„I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ L 3, 7−9
Žijeme v časoch, keď sa prostredníctvom masmédií môžeme dozvedieť o dôležitých udalostiach, ktoré sa odohrali nielen v krajine, ale aj na najodľahlejšom mieste zemegule. Navyše nemusíme byť ani doma, pretože takmer nikto sa nerozlúči s telefónom vybaveným prístupom na internet a môže tak sledovať akúkoľvek správu, ktorá je pre neho dôležitá. Dozvedáme sa tak o tom, čo si pre nás politici pripravili, aké nové dane „pre naše dobro“ budeme účtovať, kto je hrdinom nového škandálu atď. Iní sa viac zameriavajú na kultúrny život a môžu nielen zistiť, čo sa stalo, ale aj vypočuť si zaujímavý rozhovor s interpretom či koncert vašej obľúbenej kapely. Každý deň sme tiež bombardovaní informáciami o tom, koľko zla je vo svete, koľko vojen či prírodných katastrof, aká veľká podlosť a ako ďaleko sa ľudia vzdialili od Boha.
Máme teda aktuálnu zásobu všetkých informácií a donedávna to bolo len na úrovni sci-fi. To neznamená, že sa raz ľudia nemohli o ničom dozvedieť. Informácie sa dostali aj k nim, no v menšom množstve a v inej forme. Dôležité dekréty panovníkov oznamoval hlásateľ presúvajúci sa z miesta na miesto a informoval o nových nariadeniach, ale aj o aktuálnom dianí.
Takú úlohu zohral Ján Krstiteľ pred vyše dvetisíc rokmi. Vo svojom poslaní bol však niekým výnimočným, pretože jeho úloha bola definovaná v anjelskom posolstve: „on sám pôjde vopred pred Ním v duchu a moci Eliášovej, aby srdcia otcov obrátil k synom, neposlušných k rozumnosti spravodlivých, a tak ľud hotový pripravil Pánovi.“ (L 1, 17)
Jeho vonkajší vzhľad a chuť k jedlu tiež neboli na úrovni: „… mal odev z ťavej srsti, okolo bedier kožený opasok a pokrmom boli mu kobylky a poľný med.“ (Mt 3, 4). Aj na tie časy bol tento odev vysoko inovatívny a zároveň jednoduchý a nie príliš komplikovaný na výrobu.
Ľuďom, ktorí k nemu prišli k Jordánu, ako aj zvedavým okoloidúcim oznámil splnenie proroctiev o príchode Mesiáša. Možno očakávali, že si vypočujú nejaký povzbudzujúci príbeh o osloboditeľovi spod útlaku, možno si chceli oddýchnuť pri slovách povzbudenia, aby zmobilizovali a pochválili svoj doterajší život. Očakávanie príchodu Mesiáša mnohých podnietilo, aby pozorne počúvali Jánove slová.
Bolo veľa ľudí, ktorí ohlasovali príchod osloboditeľa, no Ján na rozdiel od iných nehovoril o riešení politického problému nezávislosti príchodom mocného vodcu, ktorý oslobodí ľud spod útlaku, ale o postave, ktorá zapadala do existujúcich kánonov a čo je možno dôležitejšie, do predstáv, ktoré mali Židia o svojom záchrancovi. Nie je to teda nejaký aristokrat narodený v dobrej rodine a žijúci v exkluzívnom dome, ale obyčajný človek narodený v maštali. Neobmedzuje sa len na tieto povrchné, šokujúce informácie, ale vyvoláva zamyslenie sa nad vlastným životom. Akoby sa pýtal: „Nepotrebujú náhodou pokánie, keď formálne plnia prikázania?” Pre Židov pokánie znamenalo odvrátenie sa od zla a obrátenie sa k Bohu. Teoreticky, ak človek čelil Bohu so svojimi hriechmi a chcel, aby mu bolo odpustené, podmienkou bolo pokánie ako vonkajšie vyjadrenie jeho premeny. Život tohto muža sa zmenil. Jeho správanie bolo iné, zmenil sa jeho postoj k Bohu a ľuďom. Ale teoreticky − v praxi, ako to už býva, to bolo inak.
Mnohí, ktorí tieto slová počuli, sa rozhodli, že ich nezaujímajú a odišli. Iní sa po prvom zmätku zamysleli a usúdili, že možno je Jánov návrh náročný a ťažký, no poukazuje na veci, ktoré sa na jednej strane zdajú samozrejmé, no ich realizácia si vyžaduje priveľa obetí. Z Evanjelia podľa Matúša sa dozvedáme, že k Jánovi prišli aj farizeji a sadukaji, teda elita národa, ktorú možno len ťažko obviniť z neplnenia zákona. Mali dokonalú znalosť Božieho slova, a preto, ako príklad pre ľudí, by mali žiť v plnom súlade s ním a byť príkladom pre spoločnosť. Je záhadou, prečo prišli k Jánovi? Čo ich vyprovokovalo? Možno chceli pod vplyvom jeho postoja a slov analyzovať svoj život a urobiť výraznú nápravu? Asi nie. Ako to už býva, prišli skôr zo zvedavosti, alebo preto, aby sa mu posmievali alebo vyvolali hádku. Nebáli sa Jánom ohláseného trestu, verili, že nepotrebujú žiadnu veľkú zmenu, sú predsa elitou národa, sú potomkami Abraháma. Farizejom a sadukajom Ján odpovedal, že „Boh môže vzbudiť Abrahámove deti z kameňov“. Na to nie sú potrební.
Tento spôsob myslenia je asi mnohým z nás blízky. Mnohí sa považujú za dobrých kresťanov, ktorí už prešli cestou obrátenia a nepotrebujú žiadne zmeny. Ako často počujete slová: Verne plním predpisy: bol som pokrstený, bol som konfirmovaný, z času na čas prijímam sväté prijímanie, zúčastňujem sa služieb Božích a pravidelne platím príspevky, dochoval som rodičov, bola som 30 rokov verná manželovi … O čom to je?
Ján, zhromaždených okolo neho a nás všetkých, hovorí spôsobom, na ktorý nie sme zvyknutí. Nehovorí pekne znejúce slová, ktoré sa dobre počúvajú, ale hovorí: „vreteničie plemeno!” Nám sa tie slová nepáčia. Nemáme radi kritiku, aj keď vieme, že môže byť pravdivá. A aj keď vo vlastnom svedomí dospejeme k záveru, že by sa v našom živote malo niečo zmeniť, cudzie napomenutia neznejú dobre. Takéto slová nie sú povzbudením k peknému rozhovoru alebo k záujmu o myšlienky toho, kto ich vysloví. Skôr odpudzujú, odstrašujú a nútia vás, aby ste ich nechceli počúvať alebo nemali nič spoločné s osobou, ktorá ich vysloví. Niekedy sú takéto silné a ostré slová vnímané ako kritika a tým, ktorí takýto postoj zaujmú, sa radšej vyhýbame, ako by sme ich so záujmom počúvali. A keď treba, snažíme sa brániť ospravedlnením, že my nie sme vôbec takí zlí, iní sú horší.
Zamyslime sa, ak by niekto z duchovných povedal zhromaždeným veriacim (a sebe) počas kázne „vreteničie plemeno“ – aká by bola reakcia. A či si naozaj zaslúžime lepšie hodnotenie? Sme naozaj takí odlišní od Jánových poslucháčov? Nie sme im v mnohých ohľadoch podobní? Bohužiaľ sme!
Po prvom šoku z Jánových slov sa publikum namiesto protestu začalo pýtať: “Čo teda budeme robiť?” Bol to dôkaz, že ich srdcia boli dojaté, otrasené a skrúšené. Či by Ján Krstiteľ rozdrvil aj naše srdcia? Bolo by dobré, keby sme sa po bohoslužbe, po vypočutí kázne, začali pýtať aj my: “Tak čo máme robiť?” Mnohí sa považujú za praktizujúcich kresťanov, pretože chodia do kostola. Pritom sa cvičenie medzitým začína po opustení chrámu, mimo múrov kostola – doma, v škole, na pracovisku, v bežnom živote, v spolužití s ľuďmi.
Výzva k pokániu, ktorú Ján Krstiteľ adresoval zhromaždeným, stále znie: „Vydávajte ovocie hodné pokánia“. Zvlášť silno znie počas adventu, ktorý je radostným obdobím čakania na príchod Spasiteľa. Je to čas úvah, mnohých otázok, vyrovnania sa a spytovania svedomia. Chceme byť dobre pripravení na blížiace sa sviatky upratovaním bytov, výrobou darčekov, plánovaním vianočných stretnutí. Nájdeme si v predvianočnom zhone čas na upokojenie a zamyslenie sa? Stojí to za to! Inak sa môže ukázať, že naše každodenné úsilie bolo márne a skončíme ako strom, ktorý nepriniesol ovocie a bol vyrúbaný a spálený.
Pokoj Vám!!
Slovak