Pán – jediný sudca
Svedomie čisté
Popraj nám Kriste,
nebáť sa súdu,
Na Tvoj príchod
spokojne čakať,
hriechu sa ľakať,
pred Tebou, Pane,
v nádeji čakať ! Amen (M.R.)
1 Kor 4, 1 – 5:
“Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. (2) Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. (3) Ale mne najmenej záleží na tom či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim. (4) Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je ten, ktorý ma súdi. (5) Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha”. Amen
Bratia a sestry v Pánu!
Čo všeličo treba, aby sa niekto stal sudcom a mohol súdiť? Musí najprv študovať, poznávať zákony a nariadenia, aby vedel, čo je v konaní ľudí chybné a čo správne. Potom sa musí zo svojich vedomostí nechať vyskúšať, aby získal príslušný titul, poverenie a dekrét sudcu. A ani to ešte nie je všetko. Musí sa aj ďalej špecializovať na určitý obor právnickej činnosti. Až keď si jeho nadriadení overia jeho schopnosti a pripravenosť, potom býva poverený vedením takého – či onakého súdneho konania.
Predstavme si človeka, ktorý neštudoval, nemá titul, ani patričné oprávnenie, ale dal by si na dvere vizitku: sudca, alebo: miestny súd. Ako by sa taký človek zosmiešnil! Iste by sme sa mu aj my vysmiali.
Ale možno by sme sa mali skôr smiať sebe! Skúsme sa nad sebou zamyslieť. Koľkokrát si nárokujeme a osobujeme právo súdiť iných a to aj veci čiste vnútorné a skryté, o ktorých nemáme správne vedomosti. Veci o ktorých vie jedine Pán Boh a ten, ktorého určil za Sudcu živých a mŕtvych, Ježiš Kristus. A tento jediný objektívny Sudca, ktorý “zjaví úmysli sŕdc a to, čo je vo tme skryté”, hovorí: ”Nesúďte!”
V duchu tohoto jasného slova Pánovho hovorí aj apoštol Pavel na adresu kresťanov v cirkevných zboroch: “ Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán”. Apoštol Pavol odmietal každý ľudský súd, ktorý sa týkal vecí duchovných, ale aj práce, ktorú on a ostatní apoštolovia konali a konajú. Išlo o to, že v korintskom cirkevnom zbore vznikli roztržky, nepokoje a sváry. Vychádzali zo skupín, ktoré sa vytvorili okolo jednotlivých apoštolov, ktorí v zbore pôsobili. Keďže boli viacerí a každý mal svoj spôsob práce, korinťania kritizovali ich kazateľskú činnosť a apoštolskú prácu, ktorú konali z Pánovho poverenia. Ani sám Pavel nebol ušetrený súdu a posudzovania korintských. Práve tých ľudí, ktorí sa tak ťažko lúčili s pohanským spôsobom živote, ktorí boli zaťažení mnohými zjavnými hriechami, ktoré ohrozovali ich vieru a celú kresťanskú existenciu.
Apoštol dobre vedel, čo znamenalo neslávne slovo “korinthédzestai”, dobre známe v celom helénskom svete. To slovo znamenalo: “žiť po korinstky” (korintsky), čiže v zjavnom smilstve, hodovaní a opilstve. Apoštol s láskou poukazuje a vysvetľuje korintským kresťanom, čím sú vlastne ich učitelia a kazatelia. Sú “služobníci Kristovi”, a teda nie iba ich služobníci. Sú zároveň “šafári tajomstiev Božích”. To znamená, že nehlásajú vlastnú múdrosť, ale Božie slovo. Jedinou oprávnenou kritikou a súdom je to, či je služobník a šafár Kristov verný Pánovi.
Pán Ježiš vo svojej zvesti o príchode Syna človeka postavil otázku:” Kto je teda verný a rozumný šafár, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm?” A sám odpovedal, že ten, kto si tak počína, ako mu prikázal pán a kto koná podľa jeho vôle. Apoštol Pavel toto pripomínal, keď hovoril, že od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. Teda aby verne, v pravý čas podával zverenému ľudu, “pravý pokrm”.
Bratia a sestry!
Pán Ježiš ani dnes nenecháva svoje zbory bez duchovného pokrmu. Poveruje svojich šafárov, aby mu zvestovali Božie tajomstvá. Pri tejto službe ide predovšetkým o dve veci. Aby pokrm prichádzal “načas”, teda pravideľne a sústavne, v čase, ktorý je k tomuto prijímaniu určený, alebo ktorý je každému treba poskytnúť keď ho najviac potrebuje. Druhou podmienkou je, aby to bol pokrm “pravý”. Aby zverenému ľudu Božiemu bolo “čistotne a úprimne” (AV) podávané slovo zákona Božieho, ale aj evanjelia Kristovho.
Ak by sme prijímanie duchovného pokrmu prirovnali k nutnosti prijímať pokrm telesný, vieme, že bez telesného pokrmu, by človek rýchlo zoslabol a prípadne aj zomrel. Rovnako je to aj s pokrmom duchovným. Ak by kresťan neprijímal slovo Božie a sviatosti, postupne nielen duchovne slábne, ale aj duchovne umiera. Tieto prostriedky milosti sú pre našu vieru dôležité. Do chrámu sme pozývaný nie preto, aby sme niektoho zdržiavali od práce a jeho povinností, ani nie preto, aby sa duchovný pastier mohol chváliť, že má “plný kostol”, ale preto, že chce byť verný. Chce podávať slovo a sviatosti v každom čase, “vhod- nevhod”, kým je čas. Mŕtvy už nepotrbuje jesť.
Verný služobník má čisto a úprimne zvestovať slovo, bez ohľadu na to, aké je “vonku” čiže v spoločnosti “ovzdušie”, aké “vetry dujú” a aká je “vonkajšia klíma”. Podávané slovo má byť slovo nie ľudské, ale slovo Božie. Tu si môžeme pripomenúť vernosť prorokov: Eliáša a Jána Krstiteľa. Vieme, že to nemali ľahké, ale dokázali svoju vernosť Pánu Bohu aj napriek hrozbe mocných tohoto sveta.
V tomto adventnom období sa sústreďujeme na jedno dôležité posolstvo a tajomstvo Božej milosti a vernosti voči nám a svete. Na vtelenie Pána Ježiša a Jeho príchod na svet. Na tajomstvo jeho Jeho osoby, ktorý je pravý Boh a pravý človek, ktorý opustil svoju slávu, aby nám slúžil dokonalou láskou a obeťou.
Ľudia však súdia veľmi radi nielen iných, ale aj samého Pána. Bolo to vtedy, keď sa narodil, i potom, keď konal dielo spásy. Pre nás je však len dobre, že nás súdi Pán Ježiš. Dnes, ale aj potom, pri druhom príchode, keď príde ako Sudca živých i mŕtvych. Pretože On je Sudca nielen spravodlivý, ale aj milostivý. Prišiel pre nás a za nás, nie preto, aby nás prísne a kruto odsúdil, ale aby nás zachránil. Kiež nám všetkým zaznie raz Jeho slovo: ”Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný nad mnohým ťa ustanovím, vojdi v radosť svojho pána”. (Mt 25, 21) My však aj dnes úprimne prosme: “Maranatha” – Príď Pane Ježiši ! Amen
2. adventná nedeľa – Sobotište a Rovensko – Ľubomír Batka st.
Slovak