Božie falšované, obchádzané, alebo odmietané tam, kde sa ono s ľudskými názormi a pohľadmi nezhoduje, kde je “novým svetlom a novým kvasom”.
Vieme, že Izraelcov a návšetvníkov Jeruzalema nádhera jeruzalemského chrámu oslepovala. Jeho mohuté múry sa zdali veľkou istotou stálosti. Preto sa iba niektorí pripojili k oslave prichádzajúceho Ježiša. Táto oslava Krista, ako iste vieme, je tou novou a pravou bohoslužbou, ktorá začína tu na zemi a má pokračovanie v nebi. Jej podstata tkvie v tom, že veriaci ľud volá:“Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosana na výsostiach“!
Jemu, sediacemu na osliatku máme otvoriť brány našich sŕdc, pred Ním pokľaknúť a Jemu trvalo prinášať radostné chválospevy a vďaky. To je adekvátna odpoveď na to, čo nám prináša a dáva On. Totiž dar odpustenia hriechov, dar nového života tu, ale aj večný život s Ním!
Hriech vtedajšieho Božieho ľudu, ktorý mal byť svätým, kráľovským kňaztvom svojmu Bohu, bol v tom, že takým nebol a zlyhal práve v tom najpodstatnejšom: vo svojej kňazkej službe. Ľud a jeho predstavení Ježiša neprijali a neoslavovali.
Princíp každej pohanskej, alebo spohanštelej bohoslužby je v tom, že človek je zbožný iba z vypočítavosti – chce síce niečo božstvu dať, ale len preto, aby dostal potom oveľa viac.
V kresťanstve sa nájdu aj dnes takí, ktorí hovoria iba o tom, ako si vymodlili a získali zdravie, požehnanie, úspech, ale nič nechcú počuť o nesení kríža, sebazapieraní a službe blížnym…
Mnohým sa dokonca páči, ak má cirkev podiel na svetskej moci, alebo keď je aspoň v médiach zvelebovaná a uznávaná. Často sa tak deje za cenu kolaborácie so svetom v morálnej rovine a morálnych otázkach. Takí boli v Izraeli najmä sadukaji a ich žiaci a nasledovníci. Pre mnohých bola priťažká ťažká cesta biblického Józuu, ktorý v Sícheme vyzval ľud: “Vyvoľte si dnes, komu budete slúžiť. Ja a môj dom slúžiť budeme Hospodinu”!
V Izraeli boli však dva prúdy zbožnosti. Okrem kolaborantov so svetom, boli v ľude aj veľmi zbožní farizeji. Žiaľ, väčšina z nich boli pokryteckí požnostkári, ktorých spôsob okázalej zbožnosti, ale aj samospravodlivosti, teda zakladaní si na sebe a svojom konaní Ježiš nemenej tvrdo kritizoval. Ešte viac, ako sadukajov, učiteľov zákona a – povedali by sme dnes – náboženských racionalistov, rozumkárov, ktorí neverili vo vzkriesenie a večný život.
Bratia a sestry v Pánovi!
Aj my ako NZ ľud Boží, máme konať pokánie dnes i stále ako pokrstení, a tak: sväté a kráľovské kňazsvto Pána Ježiša Krista. Nech spomienka na údel Jeruzalema a jeho obyvateľov i celého ľudu SZ nás usmerní, napraví, poučí a nasmeruje naše nohy na cestu pokoja. Na cestu verného nasledovanie nášho Pána, prijímania Jeho slova a sviatostí a Jeho trvalej oslavy. Dnešné vážne posolstvo je aj povzbudením k poslušnosti Božiemu slovu a k dôvere v Jeho sväté zasľúbenia. Napokon, nech nás vedie k trvalej radosti skrze Ducha Svätého, tu v časnosti a potom aj vo večnosti. Amen.
10. nedeľa po Trojici – Sobotište / Holíč – Mgr. Ľubomír Batka st.
Slovak