Mŕtveho Ježiša niet

             10. apríla 2023

                      2. slávnosť veľkonočná

Kázňový text: J 20, 11 – 18: “Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu (12) a na mieste, kde ležalo telo Ježišovo videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách. (13)  Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili.  (14) Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. (15) I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník a povedala Mu: Pane, ak si Ho ty odniesol, povedz mi, kam si Ho položil, a ja si Ho odnesiem. (16) Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátil a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! (to znamená Majstre!) (17) Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. (18) A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal”. Amen

Exegetické poznámky:

    V ranej cirkvi boli dve tradície o vzkriesení Pána Ježiša Krista: zjavenie Vzkrieseného rôznym učeníkom (1 K 15, 5 – 8) a tradícia objavenia prázdneho hrobu (Mk 16, 1 – 8). Ján dômyseľne spája tieto tradície. Správy o príchode k prázdnemu hrobu sú doplnené správou o zjavení Ježiša Márii Magdaléne. 

    Dá sa teda usudzovať, že v ranej cirkvi kolovalo viac správ o stretnutí so Vzkrieseným. Obľúbený učeník sa znovu objavuje spolu s Petrom a hoci Peter vstupuje do hrobu ako prvý, je to obľúbený Pánov učeník, ktorý verí ako prvý vo vzkriesenie. Má primát viery.

    V tejto časti 20. kapitoly sa objavujú Jánovské témy ako vidieť a veriť. Vzkriesenie je v Jánovom evanjeliu jedným zo stupňov Ježišovho oslávenia na ceste vystupovania Ježiša k Otcovi. Nota bene, pre Jána je už ukrižovanie oslávením Ježiša Krista. Ježiš zasľúbil učeníkom, že príde k nim. Zákaz dotýkať sa Ho možno interpretovať ako Jánovský dôraz na to, že vzkriesenie nie je tým posledným slovom Pána a ľudia nesmú vo Vzkriesenom vidieť jednoducho starého Ježiša. Vidieť je dôležité, ale život kresťanov sa odohráva vo viere a nie vo videní.

Verš 11: Muži odchádzajú, Mária (Magdaléna) zostáva pri hrobe sama. Nevidela zložené kusy látky. ”parékypsen – “nahla sa do hrobu” – pričom nemusí ísť o hrob v zemi. Sloveso sa používa na každý pohľad, pri ktorom je potrebné zohnúť hlavu.

Verš 12: Porovnaj: Mk 16,5, Mt 28,2 n., L 24, 4. Ján používa synoptické podanie, pričom údaj omieste, na ktorom sedeli anjeli môže poukazovať na ďalšie nezávislé podanie.

Verš 13: “gynaj hóti” – sa dá prekladať ako priama reč: “Prečo plačeš?”  – “Vzali mi…” je možné preložiť aj ako “lebo”;  “plačem, pretože mi vzali…”.

Verš 14:Miesto, kde sa Ježiš presne zjavil, nie je známe.

Verš 15: “chepures” – hapax legomenon v NZ. V helenistickej gréčtine – “ten, čo udržiava ceci v poriadok”. Ide o slušné oslovenie v spojení s “pane”. Ján chce vniesť svetlo do počiatočného nedorozumenia: – “Ježiša neodniesli”.

Verš 16: “Mariám” – meno stačí, aby Mária spoznala Ježiša. Dobrý pastier pozná svoje ovce po mene a ovce počúvajú jeho hlas (J 10, 3).

“straféisa” – “obrátila sa”. Možno sa pri hovorení obrátila znovu smerom k hrobu. Niektorí exegéti prekladajú ako “spoznala ho”.

“rabbouni” – porovnaj Mk 10, 51.

“didáskale” – “učiteľ”, pre čitateľov, ktorí nerozumeli aramejsky.

Verš 17: Impertív prézent – zákaz deja, ktorý už prebiehal. Pravdepodobne sa chcela dotknúť Ježišových nôh. Konanie Márie je prirodzené. Oslovením učiteľ ako aj dotykom sa chcela stretnúť s tým, čo Ježiš bol pred ukrižovaním. No Vzkriesený už nie je ten “pôvodný Ježiš”.

“anabaino” – vstúpiť k Otcovi. (Por.: J 3, 13, J 6, 62, J 7,33, J 13, 1.3, J 14, 4, 4.28, J 16, 5.17.28, J 17, 13). Ide o dokonanie toho, čo sa začalo na kríži. Nanebovstúpenie je podmienkou na zoslanie Ducha Svätého. (J 7,39, J 16,7).

“adelfós” – bratia. Moj Otec a váš Otec. (Por.: Mt 28, 10) “Môjmu Bohu a Otcovi a vášmu Bohu a Otcovi” – jeden Boh, ale rôzny vzťah. Ježiš je Synom Božským spôsobom. A napriek tomu sa učeníci stali Ježišovými bratmi. (Por. J 1, 11 a vyznanie Tomáša – J 20, 28).

Návrh propozície: 

Vzkriesený Ježiš prináša:

       1. pravú vieru   

       2. večnú radosť

       3. poverenie k službe

Náčrt kázne:

   Boží čin vzkriesenia Ježiša Krista je jedinečnou udalosťou. Platia o ňom výstižné slová žalmistu: ”Pravica Hospodinova dokázala silu…Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach. Toto je deň, ktorý učinil Hospodin; jasajme a radujme sa v ňom” (Ž 118, 16. 23 – 24”). Oslava tohoto Božieho skutku je trvalou službou kresťanskej cirkvi nielen na zemi, ale deje sa a bude pokračovať aj v nebesiach naveky.V Zjavení Jánovom o nej čítame: “Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie, česť, sláva i vláda na veky vekov” (Zj 5, 13). Preto sa aj v túto druhú slávnosť veľkonočnú chceme pripojiť k tejto radostnej oslave a ona bude rezonovať nielen v celom poveľkonočnom období cirkevného roku. Bude rezonovať v podstate v každú jednu nedeľu, lebo nedeľu vnímame ako sviatočný deň preto, lebo je pripomenutím onoho veľkého “prvého dňa po sobote” ( J 20,1). 

    Napriek radostnej oslave Vzkrieseného a živého Pána v cirkvi si však uvedomujeme, že viera v tento div Božej milosti a jeho radostné prijatie sa nezrodilo v srdciach učeníkov a statočných žien ľahko. Ich viera nebola samozrejmá a prirodzená, ale bola darom Kristovej lásky. Nie je samozrejmá ani dnes. Viera bola a je “z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo” ( R 10, 17). Dokladom toho je aj dnešné evanjelium, ktoré je svedectvom, že Vzkriesený Pán “nové činí všetko”. 

   1. Zbožným ženám, ktoré posluhovali Ježišovi zostali po udalostiach z Golgoty len “oči pre plač”. Odvalený kameň od otvoru hrobu na jednej strane zbavoval ženy starosti, kto im odvalí ťažký kameň od hrobového vchodu, na druhej strane prázdny hrob im priniesol starosť ešte väčšiu: “Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam ho položili” (J 20, 12). K trom statočným, ktoré chceli hneď na úsvite “v prvý deň po sobote” pomazať mŕtve telo Ježišovo patrila aj Mária Magdaléna. V rozpoložení, v ktorom o vzkriesení Ježiša vôbec neuvažovala, stála pri prázdnom hrobe a plakala. Pri pohľade do hrobu ju čakalo nové prekvapenie: hrob nebol úplne prázdny. Na mieste, kde predtým ležalo mŕtve telo Ježišovo uvidela dvoch anjelov, ktorí sa jej pokojne prihovorili: “Žena, čo plačeš?”  Mária odpovedala podľa svojho rozumového uzáveru a presvedčenia:

” Vzali mi Pána a neviem, kam ho položili”. 

     Keďže už vedela, že učeníci Ježišovo telo z hrobu neodniesli, odstránenie tela Ukrižovaného mohlo znamenať, že to urobili, alebo dali vykonať Ježišovi nepriatelia, aby po Ježišovi nezostala nijaká pamiatka. Ak nenávisť človeka siaha až za hrob, dôvod na smútok sa tým len zväčšuje.

     Z dejín cirkvi máme na to mnoho príkladov. Po upálení majstra Jána Husa, dali jeho nepriatelia príkaz pozhŕňať nielen zvyšky spáleného tela a všetko aj s popolom naložiť na káru a vysypať do Rýna, aby nezostala priateľom ani najmenšia pamiatka. – Na druhej strane, slúži ku cti cisárovi Karolovi V. keď po víťazstve obsadil Wittenberg a zastal nad hrobom Lutherovým a velitelia radili urobiť s jeho pozostatkami podobne, ako sa naložilo s Husom, alebo Wiklefom, ale cisár povedal: “S mŕtvymi nebojujem”.

    Presvedčenie: “Vzali mi Pána” sa môže javiť ako racionálne a logické aj dnešnému človeku. Počíta hlavne so svojimi možnosťami, alebo možnosťami skupiny ľudí, korí sú “všetkého schopní” a ktorých nenávisť siaha až za hrob. Nepočíta však s možnosťami Toho, ktorý život dáva a zachováva. Toho, “ktorý do podsvetia vyvádza i vyvádza odtiaľ”. To je živý a mocný Boh a náš nebeský Otec. Považovať Ježiša za záhradníka, ktorý v záhrade pri Golgote zametá a upratuje – je viac ako “hlboké nedorozumenie”.

    Mária si Ježiša vážila a iste verila “jeho veci” i ceste, po ktorej šiel. A predsa jej viera bola nedostatočná. Podobná viere učeníkov, ktorí v búrke na mori volali v člne: “Pane, zachráň nás”. Aj oni  okrem záchrany museli prijať aj výčitku Pánovu: ”Čo sa strachujete, ľudia malej viery?”. Človek vo svoje malovernosti ťažko chápe veľkosť Božej moci. Aj Mária chcela poslúžiť Ježišovi z Nazaretu, mŕtvemu učiteľovi a priateľovi, ale takého Ježiša ako bol prv už niet. Zakrátko sa mohla presvedčiť o tom, že jej viera bola nezrelá, nedospelá a nedostatočná. Mŕtveho Ježiša niet a preto mu ani nemožno  posluhovať.

    Muselo však zaznieť ešte ďalšie slovo a to slovo samého Ježiša, aby sa jej viera zmenila, aby dozrela a nezakladala sa na ľudskom rozume a sile. M.Luther nás o pravej viere učí natrvalo: “Verím, že ja zo svojho vlastného rozmu a vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista, mojho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale” …” . Musí prísť povolanie evanjeliom. Slová z katechizmu sú výstižné a pravdivé. 

     Preto do rozhovoru Márie s Božími poslami zasiahol samotný Vzkriesený Pán a vyslovil otázky, ktoré sú jemným, ale predsa dôrazným napomenutím tej, na ktorej Mu záležalo, ktorú chcel urobiť blahoslavenou a zachrániť ju pre nebo. “Žena, prečo plačeš”?  Pán Ježiš tým Márii hovorí, že v skutočnosti nemá dôvod na plač a smútok, aj keď stojí nad prázdnym hrobom. Stalo sa predsa to, čo viackrát učil, predpovedal a k čomu viedol svojich: ”Na tretí deň vstanem z mŕtvych”. To sa skutočne stalo. Preto sa Pán pýta ďalej: “Koho hľadáš” ? – Akoby sa pýtal: Tesára z Nazaretu? Divotvorcu? Lekára tela i duše? Učiteľa morálky? Koho si videla, počula a poznala v Ježišovi? 

   Pán Ježiš chce, aby v ňom videla Syna človeka o ktorom písal prorok Daniel, Syna Božieho a svojho Spasiteľa i Spasiteľa sveta. Iba takúto vieru vždy ponúkal, hlásal a potom aj hľadal u každého, aj u nej, ktorú vytrhol z moci siedmych zlých duchov. 

   “Koho hľadáš?” – takto sa pýta Ježiš každého človeka a teda aj nás dnes. Napomína nás, aby sme nezostávali pri naivných predstavách o moci a milosti Božej, ale dôverovali Tomu, ktorý je vzkriesený a živý na veky vekov. Takto vzkriesený Ježiš menil a nanovo budoval vieru Jánovu, Petrovu, Tomášovu, Saulovu a chce tvoriť vieru každého človeka. Ak niekto zostáva iba pri svojich vlastných rozumových a rozumkárskych konštrukciách, nemôže sa s Ježišom stretnúť, ani k Nemu prísť. Preto aj Ježišovo slovo napomenutia je prejavom skutočnej a pravej lásky.

2. Pán Ježiš nielen napomenul Máriu, pre ktorú pretrpel kríž a pre ktorú vstal z mŕtvych. Muselo zaznieť ešte Jeho ďalšie slovo, aby sa jej viera zmenila, aby dozrela a nezakladala sa na ľudskom rozume a sile. M.Luther nás o pravej viere učí natrvalo: “Verím, že ja zo svojho vlastného rozmu a vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista, mojho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale…Musí totiž prísť povolanie evanjeliom. Slová z jeho katechizmu sú výstižné a trvalo pravdivé. 

    Preto nielen napomínajúco, ale aj nesmierne láskavo a citlivo oslovil túto ženu. Oslovil ju osobným menom: “Mária!” Počínal si tak, ako o tom neraz hovoril vo svojich podobenstvách. Ako otec, ktorý prijíma bez výčitiek svojho blúdiaceho syna. Ako dobrý pastier, ktorý hľadá stratenú ovečku. Dokazuje, že je Dobrým pastierom, ktorý pozná svoje ovce. Ale nielen pozná, ale aj volá každú po mene (J 10,3). Každý človek je jedinečný, aj keď sme si v hriechu, alebo v malovernosti podobní. On však neprišiel, aby odsúdil svet, ale aby svet a hriešnika v ňom zachránil.

    Preto sa prihovoril aj tejto žene hlasom, ktorý ona už celkom neomylne rozoznala vo svojom srdci, v duši, v mysli, áno aj vo svojom svedomí a v ktorom spoznala Toho, ktorý ju už raz zachránil od zlého. V tomto osobnom oslovení poznala hlas Toho, ktorý človeka skutočne miluje. Dar novej a pravej viery je vždy aj darom novej a pravej radosti, ktorá má nezameniteľnú kvalitu, trvácnosť a hodnotu. 

     Túto radosť prináša Ježiš vždy nanovo aj nám. Spoznal ju aj apoštol Ján, keď mu zaznelo Ježišovo slovo na Patmose. “Neboj sa! Ja som prvý aj posledný a živý; bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia” ( Zj 1, 17  – 19).

Niet väčšej radosti pre nás ako vedomie, že Ježiš je nielen večne živý, ale je živý aj pre nás, lebo má kľúče smrti a podsvetia, ktorými nielen vie, ale aj chce otvoriť naše hroby a zlámať putá a moc smrti.

3. Máriiným úmyslom v to prvé ráno po sobote bolo poslúžiť Ježišovi. Pridať k vonným mastiam Jozefa a Nikodéma aj ďalšie a tie svoje, aby svojmu Učiteľovi prejavila úctu a lásku.

  Pán Ježiš pravú úctu, lásku a službu neodmieta. Ak však má mať akákoľvek ľudská úcta, láska a služby zmysel, musí byť konaná v duchu Toho, ktorý nás jej sám môže správne naučiť. Nie každá úcta (napr.zbieranie relikviíí, uctievanie pohrebného plátna, a všelijaké vonkajšie a možno okázalé svätenie sviatkov, alebo formálna mnhovravnosť- atp.) a prejavy lásky ku Vzkriesenému sú Ním očakávané a prijímané. Majú to byť prejavy služby zamerané na naše okolie (najbližšie), na našich najbližších (počnúc od domácich). Takú službu Pán prijíma, očakáva a o nej jasne hovorí. “Nedotýkaj sa ma” –  povedal Pán Márii, lebo ľudskými telesnými zmyslami to nie je možné. Po Jeho vstúpení a našom vzkriesení to možné bude, ale nebude to potrebné. 

   To, čo je potrebné urobiť dnes, je obsiahnuté v Ježišových slovách: ”…ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu”. Mária “šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal”.

     Služba slova, svedectvo o našej viere, našej radosti, našej skúsenosti s Tým, ktorý nás oslovil a pomáha nám, je pre našich bratov a sestry dôležité. Môže rozhodnúť o ich viere, či nevere, o ich časnej i večnej radosti a o ich ďalšom časnom i večnom živote. Sviatky veľkonočné sa končia, ale nemá končiť naša spoločná  poslušnosť a služba Tomu, ktorý vstal z mŕtvych ( ESP 152,1) a ktorý žije na veky vekov. ( ESP 156, 1) 

                                                 Mgr.Ľubomír Batka st.

Použitá literatúra:

J.K.Barrett: Das Evangelium nach Johannes. Berlin. EVA, 1990, s.537-543.

Komentáre k “Mŕtveho Ježiša niet

Komentovať