Poznajme tvár našej duchovnej matky
Ef 2, 4 – 10:
“Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, (5) obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach, – veď milosťou ste spasení! – (6) a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, (7) aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti. (8) Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; (9) nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (10) Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi !
Nie je to tak dávno, keď sa v Trenčíne stala zaujímavá udalosť. Istej matke sa stratilo dieťa. Bol to malý chlapček v predškolskom veku. Potuloval sa ulicami, až ho našla polícia. Lenže nevedel povedať, aké je jeho priezviszko a kde býva. Preto čakali na niekoho, kto ho bude hľadať. Onedlho prišla na políciu vydesená matka, ktorá hľadala svojho strateného synčeka. Popis sedel na nájdeného chlapčeka. Keď sa však spýtali chlapčeka, či je to jeho mama a či ju pozná, povedal: – “Nie”! Neviem, prečo to povedal. Napokon sa však k svojej mame priznal a tá si ho šťastná mohla odviesť domov.
Pripomína to situáciu v našej evanjelickej cirkvi. Naša cirkev ako duchovná matka má tiež mnoho stratených a zblúdilých synov a dcér. Mnohí z nich po kratšom, či dlhšom blúdení vo svete hľadajú svoj duchovný domov, ale nevedia ho nájsť. Aj cirkev, ako duchovná matka hľadá svoje deti. Vyvíja všetko možné úsilie, aby ich našla, oslovila a pozvala domov. Keď ich konečne nájde, často sa stáva, že tieto deti svoju duchovnú matku skutočne nepoznajú, alebo sa k nej nepriznajú. Akoby medzitým zabudli na jej tvár, na to, ako vyzerá a čím je jedinečná. Neraz je nepoznajúdokoncaanití, ktorí formálne do spoločenstva cirkvi patria.
Dnešnou nedeľou sme sa približujeme k výročiu Pamiatky reformácie Dr.M.Luthera. Všetkých nás by mal zaujímať profil a tvár našej cirkvi v ktorej sme boli pokrstení, vyučovaní Božiemu slovu a kresťanskému spôsobu života. Prijali sme v nej mnohé duchovné dobrodenie. Napriek tomu niektorí evanjelici nevedia rozpoznať v čom je tvár našej duchovnej matky jedinečná. Prestáva im byť milá a vzácna, keďže má iste aj nejaké vrásky a menej pružný krok ako kedysi.
Možno si niekto spomenie na niektoré vonkajšie znaky a odlišnosti od ostatných cirkví a denomiáciíí. Rozumieme však skutočne tlkotu srdca našej cirkvi? Tomu, v čom je ona iná a jedinečná? Prečo je evanjelická a preto naša? Sme evanjelikmi iba z tradície, alebo možno zo vzdoru voči iným spoločenstvám, ktoré sú nám ešte cudzejšie? Preto si chceme priblížiť to, čo je pre našu cirkev typické, dôležité a rozhodujúce v učení i v náboženskom prejave. Nie je to na prekážku ani ekumenickým snahám cirkvi, pretože práve týmito znakmi môžeme byť prínosom pre iné cirkevné spoločenstvá.
Lutherovou snahou bolo priviesť cirkev na pôvodný apoštolský základ a k poznaniu evanjelia Toho, ktorý je Hlavou cirkvi, Pána Ježiša Krista. Luther vychádzal pri svojom reformačnom objave a diele z celého Písma ako slova Božieho. Ono mu bolo rozhodujúcim smerovníkom pri reformovaní stredovekej cirkvi.
To, čo je potrebné spomenúť ako základné evanjelické poznanie, je poznanie Božej inicitívy a Božie konanie smerujúce k našej spáse. Ono je prvoradé a základné pre náš časný život, “aby sme konali skutky Božie” (J 6,28) a tak dosiahli aj “večný život” (J 6, 40). Božie konanie vždy predchádza konanie ľudí. Nie snaha človeka dostať sa k Pánu Bohu je základná a rozhodujúca pre spásu, ale Božia láska a milosť. Trojjediný Pán Boh by bol pre nás nepoznateľný a skrytý, keby sám nebol prišiel k nám v Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý vždy koná pre nás tak, aby sme “život mali a hojne mali” (Ján 10,10) On prichádza k nám vždy znova skrze svoje slovo, zvestované ako zákon a evanjelium, a tiež prostredníctvom sviatostí. Pán Boh vždy prichádza k nám ako prvý. Preto ajnaše služby Božie máme prijímať prioritne ako Božie hovorenie k nám.
“Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach”, svedčí apoštol Pavol. Tu je vyslovená hneď aj ďalšia dôležitá pravda o našom duchovnom dedičstve. Preto aj naše vierovyznávacie spisy hovoria, že spasenie dosahujeme “Jedine z milosti Božej, skrze Krista, vierou (v Neho)”. ( 4.čl.AV)
Tento článok viery Augsburského vyznania považujeme za trvalo platný próbny kameň pravej viery. Je základom učenia o ospravedlnení hriešneho človeka. Človek cez Krista je duchovne mŕtvy v prestúpeniach a zostáva pod Božím hnevom. Sami nie sme schopní získať spásu a večný život. Boh konal a vykonal v Ježišovi všetko potrebné. Preto apoštol svedčí: “Lebo milosťou ste spasení skrze vieru…” (Ef 2, 8)
To, čo Pán Boh vykonal skrze svojho Syna privlastňuje nám ako dar v Krste svätom. V Krste Ježišovom máme účasť na Jeho utrpení a smrti, ale aj na Jeho vzkriesení a oslávení. “Spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši a tak ukázal nekonečnú hodnotu svojej milosti.” Ako skutočný refrén nielen Pavlových slov, ale aj evanjelicko-kresťanského vyznania znejú slová: “Lebo milosťou ste spasení skrze vieru! A to nie sami zo seba, je to dar Boží!” Toto je teda skutočná tvár slovom Božím obnovenej cirkvi. Prijatie spásy a života ako prejav Božej milosti.
V poslednom čase opäť často počujeme hovoriť v cirkvi o ľudskej láske, o zásluhách človeka, o svätosti toho, či onoho človeka alebo skupinky, ktorú treba nasledovať. My sa však držme Pavlovho svedectva. Spasenie je: “Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.” Podobné svedectvo zaznieva aj v liste Gal 2, 16: ”Vediac,že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto”.
Argument najvyššej sily zhrnul apoštol Pavol takto:“Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel”. Toto je to učenie, pre ktoré reformátori i naši otcovia žili a za ktoré i umierali. Ak sa inak v cirkvi káže a potom aj verí, tak strácame svoju tvár, svoju evanjelickú identitu a v skutočnosti sa odcudzujeme evanjelickej cirkvi.
Na služách Božích v Božom slove a v sviatostiach pôsobí Duch Svätý, ktorý pôsobí pravú vieru a tak aj silu k jedinej správnej odpovedi – totiž k radostnej vďake, k stálemu dobrorečeniu, ďakovaniu a k novote života. Apoštol o tom hovorí: “Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky”.
Dobré skutky a zbožný život vždy nasledujú a prichádzajú tam, kde je živá, pravá a radostná viera. Živá viera sa nepochybne prejaví v dobrom a správnom konaní, podľa vôle a príkladu nášho Pána. Preto zostaňme evanjelici a dôverujme “dobrej zvesti” o našom vykúpení a spasení jedine /sola/ z milosti, skrze Krista, prijímaného vierou.
Samozrejme sú aj ďalšie znaky našej cirkvi, ktoré sú pre jej tvár dôležité. Aj tie máme vždy nanovo hľadať a skúmať, aby sme sa mohli vždy k našej duchovnej matke s radosťou priznávať a ju milovať a ctiť. Nech nás v tom aj apoštolské slovo povzbudí a posilní. Amen
Ľubomír Batka st.
Slovak