Čiňme pokánie a verme v evanjelium
Čas príhodný, ó Bože,
žehnaj nám z výsosti,
nech neberieme darmo
dar Tvojej milosti.
Nech v kríži radosť máme,
bohatstvo v chudbe,
tak dušu prichystáme
k tej Tvojej podobe ! Amen (M.R.)
Mk 1, 14 – 15:
“Keď Jána uväznili, prišiel Ježiš do Galiley, zvestoval evanjelium Božie (15) a hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!” Amen
Milí bratia a sestry v Kristu Pánu!
Rečníci na občianskych pohreboch na úvod často používajú vetu: “Pripadla mi ťažká úloha, rozlúčiť sa s naším zosnulým … našou zosnulou…”.
Pafrázou tejto vety chcem v dnešnú prvú pôstnu nedeľu povedať za seba i za mnohých evanjelických kazateľov. “Pripadla nám dnes ťažká úloha, volať k pokániu našich duchovne zosnulých bratov a sestry…”. Ak by to záležalo len na nás, možno by sme sa úlohy vyzývateľov ľudí k pokániu najradšej zriekli a radšej by sme zvestovali len samotné evanjelium: dobrú zvesť o milostivom Pánu Bohu. Avšak Pán Ježiš hovoril a vyzýval ľud k počutiu Božieho slova v podobe zákona a až následne evanjelia. “Pokánie čiňte a verte v evanjelium”. Dialo sa tak potom, keď známeho kazateľa pokánia Jána Krstiteľa kráľ Herodes uväznil a neskôr na žiadosť Herodiady dal pripraviť vo väzení o život.
Prečo ľudia tak neradi počúvajú zvesť zákona a výzvy k pokániu? Aj z Jánovho osobného príbehu a skúsenosti je zrejmé, že najmä mocní tohoto sveta výzvy k pokániu nemajú radi. No nielen tí vyššie postavení, ale v podstate všetci ľudia.
Dnes v našej spoločnosti sa slovo “kajúcnik” – čiže ten, kto sa priznáva k hriechom a ich verejne vyznáva – stalo tou najväčšou pohanou, nadávkou a dehonestovaním človeka. “Kajúcnici” vypovedajúci pred prokurátormi a sudcami sú označovaní ako “treťotriedni “ľudia, horší ako samotní zločinci. Pred verejnosťou na ospravedlnenie stačil výrok: “ …bola to doba kešu. Dnes u nás korupcia neexistuje”. Neexistuje, lebo hotovovsť sa dáva v alobale, v krabici od šampanského, alebo zošúľaná v šálke a pri jej odovzdávaní nie sú žiadni ďalší svedkovia.
Náš právny systém funguje tak, ako to učil jeden pán profesor práva v školskom roku 1967/69 na jednej strednej ekonomickej škole. Hovoril mi o tom môj veľmi dobrý priateľ. Keď pán profesor videl, že mladých ekonómov základy práva nezaujímajú, povedal študentom: “Zapamätajte si aspoň jednu základnú právnickú poučku – možno sa vám raz zíde: “Priznanie na súde je poľahčujúca okolnosť – nepriznanie je ale – oslobodzujúca”!
Takto to v oblasti svetskej spravodlivosti funguje dodnes.
Bratia a sestry!
My sme sa na službách Božích v dnešnú prvú pôstnu nedeľa stretli ako kresťania a Božie deti, ktoré sú si vedomé, že nestojíme iba pred súdom ľudí, alebo len svetskou spravodlivosťou, ale aj pred súdom Božím. V centre našich služieb Božích je dnes “spoveď s Večerou Pánovou”.
Naša spoveď sa začína práve pokáním, keď odpovedáme na spovedné otázky: “Uznávate, že ste proti Pánu Bohu zhrešili a Jeho nemilosť so zasľúžili? – Ľutujete kajúcne a úprimne, že ste sa hriechov dopustili? – Veríte, že vám Boh z lásky a milosrdenstva a pre zásluhy, umučenie a smrť Ježiša Krista odpustí všetky vaše hriechy? – Sľubujete odpustiť previnenia tým, ktorí vám ublížili, budete sa vystríhať hriechov a polepšíte si život?”
Ak je naše pokánie úprimné a nie formálne, nie je to jednoduchá chvíľa, keď sa máme verejne a slobodne priznávať k mnohým vedomým i nevedomým, či zabudnutým hriechom. Kresťania z väčšinovej cirkvi sú niekedy prekvapení, že nevypočítaveme svoje hriechy v tzv. ušnej spovedi, že nehovoríme o konkrétnych zlyhaniach, chybách, alebo aj úmyselných hriechoch proti Pánu Bohu a našim blížnym.
Je isté, že pravé pokánie je iba tam a v srdci tých, čo poznajú a konfrontujú svoj život so znením Božieho zákona – Desatora, alebo s jeho obsahom: “Milovať budeš Pána svojho Boha, z celého srdca, z celej sily a z celej mysle a svojho blížneho, ako seba samého”.
Bratia a sestry!
Možno si uvedomujeme aj to, že sme k pokániu vyzývaní vlastne na každých nedeľných službách Božích. Niekdy iba tou krátkou formoum: Konfiteorom, alebo slovami nábožnej piesne: Kýrie eleison – Pane zmiluj sa! Deje sa tak preto, lebo veríme a vyznávame, že sme v Božích očiach vždy hriešnici, ktorí neraz hrešíme aj vtedy, keď zdanlivo konáme “dobré” skutky. Niektorí preto, “aby ich iní videli” a chválili, na čo Pán Ježiš upozorňoval už niekdajších farizejov. Doložil, že: “majú svoju odplatu” . Totiž majú ju od ľudí, ale nie od Otca, ktorý je v nebesiach.
Skúsme sa dnes zamyslieť nad odkazom učenia nášho reformátora M.Luthera, ktorý už v dišpute o odpustkoch, v známych 95. výpovediach napísal: “Keď náš Majster a Pán Ježiš Kristus
povedal: pokánie čiňte, znamená to, že celý život kreťanov má byť ustavičným pokáním”. Podobne v Malom katechizme o sviatosti Krstu svätého uviedol, že “Krstenie vodou znamená, že starý Adam, hriešny človek v nás, má byť každodenným pokáním topený a mŕtvený so všetkými hriechami a zlými žiadosťami a každodenne má v nás povstávať nový človek, ktorý žije v čistote a v spravodlivosti večne pred Bohom”.
Nie je nijako príjemné počuť slová ako hriech, pokánie, odplata za hriech je smrť a iné, ktoré hovoria o spravodlivom Pánu Bohu. Spolu s učeníkmi sa aj my pýtame:” Kto teda môže byť spasený? “ Pán Ježiš vtedy povedal: “U ľudí je to nemožné…ale nie u Boha!”
Preto Ježiš zvestoval a dal zvestovať aj to druhé Božie slovo, slovo o milosti, o odpustení hriechov opravdivým kajúcnikom z milosti Božej. Všetých úprimných kajúcnikov preto vyzýva: “Verte v evanjelium!”
Čo to znamená pre nás, bratia a sestry? Znamená to vieru v dobrý zmysel Kristovho príchodu pre nás. Vieru v dobrý zmysel a cieľ Jeho poníženia, utrpenia a cesty na kríž pre nás. Znamená to dôveru, že Jeho vyliata krv mala a má zmysel a prináša skutočné očistenie a odpustenie, teda skutočné dobro a požehnanie pre nás.
Nie naše skutky, predsavzatia, zadosťučinenia a často iba formálne vonkajšie konanie dobra má platnosť pred živým Pánom Bohom! Nie sú to naše skutky, ale Kristove skutky, Jeho obeť, jeho utrpenie a Jeho zostúpenia do ríše mŕtvych ktoré nás ospravedlňujú a očisťujú. Je to Pánovo prežitie pocitu odlúčenia a zavrhnutia Otcom a hrôzy smrti na kríži, ako ho vidíme v Jeho zápase v Getsemane a potom na Golgote.
Áno, “slovo o kríži”, ktoré je na prvé počutie “židom pohoršenie a pohanom bláznovstvom”, je skutočná a “spasiteľná viera”, ktorá zachraňuje hriešnikov. Pán Ježiš nám chce pre svoje zásluhy dať pravé očistenie. Najskôr nám v svojom slove rozhrešenia oznamuje plné odpustenei hriechov a potom aj viditeľným slovom, svojím svätým telom a krvou dať “milosť nad milosť”.
Tu, pri svoje svätej Večeri nám dáva a ponúka závdavok účasti na svojom oslávení. Istotu účasti na radostnej nebeskej hostine tých, ktorí Ho prijali ako “Baránka Božieho”, ktorý smíma naše hriechy.
Čiňme pokánie najmä tým spôsobom, že budeme vernejšie a horlivejšie konať úrad nášho povolania, ku ktorému sme boli povolaní v našom Krste svätom. Tým povolaním je naše posvätenie zastávať úrad prorocký, kňazský a kráľovský, za príkladom nášho Pána. Dokazujme však aj vieru v evanjelium, radostnú zvesť o našom spasení – novým a stálym dobrorečením, ďakovaním Pánovi a prijímaním Jeho pozvania k stolu milosti tu časne a potom i večne. Amen
1. pôstna nedeľa 2024 – Častkov – Ľubomír Batka st.
Slovak