Kto neokúsi smrti naveky?

Kto neokúsi smrti naveky?

  Kto neokúsi smrti naveky?

Ďakujeme Ti, dobrotivý Pane Bože náš,

za nový deň života a v ňom za novú

možnosť stretnúť sa pri počúvaní Tvojho slova. 

Prestieraš pred nami tento pravý pokrm a nápoj 

k duchovnému povzbudeniu a k rastu vo viere.

Chválime za to Tvoje  säté meno!

Prosíme aby tak Duch Svätý pôsobil v nás, 

aby sa naše srdcia stali dobrou pôdou, ktorá

prijíma slovo života večného a ktorá prináša

dobrú úrodu pravého kresťanského života.

Povzbuď nás k vernosti, statočnosti a stálosti

v nasledovaní nášho Vykupiteľa, Krista Pána! Amen

J 8, 46 – 59:

   “ (Riekol Ježiš Židom:) Kto z vás usvedčí ma z hriechu? A keď pravdu hovorím, prečo mi neveríte? (47) Kto je z Boha, počúva Božie slová; vy preto nepočúvate, lebo nie ste z Boha. (48) Odpovedalajúc, riekli Mu Židia: Či nehovoríme dobre, že si Samaritán a démonom posadlý? Jeiš odpovedal: Ja nie som posadlý, ale ctím si Otca. Vy ma však zneucťujete. (50) Ja nehľadám svoju slávu; jeto, kto ju hľadá a kto súdi. (51) Veru, veru vám hovorím: Ak niekto zachováva moje slová, neokúsi smrti naveky. (52) Povedali Mu Židia:Teraz sme poznali, že si posadlý. Abrahám umrel, i proroci, a Ty hovoríš: Kto zachováva moje slová, neokúsi smrti naveky. Či si Ty väčší ako náš otec Abrahám, ktorý umrel? I proroci umreli; kýmže sa robíš? (54) Ježiš odpovedal: Ak sa sám oslavujem, moja sláva za nič nestojí. Môj Otec ma oslavuje, o ktorom vy hovoríte , že je vaším Bohom. (55) Vy ste Ho však nepoznali, ale ja Ho poznám; a keby som riekol, že Ho neznám, bol by som luhárom vám podobným; ale znám Ho a zachovávam Jeho slovo. (56) Váš otec Abragám veselil sa, že uvidí môj deň;i vidl a radoval sa. (57) Povedali Mu Židia: Päťdesiat rokov ešte nemáš a Abraháma že si videl? (58) Povedal im Ježiš: Veru, veru, hovorím vám: Prv, ako bol Abrahám, ja som. (59) I zdvihli kamene, aby hádzali na Neho. Ježiš sa však ukryl a prejdäc pomedzi nich, vyšiel z chrámu.” Amen

   Milí bratia a sestry v Kristu Pánovi!

   Predstavme si situáciu, že niekto je vážne chorý, chorý “až na smrť”, ale odmietne prijať liek, ktorý by ho mohol zachrániť s odôvednením, že ten liek je horký !? Iste by sme to nazvali chybným rozhodnutím a nedorozumením s tragickými následkami. 

Zdá sa nám takáto situácia nemožná a neskutočná? 

    Ale ako inak nazvať situáciu, keď človek – hriešnik odsúdený na smrť, odmietne pomoc Spasiteľa a Záchrancu vediac, keď ho ohrozuje smrť duchovná, časná, ale aj smrť večná. Ak odmieta veriť v Ježiša s výhradou: “Či si Ty väčší ako náš otec Abrahám, ktorý umrel? I proroci umreli: kýmže sa robiš?”.

    Takáto tragédia sa stala v národe Izraelskom, keď “nepoznal čas svojho navštívenia” a Ježiša ako Spasiteľa neprijal. Odmietol Ho s osočovaním, že “je Samaritán a posadlý démonom”.  Židia neverili, že Jeho slovo je Božím slovom, ktoré očisťuje človeka od hriechu a preto aj zachraňuje človeka z moci smrti. Evanjelista Ján uvádza tieto skutočnosti zrejme ako ilustráciu slov, ktoré napísal už v úvode svojho evanjelia: ”Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali”.

   Zároveň je to svedectvo, ktoré je názornou ukážkou Pánovho podobenstva o rozsievačovi a štvorakej pôde, v ktorom hovorí aj o nás a o našom srdci ako o štvorakej pôde. Nie každá pôda prijíma rozsievané zrno Božieho slova. Bolo to tak aj vtedy, keď kázal a vyučoval zástupy sám Ježiš a tak je to aj dnes, keď je Božie slovo zvestované ľuďom prostredníctvo kazateľov a služobníkov Kristových.

      Takáto situácia sa opakuje vždy znova, v každej novej generácii. Preto aj zvesť nedele po Deviatniku je na jednej strane vážna, lebo nás vedie k sebaskúmaniu: akou pôdou je naše srdce? K otázke, či to drahé a vzácne semeno Božiehlo slova zostáva v nás, aby svojím časom prinieslo dobrú a hojnú úrodu, alebo je pôdou nedostatočne kultivovanou, podobnou tvrdému ušliapanému chodníku, alebo kamenistej roli, prípadne pôde, v ktorej je zasiate semeno všelijakej buriny, bodľačia a tŕnia, ktoré skôr, či neskôr, to dobré a kultúrne osivo udusí a zničí. Povzbudivou zvesťou tohoto podobenstva je v tom, že sa napokon nájde aj dobrá pôda, i keď jej nebýva veľa, ktorá prijíma “dobré semeno” a ktorá prináša dobrú a mnohú úrodu. Preto sa oplatí človeku vždy počúvať Božie slovo, nechať sa ním osloviť, kultivovať a premieňať svoje srdce na “dobrú pôdu” a tak napokon aj priniesť požehnanú úrodu.

   Bratia a sestry! 

   Všimnime si teraz bližšie, ako sa prejavuje – na jednej strane odmietanie Ježiša ako Toho, ktorý je “cesta, pravda a život”a potom aj tú druhú možnosť: Ako sa prejavuje prijatie Ježiša ako Božieho Syna? Náš biblický text nám plasticky odpovedá najskôr na prvú otázku, svedčiac, že odmietanie sa prejavuje: v posmievaní a v násilí voči Ježišovi. Počúvanie Jeho slova sa prejavuje v dôvere v Jeho zasľúbenia a radostnej oslave Jeho mena.

   Tragédia, ktorá sprevádzala izraelský národ v jeho dejinách sa ešte vystupňovala vtedy, keď odmietal Ježiša ako Božieho Syna a Mesiáša. To známe tragické rozhodnutie (“Ukrižuj Ho!”) sa nezrodilo ako davová psychóza, keď boli ľudia sfanatizovaní rečami svojich vodcov. Rodilo sa už oveľa skôr, keď sa dali ľudia viesť svojimi vlastnými, zemskými túžbami – keď hľadali iba telesný chlieb a nie pokrm, ktorý slúži k životu večnému. Mnohí prijímali Ježišovu pomoc keď boli chorí, ale keď boli Ježišom uzdravení, nevrátili sa, aby Mu poďakovali. Zástupom pri Genezaretskom jazere Ježiš povedal: “Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia – myslel tým znamenie o Jeho božskosti – ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec”.

(J 6, 26-27) – Židia Hochceli urobiť kráľom, ale pozemským. Keď žiadal vieru, keď žiadal nasledovanie, keď žiadal pokánie, keď hovoril o láske a odpúšťaní – odchádzali od Neho. Aj učeníkov sa Pán musel spýtať: “Či aj vy chcete odísť?”…

   Mnohí opúšťali Ježiša, aj keď Ho nikto z nich nemohol usvedčiť z hriechu. Aj vtedy, keď hovoril Božiu pravdu o človeku; totiž že potrebuje vykúpenie a odpustenie hriechov. Židov sa pýtal: ” A keď pravdu hovorím, prečo mi neveríte?”  Na inom mieste o hodnote pravdy povedal: “Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí”. Tou pravdou, ktorá vyslobodzuje z moci hriechu, diabla a smrti je On sám.

   Ježišove slová, zrno evanjelia, však vždy narážalo a naráža aj dnes raz na tvrdú pôdu ľudských sŕdc, ktoré je podobné ušliapanému chodníku. Kardioskleróra – skornatenie srdca je vážna choroba aj dnešného človeka. Často padá aj na skrytú skalu srdca, kde nemôže dobre zakoreniť a rásť. Inokedy zase na “pôdu”  zarastenú burinou a tŕnim, kde ak aj vyklíči, je čosko udesené všelijakou pochybnou sejbou ľudskej múdrosti a zloby.  

Židia sa z týchto dôvodov Ježišovi posmievali, zneucťovali Ho, ba priamo urážali. Keď niekomu povedali že je “Samaritán”, znamenalo to toľko, že je “pohan”, neznalý zákona a keď povedali: je “démonom posadnutý”, ako by povedali: “je blázon”. Takéto vysvedčenie znamenalo, že nemôže byť Božím synom a Mesiášom.

   V ďalšom rozhovore Židia vyslovili mimovoľne dôležitú otázku, keď sa Pána Ježiša spýtali: “Či si ty väčší ako náš Otec Abrahám, ktorý umrel”, alebo “ako proroci”? A keď Ježiš povedal pravdu: ”Prv, ako bol Abrahám, ja som” – vtedy dokonca zdvihli kamene a hádzali na Neho”. Ale nebolo Božou vôľou, aby Ho vtedy zabili, pretože “ešte neprišla Jeho hodina”. Preto prešiel pomedzi nich a ukryl sa. 

Takto si teda počína človek, ktorý Ježišove slová odmieta. Posmieva sa, pohoršuje sa nad Ježišom a je hotový konať násilie na Ňom a odstrániť Ho. 

     Bratia a sestry! 

   Teraz sa pozrime na to, ako je to tam, kde je Ježiš prijatý ako Boží Syn. Aj vtedy sa ten základný vzťah začína a rodí počúvaním Jeho slova. Tak sa rodí a rastie viera človeka. Apoštol Pavel neskôr aj kresťanom z pohanstva v Ríme jasne napísal: ”Viera je z počúvania  a počúvanie skrze slovo Kristovo”.  Ježiš sám povedal: ” Kto je z Boha počúva Božie slová”. Božím slovo bolo okrem slova Zákona aj slovo evanjelia.

    S počúvaním Božieho slova je to ako v pozemskej rodine, keď diťa počúva slovo zemského rodiča. Na začiatku nemusí všetky slová rodičove pochopiť. Nemusí hneď poruzumieť zmysel každého príkazu, či napomenutia ako prejavu lásky. Dieťa sa neraz aj búri, alebo hnevá na svojho rodiča a vníma ho ako svojho nepriateľa, alebo ako niekoho o kom povie s dešpektom: “…je hrozný…”. 

Ale časom si uvedomí, že aj za tým, čo sa mu zdalo ťažké, alebo zbytočné, bola v skutočnosti láska mamy a otca. 

    Spisovateľ Jack London napísal o svojom otcovi, že sa s ním nedalo vydržať a keď mal 20 rokov, odišiel z domu. Neskôr  napísal – keď som mal tridsať, začal som sa s otcom o niektorých veciach radiť a zistil som, že otec postupne zmúdrieva. Keď som mal štyridsať, už nebolo veci, o ktorej by som sa s otcom neradil… 

   A Písmo hovorí:  Kde je syn, ktorého otec nevychováva?” Často je to tak aj v cirkvi a cirkevnom zbore. Nabádanie a motivácia k počúvaniu Božieho slova, k účasti na službách Božích, k hlbšiemu poznávaniu Božieho slova nie je zo strany duchovných pastierov prejavom nelásky, ale naopak: prejavom skutočného záujmu o zverené stádo a prejavom lásky k blížnemu. Ak to v cirkvi deti ešte nevedia a nevidia, nie to veľká chyba. Chybou je, ak to nevedia rodičia…

    Je dôležité, aby sme počúvali nielen Kristov zákon lásky, ale aj Jeho zasľúbenia”. Pán povedal Židom: “Ja nehľadám svoju slávu, ale Otcovu”. A uvádza ja druhý dôležitý dôsledok počúvania Jeho slova: ”Ak niekto počúva moje slová, neokúsi smrti naveky”.  

     Počúvanie evanjelia a hľadanie slávy nebeského Otca privádza aj nás k pravej viere, ktorá je plnou dôverou v Božiu milosť, moc a lásku. A tam, kde je takáto dôvera, tam je aj oslava nášho nebeského Otca a napokon pravá a večná radosť. Radosť už tu a potom i v nebi so všetkými, ktoríuž  umreli vo viere pred Kristovým príchodom, radosť aj na zemi, ktorí tu žijú a potom v Pánu umierajú. 

    Pravými potomkami Abraháma, otca viery sú tí, ktorí vedia a poznajú dielo Božie v Ježišovi pre nás. Abrahám videl Ježišov príchod na svet, videl Jeho poníženie, ale i slávne vzkriesenie a radoval sa. To je a zostáva prejavom celej kresťanskej cirkvi. Počúvanie vedie k nasledovaniu Pána v dôvere, k oslave Ježiša v častnosti a potom aj v nebeskej radosti. Pretože Ježiš “sa Synom Božím nerobil”, On ním je a zostáva naveky vekov. Amen

                          Nedeľa po Deviatniku   – 95/2023  – Ľubomír Batka st.

Komentovať