Žehnať či preklínať?

Náš slovenský evanjelický ľud, to je zvláštny ľud. Podobný ako bol kedysi Izrael. Mnoho máme s ním zhodného, spoločného. Len sa zamyslime nad terajšími náboženskými pomermi. Ako bol Izrael vyvedený z Egypta a potom šiel púšťou do zasľúbenej krajiny, tak i náš ľud mal svojho Mojžiša a Árona, svojich vysloboditeľov. Majster Jan Hus, Dr. M. Luther, Krman a mnoho iných verných mužov prispeli k tomu, aby i náš ľud vyšiel z Egypta prázdneho obradníctva, náboženskej strnulosti, mravnej neduživosti, kultúrneho spiatočníctva, a aby hľadal zasľúbenú krajinu náboženskej vrúcnosti, mravnej sily, kultúrneho rozkvetu. A dnes náš národ tu stojí, ako kedysi Izrael na hranici zasľúbenej krajiny. Prišli poslovia z tej zeme so zvesťou o jej bohatstve, ale i o ťažkostiach, ktoré bránia ísť k cieľu. A ľud vzrušený, nevie si rady. Len jednotlivci cez všetky ťažkosti s radosťou hľadia k cieľu, a snažia sa pohnúť ľud, aby šiel do krajiny Kanaán. Ale ľud repce proti Mojžišovi i proti Áronovi: „Kiežby sme boli pomreli v Egypte alebo na tejto púšti; kiežby sme boli pomreli! A jeden druhému hovorili: Ustanovme si vodcu a vráťme sa do Egypta!“ (4M. 14, 2, 4). Nerobí presne tak isto náš ľud? Spomínajúc na kruté náboženské boje, a hoci stáli dnes zásluhou reformácie na hranici nového lepšieho náboženského a kultúrneho života, tie boje ich zarážajú, tak že nevedia, či majú Husovi a Lutherovi a všetkým reformátorom žehnať či nadávať. —

Žehnať či preklínať? — Čo vlastne máme z reformácie? Čo nám priniesli Hus, Luther i ostatní reformátori? — Mnohí spomínajú kruté náboženské boje. Áno boli. Ale kto ich sem priniesol? Tí, ktorí chceli žiť podľa svojho svedomia a spravovať sa Kristovým slovom, či skôr tí, ktorí ich chceli prinútiť mečom vzdať sa evanjelia a svedomia? Pochopiteľne, že i naši otcovia sa mečom bránili, ale o čo väčšiu vinu majú tí, kto na nich útočili!
Ale Hus a Luther otriasli pokojnými náboženskými pomermi a vniesli nepokoj do ľudských duší! — Dobre učinili, že do stojatých vôd duchovného života hnijúceho v blatistom pokoji uviedli prúd moderného života s jeho otázkami a túžbami, ktorý silou autority svedomia pretrhol hrádze tých stojatých vôd a zaniesol život svieži do mŕtveho pokoja, — náboženský život v duchu a pravde.

To je význam reformácie: chce opravdový a vrúcny náboženský život. Bola ale pobožnosť i pred reformáciou, chrámy skvelé, obrady slávne. Ale úprimní ľudia žíznili po živej vode ducha Božieho a lačneli po spravodlivosti, a nebolo nikoho, kto by im dal chleba a viedol ich k prameňu. Až našli Krista a Jeho evanjelium, a milosť Božiu v Kristu nám danú.

A tým je povedané všetko. Pijúc z toho prameňa, našli silu k zdravému mravnému životu, už nie ako nedospelé dietky, alebo ako služobníci, ale ako synovia a dcéry Boží, — nie synovia otrokyne Agar, ale synovia slobodnej Saraj. Tu už nerozhoduje v mravnom živote len príkaz, ale Kristu podriadené svedomie, v ktorom vládne sám Boh. Ako by tu nemal byť iný lepší mravný život! Vari nie tam, kde majú evanjelium len ako ozdobu, ale kde je prameňom života.
A kde srdce a svedomie je posvätené svätému Bohu, ako by sa tu i rozumový a myšlienkový život nemal zdarne rozvíjať! I pred reformáciou bolo vzdelávanie, — ale spútané cirkevným učením. Kde však rozhoduje svedomie Bohu posvätené v mravnom živote, je samozrejmé, že i vo vede a umení nemôže platiť už ustanovenie ľudské, ale jedine svedomie hľadajúce pravdu. Niet divu, že tu potom je rozumový pokrok, že veda rozkvitá, že školstvu sa darí. A kde je toto všetko, ako by celý kultúrny život nemal byť iný! I pred reformáciou bol život — alebo skôr živorenie. Dnes čulý život sa rozvíja všade zásluhou reformácie.

A komu máme za to ďakovať? Reformácii, Husovi, Lutherovi, a ostatným verným mužom svedomia Bohu posväteného v Kristu Ježišovi.

Nuž ako? Máme im nadávať, či žehnať? Nemôžeme činiť inak, než čo činil Józua a Káléb Mojžišovi. Hoci ostatní sa búrili nad Mojžišom nášho ľudu, nad Husom a Lutherom, my s Józuom a Kálébom sa radujeme nad ich dielom. Ba čo viac! S radosťou hľadíme k cieľu ku ktorému nás vedú. A cez všetky ťažkosti, ktoré tu na ceste stoja, privolávame s Kálébom k svojmu ľudu: „Smelo vystúpme hore a zaberme krajinu, lebo ju určite premôžeme.“ (4M 13, 30)

Pokoj Vám!!