Čo by nám povedal Luther keby teraz vstal z mŕtvych? Mnohí ľudia by sa vôbec nepotešili, keby ich dávno zosnulí a pochovaní rodičia a známi vstali z mŕtvych. Nevedeli by obstáť pred ich káravým zrakom. Nejeden otec, keby ešte raz otvoril oči a vstal spod chladnej zeme a uvidel by čo jeho synovia a dcéry robia s jeho duševnými a telesnými darmi, ktoré po ňom zdedili, keby videl ako mrhajú a márnia všetko to pri čom si on ruky zodieral, ako rozhadzujú to pri čom mu tiekol pot z čela, ako zabúdajú na všetko, čo im vštepoval do srdca, a keby videl ako sa jeho pamiatka zneucťuje, isto by sa so slzami v očiach vrátil do tmavého hrobu.
Kým nejedna matka žila, bola horlivá vo viere a milovala svoju evanjelickú cirkev a túto lásku vštepovala do sŕdc aj svojim deťom, keby videla ako si jej dcéra málo cení a zľahčuje drahé materinské dedičstvo a ako je pripravená zahodiť vieru, spreneveriť sa a zradiť Kristovu cirkev kvôli vydaju, alebo iným výhodám, zakryla by si tvár od hanby a zutekala by z vlastného domu.
A keď si my dnes pripomíname dobu reformácie, tiež sa nemôžeme vyhnúť otázke: čo by povedali naši predkovia ku všetkému, čo sa dnes v našej evanjelickej cirkvi a v chrámoch deje? A zvlášť, čo by na to povedal Boží muž, neohrozený vyznávač Kristovej pravdy, Martin Luther?
Dnes sa radi chválime tým, že „Lutherov duch žije medzi nami“, len škoda, že sa ten jeho duch neohlási, že rukou nevie pohnúť, nezaškodilo by, keby niekedy medzi nami naozaj ožil. Muselo by to byť pre neho trápne, že vidí rôzne neporiadky a nemôže to hneď aj napraviť. Zahorel by v ňom neraz svätý hnev, pred ktorým by najprv utiekli tí, ktorí sa naňho radi odvolávajú. Ale pravdy sa nesmieme báť, aj keby nás obviňovala.
Vzkriesme teda aspoň na chvíľu Luthera, nech nám on sám povie pravdu do očí!
Čo by sme videli, keby sa rozniesol chýr o tom, že nás ide navštíviť živý Luther? No čo by sa asi vtedy stalo? Nič iné ako to vidíme vo svete: vysokí cirkevní hodnostári, tak ako to robia mocní a slávni synovia sveta, by sa tlačili pred neho v slávnostnom defilé, pekne podľa hodností a mena, vo vzduchu by lietali a zneli zvučné reči, príhovorov a poklôn by nebolo konca.
A čo na to Luther?
Iste by hromovo zvolal: „Radšej budem ešte raz stáť pred diabolským zhromaždením wormských magnátov a biskupov ako pred vašim oslavovaním. Nechajte to všetko tak, radšej ma zaveďte do chrámov, škôl a domácností a tam mi ukážte, čo ste vykonali a čo robíte! Tam nech sa zjaví dielo Hospodinovo, za ktoré som ja malý Jeho sluha bojoval a pracoval.“
A pri týchto slovách by nejedným z oslavujúcich trhlo. A možnože by aj od neho poutekali a sám by musel ísť hľadať tú Božiu pravdu v našich chrámoch, školách a domovoch.
Už pri dverách nejedného kostola by musel pokrútiť hlavou a povedať: „Boh síce nebýva v chrámoch ľudskými rukami vystavaných, ale na tomto chráme neveľmi badať, žeby sa oňho ľudské ruky starali. Ľudia svoje domy okrášľujú, ale chrámy nechávajú zanedbané. Vo svojom dome dbajú aj na ten posledný kútik, ale dom Boží môže zostať akýkoľvek. Čo predkovia s najväčšou obetavosťou a v krutom prenasledovaní vystavili a vybudovali, to ich potomkovia sa neusilujú udržať ani v dobrom stave.“
Vkročil by do chrámu. A ako duch z iných duchovných svetov by mohol nazrieť aj do ľudských sŕdc, tak by mohol vidieť ako slúžia kresťanské srdcia v chráme Hospodinovi. Samozrejme, že by nehľadel na to, či sa tvária nábožne, ale hľadel by priamo do hlbín srdca, kde sa skrývajú aj tie najtajnejšie myšlienky. A videl by, že keď sa Božie slovo hlása, keď padá nad hlavy ako zrno z Rozsievačovej ruky z nejedného srdca ho diabol uchytí, v inom srdci padne na tvrdú skalu, v inom zasa do kríka hriešnych žiadostí, ktoré si človek aj do kostola so sebou prinesie. A vtedy začne volať hromovým hlasom: „Nie takto ľudia Boží! Či nedbáte a nevidíte, že ste do chrámu so sebou priniesli diabla? Čo ten tu hľadá!? Či nebadáte, že ste si zo svojich nôh neotriasli prach tohto sveta v chrámových dverách, že ste sa neočistili od blata zlých myšlienok? Nie tak ľudia Boží! Ale keď vchádzate do kostola, zahasprujte dvere pred diablom a všetko čo vás vonku vábi do jeho siete, čo vás vonku trápi a sužuje, čo vám nedá spať, to všetko nechajte pred dverami. A nezoberte si to, ani keď pôjdete domov. Keď moslim vkročí do svojho kostola, tak si vyzuje topánky a nechá ich vonku. Žid si umyje pred modlitbou ruky a nemyslí pri tom nato, že aj srdce musí mať čisté a umyté. Moslim aj Žid nevedia prečo to robia, ale vy máte vedieť, prečo je to tak, prečo to treba urobiť.“
Tak by kázal Luther v chráme a s láskou by napomínal kazateľov: „Je dobre, ak ste prísni v káraní a neohrozenom hlásaní evanjelia; dobre je, ak nepozeráte ani napravo ani naľavo. Len vás prosím, aby ste nezabúdali, že to aj sebe kážete. Lebo sme rovnakí pred Hospodinom. A zvlášť dnes hlásajte pravdu, nijako neozdobujúc a neprikrášľujúc a nelichotiac nikomu. Vaša tvrdá práca síce nemá často uznanie a prináša vám trpkú odmenu, ale aj ja som povedal svojho času, že nie je radno konať proti svojmu svedomiu!“
Potom by Luther povedal: „A teraz poďme do školy! Tak sme to aj vtedy dávno robievali, že kde sme si vystavali chrám na poctu Božiu, tam nesmela chýbať ani škola pre vzdelanie útlych a nevinných sŕdc. A keď som chcel najzjavnejšie vidieť Hospodinovu silu a moc, šiel som ju počúvať z úst nemluvniatok. Nuž, ukážte mi rodičia a učitelia, ako sa staráte o útle detské duše? Naši predkovia sa starali o vás, lebo vedeli, že žatva nebude výdatná, ak osivo nebolo dobré; ukážte teda čo sejete, čo štepíte a ako zachovávate a zachraňujete Boží obraz detí od útleho veku?“ A keby si Luther v škole všetko poprezeral, povedal by tvrdú reč, ktorú by naše uši nezniesli. A my tie jeho tvrdé slová aj počujeme, ale si ich veru nahlas neopakujeme.
Luther by ďalej povedal: „Keď som už na zemi medzi živými, musím si pozrieť aj základy chrámu a školy, tzn. musím nakuknúť do evanjelickej domácnosti. Tam sú korene všetkého dobrého, ale žiaľbohu aj zlého. Pozemským rajom je domáci kozub, svieti a zohrieva len vtedy, keď sa prikladajú na ohník vonné obete Hospodinovi; ale ak sa prikladajú náruživosti, zloba a svojvôľa potom vzbĺkne zožierajúcim plameňom a bude peklom. A pozrime, čo vidím hneď keď vojdem dnu! Na stole Biblia! Či je niečo rozkošnejšie ako po dlhom čase sa zase stretnúť s týmto najvernejším priateľom! Tvár zeme som už nepoznal, od tých dôb sa všetko zmenilo, po sláve cisárov a kráľov na ktorých sa pamätám už nieto ani stopy! Ale tá skvostná kniha je tá istá. Len či je aj v takej úcte, aká jej patrí!?… ale čo to počujem? Akýsi krik a nadávky z kuchyne… ach pani gazdiná, škoda mojej Kataríny! Také niečo by ste od nej jakživ nepočuli! A vy detičky nepozerajte na mňa tak bojazlivo. Len Pána Boha sa bojte. Poďte sem do môjho lona! Ste dobré, poslúchate otca, mamu? Niekedy sa vám aj výprask dostane, však? To nič, aj zo mňa môj dobrý otec prútom kresal človeka. Rodičia, súženie vás obklopuje, ale musíte bojovať celou silou. A tak ako som ja porážal Božím slovom, tak aj vy môžete ním porážať všetky ťažkosti. Ono je jediným prameňom útechy a žriedlom sily.“ „Vďaka ti muž vyvolený, že si nám odkryl tú studnicu živých vôd“ vzdychnú rodičia.
Takto by konal Luther svoju veľkú vizitáciu, a veru v nejednom smere by ochladil našu veselosť a rozvíril našu spokojnosť a ľahostajnosť. Ale ešte jednej poznámky by sa isto nemohol zdržať. Istotne by prišli k nemu mnohí a natešene, nadšene by mu ukazovali a rozprávali: „Pozri, koľko sa popísalo o reformácii! Koľko kníh, koľko článkov! To je dôkaz živého evanjelického povedomia.“ Luther by sa len usmial: „Pekne, pekne. Veru ani na začiatku sme toľko nepísali. Len je chyba, že to všetko nechávate na papieri. Stokrát spíšete, stokrát prečítate a všetko len vetrom uletí. Vpisujte si to aj do srdca a uvidíte, že sa to odtiaľ ľahko nezotrie!“
Pokoj Vám!!
Slovak