Zas jeden rok, čo nový kvet sa vplietol
do venca žitia môjho! – Áno, dnes
rad rokov tomu, pohľad môj čo vzlietol
z tmy v sveta tohto kadejakú smes.
V smes, ktorá bleskne vše a zase ztemnie –
jak toku vír: tu vĺn noc a tam deň;
kde včera ružou plálo líce zeme,
dnes černie hrobom, zajtrá zbelie v srieň.
V smes, ktorá plesá tu a tamto kvíli:
včul blankyt spevný, zápät mračien vzdych;
kde sedem bariev v jednej zahrá chvíli
a všetky jeden smaže okamih.
V smes, ktorá laská hneď a opäť trýzni,
kde z kresla slávy na kríž potupy;
kde s mocou zášť, cnosť s biedou zase blizny, –
pochopy bludné, mylné postupy.
V smes, ktorá večne hmyrí a sa mení:
let hviezdy, zdroja met a ľudský krok
kde iný, nový v každom okamžení . . .
v tú smes ja vrhnul opäť jeden rok.
Byt? nebyť? vrtá dotaz v ľudskej lebi.
Máš srdce? slabosť; nie? si kameňom.
I hľadáš sa jak Hamlet v pekle, v nebi . . .
Tvoj stred v tom zhynul; už si iba – snom. –
Zas jeden rok čo nový kvet – do venca.
Ó, venče, koľký to už v tebe kvet!?
Tam detstva prvosienky, za mládenca
vykvitlé ruže tam; tam, z ktorých mäd.
Som sladký kedys’ ssal, ja motýl rúči,
už všetky kvietky, duše nivami
čo porástly na vrelej srdca lúči,
pod chmurnej mysle dažďom – slzami.
Ba tam i krásky, čo tak bujne kvitly
kol briadok duše – vonné, zjatrené;
na lone krôpky rosy či sĺz svitly,
no možno, túžieb mojich plamene.
A zas hľa rok . . . Ach, ja už mnohoročný.
Však, žienko drahá, ja už veľa žil?
Ja narodil sa v rok – no sčítať počni;
nuž, koľký súčet? – Jak hviezd, toľko chvíľ!
A zase rok . . . I čo!? Či moje žitie
je dačo viacej, jak keď pŕchne les?
To onej smesi jedno vlnobitie:
tak teda rok za rokom v onú smes!
Tak zase rok čo nový kvet. Že aký?
Sám veru neviem. Snáď kvet pŕchlavy.
Ba skoro príjde rad i na bodliaky,
a budem lapať odkvet púpavy.
Ó, venče! avšak i to možným v svete,
že, než sa zavreš v kolo všetkých zdob,
prst víchru znezrady ťa rozopletie
a roztrasie čo plevel pres môj hrob.
Ó, venče! škoda . . . krások, čo mi kvitly
kol hriadok duše vonné, zjatrené;
na lone krôpky rosy či sĺz svitly,
ba najskôr túžieb jasné plamene.
Ja túžil veľa – mladá duša smädla
mi ustavične; bych ju napojil:
Tu zaletel som do povestí bradla . . .
Lež marnosť snáh: bych draka odzbrojil.
Jak osamelý vták ja na skalinách
si sedal v oblak dumy zavitý;
ja stával stĺpom v smutných rozvalinách;
ja v sväto-tajné noci úkryty.
Som utiekal sa zhusta: kde z hviezd leskov
som plietol zdoby včasný vo vienok
Kol čela zdarov, mniac jich stretať stezkou – –
A čo mám z vencov? popol zpomienok.
Ja túžil veľa – tým viac želal, lúdil,
čím skupšia bola moja skutočnosť;
a nemám nič! … Ba hej! raz predsa zprúdil
sa bohatstva dážď na mňa – a to dosť!
Veď nazdal som sa, že to jabloň smetla
mi v lono všetok jara svojho skvost,
keď, dušo drahá, tys’ mi v náruč vlietla,
ty v lese túžieb – prvý letorost.
Lež túžby mám i dnes, bárs mladosť hyne.
My oba máme túžby, nádeje.
To už tak človek zemskej na doline:
šat jeden svlečie, druhý odeje.
Ja túžby mám i dnes, bárs mnohý, mnohý
sa vnoril rok už v čierny časov vír;
ja vládzem ešte hlavu, ruky, nohy –
ja volám boj a tupím hnilý mír!
Keď ďaka príjde, chopím sa i lýry:
bárs aká je, je duše potreba.
Ja viem, že spevom, ktorý z nej sa zvíri,
nezdvihnem z pekla rod môj – do neba.
Nie z temna múk ho na úslnie slávy,
to viem, a predsa struny dotknuté;
snáď aspoň jeden plam mu sfúkne s hlavy
van trepotavej duše perute.
Sťa tešný čvirik vtáčka aspoň v búri
mu bude zvuk, keď vták sa nešiel skryť –
a komu nedal Boh biť slncom v chmury:
dosť – svätojánskou muškou posvietiť!
Snáď . . . Ó, ja túžim ešte, túžim mocne,
bárs žitie ide: verím predsa ja,
že, posledný až rok sa u mňa octne,
môj národ našiel cestu do raja!
Ja túžim, ufám, dúfam, verím, čakám –
ja nezhynem, kým viery neni spln!
Ó, kľakni, dušo! i ja k tebe kľakám;
my na skalisku, marný špľachot vĺn!
Ó, kľakni! i ja – – nie! mne stavať treba.
O tom sa múdri dávno dohodli:
muž do práce za voľný kúsok chleba,
a žena nech sa i zaň pomodlí!
Ja túžim, verím, vyčakávam doby,
ja čakám advent, slavné vtelenie;
som Slavian, uviaznuvší do poroby:
nuž jak nečakať spásy zjavenie?
Ba voniam vzduch a čujem zvláštne tóny,
v jichž akkord prudko vplýva srdca tluk:
Nie! neumrete, šedí Simeoni,
bez uvidenia oslávenia múk.
Či nevidíte zrno pravdy klíčiť
z hrúd bludov, kde už mŕtvych spalo sen?
Hľa! na vzdor noci, ktorá chcela ničiť –
jak rastie svetlo, jako mizne tieň!
Ba po vtelení už, už kmitá svetlo, –
na končiaroch sa jaše jeho skvost;
lež aby v okres dolín čímskôr slietlo:
buď naša apoštolská horlivosť!
Už hromnice! Raz ešte temné rúcha
v čas muky božej; v tom zpod vetvice
triumfu na pláň ohnivého ducha, –
kde slncom zvenčia pravdu – turíce!
1881
Slovak