Reformátor sa bojí Boha

Reformátor sa bojí Boha

…čo mi urobí človek?! (Ž118, 6)

Vidím, ako nejeden čitateľ a nejedna čitateľka pri pohľade na uvedený krátky text Písma sa iba zahorknuto usmieva, akoby chceli povedať: To je smiešna otázka! Každému človeku, nielen súčasná doba, na ňu dosť zreteľne a jasne odpovedá. Či nevidíte koľko telesnej aj duševnej bolesti dnes človek človeku činí? Či sa niekto môže chváliť, že jemu človek ublížiť nedokáže? — Starozákonný pisateľ tohto zvolania má skutočne pre obe tvoje otázky, milá sestra, drahý brat, kladnú odpoveď. On sám presne veľmi dobre poznal moc ľudskej zlosti a uznáva s tebou, že zlý človek je tisíckrát horší ako zviera a že aj ten dnešný najvzdelanejší človek, ak má zlé srdce, je za daných okolností najhoršia „bestia triumphans“ (víťaziaca beštia). Avšak náš starozákonný priateľ má aj inú skúsenosť. Je si istý, že človeku v najdôležitejšej veci nič nezmôže zlosť ani toho najukrutnejšieho ani najzradnejšieho ani najvierolomnejšieho človeka; a to vo veci nášho pravého, skutočného životného šťastia, v synovstve nášmu Bohu.
Kráľ Dávid, ktorý je možno pôvodcom nadpísanej otázky, mal také hrozné skúsenosti o ľuďoch, že keď si mal zvoliť spôsob Božieho trestu, buď hlad, prenasledovanie alebo nemoc, vravel: „nech padneme, prosím, radšej do Hospodinovej ruky, lebo Jeho milosrdenstvo je veľké; len nech nepadnem do ľudskej ruky.“ (2S 24, 14) A ten istý Dávid, majúc dobré svedomie a istotu Božej prítomnosti, volá: „V pokoji ľahnem si, aj zaspím; lebo Ty, Hospodine, aj keď som sám, dáš prebývať mi bezpečne.“ (Ž 4, 9) A v tej viere sa hrdo a vyzývavo pýta: „Čo mi môže urobiť človek?“ Čo mi môže urobiť človek, ak som raz presvedčený o Božej láske ku mne a o pravdivosti toho, že Boh nemá záľubu v mojom trápení mysle, ale v pokoji?

Tu možno vidieť rozdiel medzi telesným a duchovným človekom! Naše telesné „ja“ je vždy v nebezpečenstve a môže byť aj zničené. Avšak to duchovné „ja“ je nezničiteľné a nedotknuteľné, akonáhle poznáme svoje spojenie s Bohom, a takémuto „ja“ veru nemôže nič zlého človek učiniť. To poznal aj Hus aj Luther! Ich telesné „ja“ bolo dané napospas ľudskej zlosti, ktorá nad nimi zvíťazila. Dnes každý vie, že zvíťazili, a tiež má každý vedieť, že vôbec nemohli padnúť, akonáhle sa odovzdali Bohu. Nuž, a či je dnes niečo iné tvojim najvyšším šťastím? Rozpomeň sa na dni svojej mladosti a úprimne sa pýtaj, či si bol šťastný aj pri najsilnejšej telesnej rozkoši, ak ťa vinilo tvoje svedomie z roztržky s Bohom? A keď si zase pocítil, že si v Božej láske, bol toho pôvodcom človek? Iste nie! A tak teraz dobre chápeme zmysel otázky: „Čo mi môže urobiť človek“, akonáhle si uvedomíme, že vždy a všade sme v Otcových rukách, to je naším pravým časným aj večným šťastím.

Človek dnes voči nám pácha mnoho ukrutností, následkom toho si aj zúfame nad budúcnosťou svojich drahých, nad budúcnosťou svojej vlasti, svojho národa, áno aj nad budúcnosťou Kristovej cirkvi. — Verme, že náš dobrý Otec rozumie všetkým tým svätým citom úzkosti, bolesti a lásky, ktorá dnes sa mocnejšie ako inokedy úprimne zmocňujú našich sŕdc! Verme, že ani jediný z našich drahých bratov a sestier nie je vylúčený z práva povedať: „Čo mi môže urobiť človek“, keď naozaj svoje srdce posvätia Bohu, a pracujme v tom smere na sebe aj pri svojich blízkych, a keď nám úzkosť zovrie srdce aj v obave o budúcnosť našej drahej cirkvi spomeňme si, že ak bude cirkev žiť Bohu, nezomrie, ale bude dejinami hrdo kráčať a bude môcť sa ustavične pýtať, „čo mi môže urobiť človek“, a aj naši potomkovia sa budú hriať v požehnaní „dom Júdov a dom Izraela: boli ste kliatbou medzi národmi, ale teraz vás vyslobodím a budete požehnaním. Nebojte sa, nech spevnejú vaše ruky. (Zach 8,13)

Dňa 31.októbra spomíname na zdanlivo nepatrné udalosti, ktoré mali nesmierny dosah pre celé ľudstvo. Vtedy, v dobe pohoršenia, vzbudeného predajom odpustkov, augustiniánsky mních a univerzitný profesor Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 téz proti pohoršujúcemu, poburujúcemu ponúkaniu predaja odpustkov. Hlása, že len sám Boh odpúšťa hriechy a to každému kajúcemu hriešnikovi, pápeži môžu, ako aj iní biskupi a kňazi, odpustiť každému len tie tresty, ktoré iba on (oni) uložili (20 téza) — pripravený o týchto vetách verejne, učene dišputovať.
Táto udalosť sa stala začiatkom Lutherovho reformačného diela, ktoré nadväzovalo na dielo Majstra Jana Husa a iných predreformátorov, a spôsobilo v spojení s dielom Kalvína ohromný náboženský a kultúrny prevrat medzi národmi, prebudilo vrúcny náboženský život, viedlo k duševnému osamostatneniu národov, a posilnilo mnoho národov tak, že sa rozvinuli v plnej sile. Tak vidíme dôsledky reformačného hnutia všade aj dnes, hoci bolo v zápolení národov v 17. storočí násilne potlačené. O čo išlo reformátorom? Luther to vyjadril takto: „Máme sa Pána Boha nado všetko báť, nadovšetko Ho milovať a len v Neho dúfať“; Hus už pred ním presne podľa týchto slov žije až do smrti na hranici. Čo to teda znamená? Teda Pána Boha nadovšetko! Pre nich nič na svete neznamená toľko ako Boh, svätý Boh! Ani pápež, ani koncil, ani cisár Žigmund, ani Ríšsky snem na čele so svetovládnym cisárom Karolom V. ich nedokážu odvrátiť od toho, v čom poznali Božiu vôľu. Im znie v dušiach: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí!“ (Sk 5, 29) Márne Husovi hrozia smrťou nútiac ho, aby odvolal: „Bojím sa tak učiniť, aby som sa neprehrešil proti Bohu a proti svojmu svedomiu,“ a neváha umrieť na hranici. A keď Luthera vyzývajú, aby sa vzdal cesty po ktorej išiel poslúchajúc svätého Boha, odpovedá na ríšskom sneme: „Tu stojím, inak nemôžem, Boh mi pomáhaj!“

Ale ako možno slúžiť Bohu? Hus aj Luther vravia: s Kristom. Nie obrady! Boh chce jedno: aby sme Ho milovali z celého srdca a svojich blížnych ako seba samých. Skrátka: Boh chce nový život. A ten možno nájsť len vo viere v Krista a v nasledovaní Krista. To je to, čo Boh od nás žiada. To žiada Hus aj Luther od svojich poslucháčov, to však obaja robia predovšetkým oni sami. Preto sú obaja takí stopercentne rýdzi a autentickí, lebo len na to dbali, aby boli vernými pred Bohom, a aby svojmu ľudu boli k požehnaniu. Vo všetkom a všade žijú ako verní Boží, ktorí nado všetko milujú Boha a s Ním sa cítia za jedno. A to je ich silou. Preto v Boha nado všetko dúfajú. Cítiac sa ukrytí v láske Božej, sú si vedomí: „Čo mi môže urobiť človek?“ „A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ (R 14, 8) Preto Hus napriek odporu arcibiskupov, aj cez pápežské kliatby, aj cez súd koncilu ide pokojne ďalej, aby činil Božiu vôľu v službe evanjelia, Hus sa odvoláva na Krista a cesta ho viedla na hranicu, vyznáva: „Pre tú pravdu rád zomriem!“ a spieva piesne o Bohu aj v plameňoch. A Luther koná svoje dielo, nedbajúc na hrozby ani na kliatby, ale spieva si dôverujúc: „Hrad prepevný je Pán Boh náš, zbroj výborná i sila. — Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú!“

A aký je z toho dôsledok? Čo vykonali? Hus zomrel na hranici. Ale len telo upálili. Hus sám sa vo svojej poslušnosti k Bohu prejavil silnejší než smrť. Z jeho popola vyrástlo jeho dielo. Sila jeho ducha strhla, nadchla celý národ, a rozcítila ho, aby Boha sa nado všetko bál, Jeho miloval a v Neho samého dúfal. A cirkev rozkvitala v novej sile. Uprostred nej vyrastal utešený život. Ostatní síce, bojac sa odtrhnutia od ostatnej cirkvi, zostali stáť na pol ceste. Ale zatiaľ Luther prebudil nový život v saských krajinách, a iskry z jeho ducha a ostatných reformátorov roznietili srdcia miliónov ľudí, postúpili radostne ďalej, usilujúc sa o cirkev v duchu Krista a podľa zákona Božieho. Toto dielo bolo u nás temer zničené násilím nepriateľmi Krista. Ale aj tu v našich zboroch sa prebúdza nový život v duchu Krista a my s nádejou hľadíme v ústrety do budúcnosti aj v terajších búrlivých dobách, s istotou: „Pravda Pána zvíťazí.“ „Kristus musí kraľovať!“

Čo máme robiť? Bojme sa nie ľudí, ale Boha, trikrát svätého Boha, na to dbajme nadovšetko. Na tom nech nám všetko záleží. Jeho poslúchajme ako dietky svojho Otca, a milujme Ho z celého srdca. A žime v láske k ľuďom! Snažme sa žiť ako správni, čistí a praví ľudia a snažme sa byť požehnaním svojmu ľudu. To nech je naša úloha. Ostatné nechajme bokom! A dúfajme v Neho, v svätého Boha, On svoju vec povedie k víťazstvu cez všetky búrky a pohromy. Dúfajme v Neho, nakoniec s Ním vždycky zvíťazíme!

Pokoj Vám!!

Komentovať