Počujte, sestra, keď na mňa hľadíte,
povedzte, koho to pred sebou vidíte.
Ach áno, je to len úbohá starena
s divnými očami a napoly šialená.
Odpoveď nedá vám, jedlo jej padá,
nevníma, keď od nej niečo sa žiada,
o svete nevie, len prácu pridáva,
topánky a ponožky stále stráca.
Niekedy je svojhlavá, inokedy sa vie chovať,
už potrebuje však kŕmiť a prebaľovať.
Toto že vidíte? Toto si myslíte?
Sestrička, veď o mne vôbec nič neviete.
Budem vám rozprávať, kým všetkým som bývala,
než som sa bezmocná, až sem k vám dostala.
Miláčikom rodičov, dievčatkom, tak sotva desať liet
s bratmi a sestrami sladký život ako med.
Šestnásťročnou kráskou, plávajúcou v oblakoch,
dychtivou prvých lások a stále samý smiech.
V dvadsiatich nevestou s búšiacim srdcom,
čo skladá svoj sľub za bielou kyticou.
A keď mi bolo pár liet po dvadsiatich,
ja chcela šťastný domov pre svoje deti.
Potom prešla tridsiatka a putá lásky detí,
ako rástli, už mohli sme uzlovať popamäti.
A je mi štyridsať, synovia odchádzajú,
len môj verný muž stále ma sprevádza.
Päťdesiatka prišla, ale s ňou ďalší malí,
čo u mňa v lone, sa ako prví hrali.
Však začala doba zlá, môj manžel zosnul v Pánu
mám z budúcnosti strach, niekto mi zavrel bránu.
Život ide ďalej, moje deti majú vrásky
a ja len spomínam na ne a na dni lásky.
Príroda krutá je, i keď bol život krásny,
na staré kolená urobí z nás bláznov.
Telo mi neslúži, s gráciou už je amen,
kde srdce tĺklo prv, dnes cítim len kameň.
Však uprostred skazy tej mladučká dievka žije
a srdce jej, hoc horko, tam vnútri stále bije.
Spomína na radosť, na žiaľ, čo rozochvieva,
veď stále miluje a neprestáva byť živá.
Málo bolo tých liet a netiahli sa lenivo,
ja zmierila sa s tým, že všetko raz pominie.
Otvorte oči, sestrička, teraz, keď to všetko viete,
neuvidíte zoschnutú starenu…Teraz už – MA uvidíte!
Slovak