Ťažiť z hriechu?

Môj ohavný hriech volá do neba! Je na ňom starodávne prekliatie — za bratovraždu! Hoci rád by som, už nevládzem sa ani pomodliť. Hriech mocnejší je ako úmysel a ako človek, čo dvoch pánov má, otáľam, ktorému mám vyhovieť, a neposlúžim ani jednému. I keby táto ruka zhrubla mi, niet toľko dažďa, čo by umyl z nej bratovu krv. Čo vlastne milosť je? Vlastnému hriechu pozrieť do očí. Modlitba máva dvojnásobnú moc: pred pádom chráni, ale zároveň aj tých, čo padli, znova vykúpi. A preto ešte hlavu nevešiam… Zhrešil som. Bože, aká modlitba ma spasí? Podlú vraždu odpusť mi? Nie! Dosiaľ teším sa tej koristi, pre ktorú vraždil som: mám korunu i kráľovnú; sen sa mi naplnil. Dostane milosť, kto sa nekajá? Hriech v tomto svete plnom zvrhlosti zlátenou rukou právo odstrčí a zločinom si zákon kupuje. No inak je to hore, na nebi: tam lož je neznáma a každý ctí si úprimnosť; tam všetko núti nás do očí pozrieť svojim zločinom a priznať sa k nim. Čo mi ostáva? Prejaviť ľútosť? Na to nemám síl! A keby mal som? Nie som kajúcnik! Som chudák s dušou černejšou než noc. Čím väčšmi túžim z pasce uniknúť, tým viac ma väzní. Pomoc, anjeli! Len skús to, ohni tvrdé kolená; ty, srdce z ocele, buď povoľné ako vosk. Azda sa mi uľaví.

Z najznámejšej Shakespearovej hry Hamlet poznáme väčšinou len tú jednu okrídlenú vetu: „Byť, a či nebyť — kto mi odpovie…“ Ale príbeh dánskeho princa Hamleta má omnoho širší záber. V úvode citovaná pasáž z III. dejstva hry, v ktorej sa dánsky kráľ Claudius, Hamletov strýko, pokúša modliť. Ťaží ho obrovská vina. Pokúša sa ju odčiniť modlitbou, pokáním. Ale je v úzkych. Vôbec mu to nejde. Nedávno totiž úkladne zavraždil svojho brata, kráľa, Hamletovho otca, aby sa sám zmocnil trónu a koruny. Otrávil ho jedom. Všetko zostalo v tajnosti. Na všetko sa malo zabudnúť. Aj zabudlo. Ale hriech sa pripomína, vracia sa a kráľ je nepokojný, a tak sa skúša modliť, skúša zahnať výčitky, zmyť hriech úprimným vyznaním pred Bohom. Vo svojej úprimnosti napokon dochádza k poznaniu pravdy: nie je možné žiadať o odpustenie (hoci samého Boha), keď zo samého hriechu profituje (v prípade Claudia ide o jeho kráľovské postavenie, ktoré získal vraždou brata-kráľa). Možno práve toto poznanie je vedľa už spomínaného Byť, či nebyť? ústrednou vetou hry Dostane milosť ten, kto sa nekajá?
Úprimný pokus o modlitbu kráľa bratovraha, ktorá mu ale nakoniec nejde cez zuby, patrí dodnes medzi najvýstižnejší obraz človeka strácajúceho vieru v Boha. Prípad kráľa Claudia ukazuje, prečo sa vytráca viera v Boha. Nie preto, že Ho prírodná veda spochybnila, ale skôr preto, že človek sa nechce vzdať výhod, ktoré mu hriech a neviera prinášajú. V tom je možno zásadný kľúč neschopnosti veriť Bohu.

Pokoj Vám!!

Komentáre k “Ťažiť z hriechu?

Komentovať