Cesta k odpočinku

               Cesta k odpočinku

Odpusť nám, Bože,

úpadky, hriechy,

ľud svoj háj

a bez potechy nenechaj!

Netresci nás,

jak by sme zaslúžili,

lež praj sily,

pri nás stoj:

daj verne skončiť žitia boj. Amen (M.R.)

Žd 3, 7 – 19: “ Preto ako Duch Svätý hovorí: Dnes, ak počujete Jeho hlas, (8) nezatvrdzujte si srdcia ako pri roztrpčení v deň pokúšania na púšti, (9) keď ma skusovaním pokúšali vaši otcovia, hoci videli moje skutky (10) za štyridsať rokov; prteo som zanevrel na toto pokolenie a povedal som: Ustavične blúdia v srdci! Ale oni nepoznali moje cesty, (11) takže som prisahal v hneve: Nevojdú do môjho odpočinku! (12) Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! (13) Ale napomínajte sa navzájom deň po deň, dokiaľ sa hovorí dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. (14) Lebo sme sa stali účastníkmi Kristovými, ak podstatu, ktorú sme mali na počiatku, zachovávame pevnú až do konca.  (15) Keď sa hovorí: Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia ako pri (onom) roztrpčení – (16) kto to, ozaj boli, čo počuli a roztrpčovali sa? Či nie všetci, ktorí vyšli z Egypta pod Mojžišom? (17) A na koho zanevrel za štyridsať rokov? Či nie na tých, čo zhrešili a tak ich telá padli na púšti?  (18) A komu prisahal, že nevojde do Jeho odpočinku? Či nie tým, čo neposlúchali? (19) A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.” Amen

Bratia a sestry v Pánu!

   Lekárske štatistiky u nás i vo svete hovoria, že najčastejšou príčinou smrti sú srdcovo-kardiovaskulárne choroby. A čo hovorí o príčine smrti Biblia? Hovorí niečo podobné. Aj ona (slovo Božie v nej) označuje ako príčinu smrti človeka chorobu “srdca”. Tak to bolo už v prípade prvých ľudí Adama a  Evy to sa opakuje aj v prípade ich potomkov.

Povedzme to však ešte presnejšie: Písmo sväté hovorí, že príčinou smrti je hriech. Lenže práve hriech je vždy ”vecou srdca” človeka,  jeho “kardiosllerózy”, čiže “tvrdosti srdca”. Iste, Biblia tým nemyslí na srdce ako orgán ľudského tela, ktorý sám osebe je jedinečným a úžasným stvoriteľským Božím dielom. Biblia tým myslí jednoducho na duchovnú podstatu človeka, na “dušu a ducha” a celkový duchovný stav človeka. Nemusí nás to mýliť, ani pohoršovať, veď aj my sami hovoríme napríklad o tom, že máme, alebo cítime “v srdci lásku” k niekomu, prípadne hovoríme, že niekto má “srdce plné nenávisti” a podobne.

   Náš dnešný biblický text hovorí niekoľkokrát o srdci práve v súvise s jeho možnou tvrdosťou, či zatvrdilosťou. Pisateľ listu Židom cituje najskôr 95 žalm týmito slovami:” Duch Svätý hovorí: Dnes, keď počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia…”. A pisateľ listu k tomu dodáva Boží výrok: “ustavične blúdia v srdci !”. (v.10)

   Pre čitateľov a poslucháčov tohoto listu potom adresuje prosbu a výzvu, ako dôsledok poznanej diagózy – duchovnej kardiosklerózy:

” Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha!” Aby bolo všetkým zrejmé, čo má tým apoštol na mysli, dodáva: ” Napomínajte sa navzájom, aby nikho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu”.

Bratia a sestry v Pánu!

  Apoštol ako známy historický fakt a dôzak o následku tejto tvrdosti srdca, totiž nevery,  ktorá spočíva v odvrátení sa od živého Pána Boha a v odpore a vzbure proti Nemu a Jeho slovu, pripomína skúsenosť izraelského národa po jeho vyslobodení z egyptského otroctva, keď putoval do novej vlasti- do Kanaánu.

   Ľud sa pod vedením Mojžiša a Árona vydal na odvážnu, namáhavú cestu a -ľudsky videné – na veľmi riskantnúcestu. Pod rúškom noci, po paschálnej hostine baránka opustil egyptské jarmo. Ale opustenie Egypta ešte automaticky neznamenalo novú skutočnosť, nový domov, novú krajinu, slobodu a prosperitu. Národ bol najskôr dlho na ceste k slobode. Nikdy mu síce nechýbali jasné dôkazy o Božej pomoci a prítomnosti, o Božom požehnaní, ale nedôvera a neposlušnosť sa napriek tomu zahniezdila v srdciach a mysliach mnohých. Pri horkých vodách v Máre došlo k vypovedaniu poslušnosti Pánu Bohu. Ešte horšie tobolo pod vrchom Sinaj (Chóréb), kde za neprítomnosti Mojžiša ľud žiadal Árona, aby mu zhotovil božstvo, – náhodou vraj vyšlo zlaté teľa, ktoré ho povedie späť do jarma služby, poda niektorých k “hrncom mäsa”, kde sa vraj mali dobre. Táto nedôvera voči Božiemu zasľúbeniu sa prejavila v neposlušnosti Božiemu slovu a zákonu.

    Nevera a neposlušnosť Hospodinu viedla k Božej odpovedi:

”Nevojdú do môjho odpočinku”. Tak si sami vybrali cestu, ktorá vyústila v smrti. Nechceli počuť a dôverovať Božiemu hlasu, ale ich zatvrdené srdcia ich priviedli k mámeniu hriechu, k starej minulosti a jeho myšlienkového a náboženskému pohanskému svetu.

   Ich duchovný stav bol stav bez Boha, keď sa svojím úsilím chceli dostať k istotám, ktoré však boli ilúzoiou. Neverii v Božiu lásku a moc, keď síce museli ísť cez nehostinnú púšť a horské masívy, čo bolo iste náročné, ale prestali veriť v Božie zasľúbenie a Mojžišovo vedenie. Preto Boží svedok v závere tejto kapitoly konštatuje: ” A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru”.

     Na púšti zomreli všetci, ktorí síce vyšli z Egypta, ale zahynuli pre tvrdosť srdca, pre neveru. Je síce pochopiteľné, že sa možno obávali o svoju budúcnosť a o budúcnosť svojich detí. Kvôli nim a  svojej budúcnosti sa chceli vrátiť pod moc faraóna, ktorý páchal genocídu najmä na izraelských chlapcoch. Jedným zo zachránených bol samotný Mojžiš. Ale nevera v Božie sľuby mala “veľké oči” a tak aj tie žalostné istoty v Egypte považovali za väčšie ako Božie sľuby a vedenie. Preto generácia rodičov nevošla do zasúbeného odpočinku, do zeme zasľúbenej. Do zeme zasľúbenej nevošli napokon ani Áron a Mojžiš. Z vrchu Nebó síce videl zasľúbenú zem, ale nevošiel do nej, pretože nedostatočne plnil svoju pastiersku úlohu a ta zomrel na vrchu. Nikto nevie o mieste jeho odpočinku, pretože Hospodin nechce od svojich verných, aby uctievali zemských vodcov, ale Jeho samého. Ľud Izraela uveril tým vyzvedačom, ktorí sa z kanaánskej krajiny vrátili a tvrdili, že tam žijú ľudia – obri. Vytvorili v ich očiach obraz nepriateľov, ktorých sa treba obávať a neverili Józuovi a Kálebovi, ktorí ich povzbudzovali, aby sa nebáli a uisťovali, že Hospodin bude s nimi. Preto ich telá padli na púšti a nevošli do cieľa – odpočinku v zemi zasľúbenej.

   Bratia a sestry!

   My sme sa stali “účastníkmi cesty Kristovej”, ako hovorí apoštol o našom živote v tejto čanosti. Sme tiež na ceste ako ľud izraelský. Naším prieskumníkom, vodcom  a sprievodcom je Ježiš Kristus, ktorý nás chce viesť do nebeského Kanaánu. On nám dáva potrebné informácie, On nás povzbudzuje na našej životnej púti, ak treba prekonávať prekážky a napokon nám hovorí aj o tom, čo je za tou hranicou, keď slnko nášho života sa nakloní a hasne. Pán náš učí žiť v dôverev Božiu moc, ktorá sa prejavila v Jeho vzkriesení a ponúka aj nám svoju silu k novému životu a svoju milosť vtedy, ak na ceste padáme. On hovorí: “Ja som cesta, pravda i život, nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa”. S Ním a v Ňom nachádzame jednak silu, ale aj vždy novú nádej na život večný. To je Jeho zasľúbenie pre nás od počiatku, ako sme sa stali Božími deťmi a Jeho nasledovníkmi.

      Kajúca nedeľa má význam v tom, že nás volá k prehĺbeniu a k zvrúcneniu našej viery v Božie zasľúbenia. Ak niekto nevojde do Jeho odpočinku, tak pre neveru, pre tvrdosť svojho srdca  a duchovnú kardiosklerózu. V Krste svätom sa naša duchovná cesta s Kristom začala, ale práve Krst svätý zanamená, že “celý náš život má byť ustavičným pokáním”. Naň nás upozorňuje varovný príklad putujúceho ľudu SZ, ale aj príklad zatvrdilého Jeruzalema, ktorý “nepoznal času svojho navštívenia”. Súd Boží začína vždy od “domu Božieho” a tým sme aj my, ako súčasť kresťanskej cirkvi. Preto potrebujeme mať aj napomínajúce príklady pred očaami, aby nás nezatvrdilo “mámenie hriechu”. To, čo je dôležité, je vernosť, “aby sme podstatu, ktorú sme mali na počiatku, zachovai pevnú až do konca”. Tou podstatou je srdce obmyté, obnovené a obživené krvou a zásuhami Ježiša Krista.

   Napomínajme sa navzájom v bratskej láske k skutočnej vernosti Pánovi a Jeho zasľúbeniam. Nech nás nezláka žiadne mámenie hriechu: návrat k falošným ilúziam, ani utiekanie sa ku klamlivým fatamorgánam dnešného sveta. Nebojme sa posmechu, ktorým častuje zatvrdilý svet tých, čo sa úprimne kajajú. Pán Boh dáva svoju milosť pokorným a verným dnes, i tam za hranicami tejto pozemskej vlasti. Amen

              Nedeľa kajúca – Sobotište, 97/23, Myjava – Ľubomí Batka st.