Slovo Pána, svetlo moje,
prevzácny môj poklad je.
Ty ma učíš cestám svojim,
vravíš mi, komu patrím.
Buď naďalej nádejou mojou,
ako si vždy bolo mojou útechou,
skrýšou a hradom, ó Kniha kníh,
až prídem radosti v nebesiach.
„Ak je to pravda, ako že to nemôže byť lož, musí byť pravdou aj to, že okrem Božieho slova všetko ľudské učenie a múdrosť, nech by žiarili a leskli sa krásne a nádherne ako len dokážu, sú čírou temnotou. Aj rozum je určitým krásnym svetlom, ale cestu a smer, ktoré by viedli z hriechov a smrti k spravodlivosti a životu, ukázať nedokáže, ani na ňu priviesť, len zostáva v temnote. Ako naše lampy neosvetľujú nebo a zem, lež iba maličkú časť domu, slnko však nebesá, zem a všetko osvetľuje, tak je aj Božie slovo tým pravým Slnkom, ktoré nám dáva žiť večný deň a radovať sa. Kto ho má rád, teší sa mu a Svetlo miluje, lebo príjemne bliká. Ale krty a netopiere ho neobľubujú – to je svet.“ Dr. Martin Luther
Kresťania uznávajú autoritu svätého Písma. Úplne neomylné a preto dôveryhodné je len sväté Písmo. Nikdy sa nemýli, i keď sa môže stať, že je nesprávne vyložené. V Biblii, t. j. v Božom Slove, sa zjavuje Boh. Nepotrebuje ľudské doplňovanie a nemá sa z neho ani nič uberať.
Princíp iba autority a výnimočného významu Písma svätého nazývame od dôb reformácie sola scriptura (jedine Písmo). Znamená to, že Biblia je vo všetkých otázkach týkajúcich sa viery a morálky, teda života s Bohom, kresťanských doktrín a etiky, úplne dostatočná. Teologické systémy, ktoré sú v rozpore s biblickým kresťanstvom sa stavajú proti zásade sola scriptura, pretože kvôli nej strácajú možnosť čokoľvek k Písmu svätému pridať alebo mu pridať svoju zvláštnu, svojskú interpretáciu. Je pravdou, že pochopenie sola scriptura v Písme nevystupuje, ale podobné je to aj s poňatím Trojice. Pre Pána Ježiša však Písmo sväté predstavovalo najvyššiu autoritu v Jeho osobnom živote aj v Jeho službe. Často sa odvolával na Písma a nie na nejakú tradíciu. Keď sa vracal k Božiemu Slovu, vždy sa jednalo o zapísané Písmo. V Jeho prípade to bol Starý zákon. Na základe Ježišovho učeniu došli kresťania k záveru, že sa Písmo sväté musí stať konečnou inštanciou k posudzovaniu všetkých ľudských výrokov. Pán Ježiš v podstate o tradícii, teda o tzv. ústnom podaní, nehovoril pozitívne (Mt 15,2−9; 22,29−32; Mk 7,1−13). Za najvyššiu a výlučnú autoritu považoval Písmo, Jeho stanovisko prijali biblicky veriaci kresťania a berú Písmo sväté vážne. Nemôžu ani akceptovať vedľa Biblie akékoľvek iné spisy, zjavenia, tradíciu alebo učenie, ktoré by si nárokovali na jej postavenie a úroveň. Objavujú sa námietky, že princíp sola scriptura je zbavený historických koreňov, to znamená, že je vlastne len súčasným prístupom k Písmu svätému. Dejiny cirkvi však dokazujú, že táto zásada bola vždy známa a rešpektovaná. Zásada sola scriptura sa v cirkvi všeobecne vyučovala.
Pokiaľ ide o Božie a sväté tajomstvá viery nie sú nám dovolené ani tie najmenšie úvahy bez Písma svätého, ani sa riadiť akýmikoľvek pravdepodobnosťami či obratnou argumentáciou. Na týchto článkoch staviame celú doktrínu viery. Pretože články viery neboli ustanovené, aby sa zapáčili ľuďom, ale predstavujú najdôležitejšie body vybrané z celého Písma, vytvárajúce jednoliate učenie viery. Viera v sebe zahrňuje celé poznanie zbožnosti obsiahnuté v Starom aj v Novom zákone. Dávajme preto pozor a držme sa poslania (2Tes 2,15), ktoré dostávame a napíšme ich na tabuľky svojich sŕdc. Preto musí byť všetko podložené Písmom svätým. Autorita učiteľa vychádza z autority Písma svätého. Žiadne učenie, pokiaľ nemá svoj zdroj v Písme svätom, nemôže byť prijaté. Cirkev má samozrejme autoritu, ale tá autorita sa nezakladá na nejakom historickom nástupnickom práve, ale na vernosti Písmu svätému. Cirkev podlieha vyššej nadradenej autorite Písma svätého. Zásada sola scriptura teda nie je novovekou doktrínou, ale vyjadruje presvedčenie načerpané z Písiem svätých a vyznávané cirkvou prvých storočí. Takže tento princíp má zároveň biblický i historický prameň. Odporcovia zásady sola scriptura sa snažia povýšiť na úroveň zjavenia ústnu tradíciu. Takýto prístup je vo výraznom nesúlade so samým Písmom, a tiež aj vierohodnými historickými predpokladmi. Keď cirkevní otcovia hovoria o tradícií, potom to vťahujú na cirkevné obyčaje a obrady, nikdy nie na doktrínu. Takáto tradícia sa vždy musela podriadiť Písmu svätému. To nikde neučia, že by tradícia bola tiež vdýchnutá (inšpirovaná) Duchom. Skôr je to naopak, Písmo sväté obsahuje veľké varovanie pred tradíciou.
Reformátori zavrhli myšlienku ústnej tradície nezávislej na Písme svätom ako gnostickú herézu. Apoštolský odkaz, teda celé nám potrebné učenie obsiahnuté v Písme svätom a je v ňom vyložené tak, aby sme ho boli schopní rešpektovať a praktizovať. To, čo apoštolovia učili ústne, neskôr zapísali vo forme Nového zákona. Ireneus to vyjadril takto: „Od nikoho iného sme sa o pláne nášho spasenia nedozvedeli viac než od tých, skrze ktorých k nám dorazilo evanjelium, ktoré vo svojej dobe verejne oznamovali, a v neskoršej dobe nám ich, z Božej vôle, odovzdali v Písmach, aby sa to stalo základom i stĺpom našej viery.“
„Chcem, aby Písmo samo bolo kráľovnou.“ M. Luther
Pokoj Vám!!
Slovak