„Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ 1K 14, 40
„Dajú nám nádej, ale možnosť nie!“ Stanislav Štepka
Náš nezabudnuteľný Kalinčiak zakončil svoje dielo „Reštavrácia“ známou drastickou výpoveďou: „Hej, deti moje, to boli časy! Takých na môj hriešnu dušu nikdy viacej nebude!“ Myslíme, že keď sme si to dielo čítali, asi všetci sme si pomysleli, že sa tie časy v ktorých náš slovenský ľud všelijako demoralizovaný bol pri voľbách svojich „pánov“— skutočne sa už nikdy viac nevráti. Zmýlili sme sa, lebo tie časy sa, bohužiaľ, opäť vrátili. Terajšie voľby a neporiadky aké pri nich možno vidieť sú toho príkladom. Nehovorme, že sa o politických voľbách na túto webovú stránku, kde hŕstka Gideonových mužov dobrý boj viery bojuje, nehodí písať. Nemôže byť zaiste nikomu ľahostajné, keď ten ľud, ktorý sa v Božích chrámoch vzdeláva na dom duchovný — pri voľbách svojich politických úradníkov býva kazený a je vedený „ako ovce na zabitie“. Zvoliac si „svojich pánov“, — vracajú sa naši ľudia z volebných miest (alebo predvolebných mítingov) ako otroci toho najhoršieho „pána“ ktorého odplata je smrť. Skrátka, je to hriech, ktorý práve pri voľbách podrobuje do služby mnohých z nášho ľudu. Tam sa zaiste naučili mnohé údy Krista a Jeho tela, ktorým je cirkev, svárom, hádkam, kliatiu, klamom, podvodom, hanobeniu, tupeniu, podplácaniu, sprenevereniu, obžerstvu, opilstvu, bitkám a iným ťažkým neprávostiam. A to všetko nie je ovocie ducha, ale ovocie tela. Po takomto „rozsievaniu telu“ nemôže nasledovať nič iné, ako hojná žatva toho najstrašnejšieho porušenia vo všetkých smeroch. Ale tí, ktorí konajú všetko to a ešte mnoho iného zlého „pijúc neprávosť ako vodu“ (Job 15, 16) a „prekrúcajúc čo je spravodlivé“ „budujúc Jeruzalem bezprávím“ (Mich 3, 10nn) — mali by pouvažovať o zlom strome, ktorý také ovocie vydáva, ako vraví Pán, bude vyťatý; a že v deň súdu budú zavrhnutí od Božej tváre všetci činitelia neprávostí.
Nechceme tým povedať, aby sa mali naši ľudia dištancovať od politických volieb, myslíme len — že aj tu sa nám naskytuje príležitosť na poučovanie veriaceho ľudu, aby sa medzi evanjelickými kresťanmi dialo „všetko slušne a v poriadku“.
Ak sa konajú pri politických voľbách také veci, kto je múdry bude sa čudovať, že keď ľud zvyknutý voliť takýmto spôsobom svojich svetských úradníkov a poslancov parlamentu, — volí podľa toho spôsobu aj svojich duchovných správcov! Takýmto spôsobom sa nevzdelajú steny toho „vrchného Jeruzalema, ktorý je našou matkou“. (Gal 4, 26); a o tých, ktorí si takto počínajú nehľadiac na Boha, neplatí výpoveď žalmistu: „a všetko, čo robí, sa vydarí.“(Žalm 1, 3)
Predovšetkým, aj v tejto záležitosti všetko záleží na Božom požehnaní! A čo to je — to Božie požehnanie? Nič iné než to, keď nám milý Boh všetko dobré praje a udeľuje. Nuž a tam, kde ľudia sami dávajú prednosť svojej hriešnej a nedokonalej vôli pred vôľou Božou, a svoje skutky vykonávajú a vôbec nedbajú o to, aby to boli ako skutky Božie, tam — sú ľudia tak vzdialení od Božej pomoci a Božieho požehnania, ako bol skazený svet vzdialený potopou od oltára na hore Ararat; tak ako zatvrdnutý Faraón, ktorý sa chválil, že „Boha nepozná a Izrael neprepustí“ bol vzdialený od druhého brehu Červeného mora, na ktorom bezpečne zastala Mojžišova noha a nohy Božieho ľudu.
Iná príčina neporiadkov, ktorá sa teraz častejšie objavuje ako inokedy pri voľbách duchovných správcov bude možno tá, že seniori a ich zástupcovia ako predsedovia na kandidačných poradách, na ktorých sa duchovní správcovia vyberajú, sa nechovajú vždy dosť obozretne, objektívne a podľa zákona, ktorý je jediným pravidlom a podľa ktorého sa predseda aj voliči v cirkvi — nechtiac prepadnúť Božiemu trestu a trestu cirkevnej vrchnosti, musia riadiť. Aj na tom mnoho záleží, aby biskupi boli skutočne „nadpozorovatelia“ čiže dozorcovia a medzi iným tiež mali dbať o to, aby sa zvlášť pri voľbách duchovných správcov dialo všetko slušne a v poriadku. Lebo zvlášť v cirkvi je povinnosťou biskupov a seniorov dbať o to, aby pokoj nikým, ničím a nijako nebol rušený. Pretože biskup aj senior sú často veľmi vzdialení od takej cirkvi, za všetko čo sa v cirkvi deje musia byť zodpovední.
Pri voľbách duchovných a dozorcov oni sami prví ako predsedovia sa musia držať nestranne a podrobiť zákonom podľa ktorých sa má voľba uskutočniť. Tým, že vedenie (predsedovanie) volieb je dané do rúk seniorov, zaiste ešte nie je im daná moc dávať a ustanovovať (kandidáta) na biskupa či dozorcu cirkevníkom, čo by viedlo ku katolicizmu, ktorý nedbajúc na prianie cirkvi presadzuje biskupa či dozorcu skrze „svojich ľudí“. K cirkevnej samospráve patrí zaiste aj to, aby si naše zbory slobodne mohli voliť svojich duchovných správcov. V tomto ohľade musia tí, ktorí pri volebných konventoch predsedajú a voľby vedú, riadiť sa heslom: „či Pavel, či Apollo, či Kéfas . . . všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1K 3, 22, 23) „lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba!“ (1K 3, 9) Všetci sme isto povolaní k „štepeniu a zalievaniu“ „ten kto sadí a kto polieva, sú jedno“ (1K 3, 8) „ale Boh dáva vzrast“ (1K 3, 6). Tam, kde by si seniori a tí, ktorí voľby riadia počínali stranícky, dávajúc jednému kandidátovi prednosť pred druhým a natláčajúc cirkvi kandidátov ku ktorým nemajú cirkevníci žiadnu dôveru — sami vyvolávajú svojim násilím nepokoj, rušia pokoj v cirkvi — a nesmierne sťažujú postavenie novozvoleným duchovným správcom v cirkvi; tým sa šíri zlá vôľa medzi bratmi, ktorých vedú v láske a svornosti na tej roli, kde majú pracovať a ktorú im Pán zveril. Týmto spôsobom podkopávajú svoju vážnosť v zboroch, seniori strácajú dôveru u svojich spolubratov aj v zborov, ktoré majú spravovať; obťažujú svoje svedomie a zo „služobníkov Božích“ a mužov, ktorí si vo všetkom majú dôstojne počínať stávajú sa proti tým, ktorí nedokážu byť spravodlivými ani k cirkvi ani k bratom.
Zriadenie evanjelickej cirkvi je fakticky presbyteriálne. Hlavnou starostlivosťou biskupov a seniorov je, aby každý cirkevný zbor sa múdro držal a užíval vyhlášky (predpisy) a ani o piaď nevystupoval z medzí platných zákonov (a zvlášť pravidiel viery a Božieho slova). Neporiadky však pri voľbách duchovných správcov môže často zaviniť okolnosť, že mnohým inšpektorom, kurátorom, presbyterom a cirkevníkom nie sú známe zákony a pravidlá, podľa ktorých sa voľby našich biskupov a dozorcov majú konať. Možno. Alebo je to ľudu nezrozumiteľné. Povedané bez obalu — akoby Kristova cirkev mala byť slúžkou niektorej skupinky. Isto, sú medzi nami ľudia, ktorí Kristovu cirkev, ústav na spasenie, považujú za riečisko svojich egoistických chúťok a svojho chorobného fanatizmu.
A ako sa budú cirkevníci spravovať podľa zákonov, o ktorých nemajú vôbec ani tušenia? A či ich pozná senior, ktorý voľbu riadi? Tam kde je samospráva musia všetci poznať svoje zákony podľa ktorých sa majú spravovať. Inak je cirkev pri svojej samospráve asi tým, čím by bolo nedospelé dieťa, ktoré môže, ale nevie samostatne žiť. Od takých samospráv nás ochraňuj Boh; pri takej samospráve môže raz vypuknúť: „dajte nám biskupov a dozorcov zostávajúcich z Božích mužov, ktorí by nás a naše zbory riadili“ — aby nám novomódni Áronovia nenarobili všakovakých „zlatých teliat“, ktorým by sme sa museli klaňať ako bohom!
O našom národe sa hovorí: „Slováci vedia robiť výborné zákony — ale ešte lepšie vedia zákony rušiť a prestupovať“ (možno parafrázovať aj na ECAV). Našou povinnosťou je pracovať tak, aby sa to o Kristovej evanjelickej, našej cirkvi, ktorú milostivý Boh ráčil zachovať neporušenú v týchto zlých časoch, bez úhony a bez vrásky (Ef 5, 27) nehovorilo, aby nevrhalo zlé svetlo smerom do cirkvi a do sveta. A preto bude treba, aby predovšetkým biskupi dbali o to, aby sa zvlášť pri voľbách duchovných správcov všetko dialo „slušne a podľa poriadku“ t. j. dialo podľa platných zákonov, aby tí, ktorým bolo vedenie volieb zverené s „bázňou a trasením“ konali svoje povinnosti, a pamätali na to, že sa pri voľbe má vykonať prevýznamný akt rozhodujúci nad voľbou nielen tých, z ktorých si cirkev má vyvoliť farára, seniora či biskupa, ale i nad voľbou pre ďalšie pokolenie v cirkvi. Lebo len pri múdrom obozretnom riadení volieb a pri slobodnom ničím neobmedzovanom volení zo strany cirkevníkov sa cirkev môže tešiť z toho, že jej novozvoleného duchovného správcu nevnútili ľudia, ale že im ho dal sám Boh, ako stojí napísané: „hľa, posielam vám prorokov, múdrych ľudí“ (M 23, 34) a opäť: „A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo“ (Ef 4, 11—12). Beda cirkvi, keď sa v nej začne naplňovať ako v predpovôdnej apoštolskej dobe, že príde čas v ktorom ľudia (biskupi, seniori, farári) inšpektori, kurátori alebo cirkevníci, všetko jedno) „podľa svojich vlastných žiadostí si budú zháňať učiteľov“ (porov. 2Tim 4, 3). Tak ako manželstvo, ak má byť šťastné a požehnané, sa musí i zväzok, ktorý spája duchovného správcu s cirkvou uzatvárať bez žiadneho podvádzania, nútenia a násilia.
Aby naša drahá cirkev mohla rásť a kvitnúť, musia teda tí, ktorí k nej patria poznať jej zákony a pravidlá. Je teda povinnosťou biskupov a seniorov, aby uznášanie konventov, vzhľadom k častým neporiadkom, ktoré sa dejú pri voľbách, zákony týkajúce sa týchto volieb evanjelickému ľudu primeraným spôsobom uverejňovali. Alebo je potrebné ponaučenie. Náš evanjelický ľud má poznať zákony svojej cirkvi, aby sa nimi riadil a aby si ich vysoko vážil, a považoval za hriech, keď by ich niekto prestupoval, a za cnosť, keď by sa veriace údy nimi riadili.
Kto by sa týmito pravidlami neriadil, zavádza do našej cirkvi rozkol, už bez toho preťažkej a všelijako skúšanej anarchii, a stáva sa príčinou rozličných zmätkov, v ktorej sa len sektárom a nepriateľom našej cirkvi môže dobre dariť. Lepší zákon nedokonalý — ako zákon žiadny. Lebo zákony sú ako medzníky označujúce vlastníctvo jednotlivcov, ukazujúc kde je cesta, roľa, kde lúka a les — kto ich odstraňuje a ľubovoľne presadzuje je pôvodcom rozdelenia, svárov a rôzneho nepokoja. A preto je snáď najväčším hriechom, ktorého sa predstavení cirkvi na Kristovej cirkvi dopúšťajú — keď sa neriadia zákonmi, ale riadia sa podľa svojej žiadostivosti, vášne a prospechu. Tak ako v štáte je najvyšším pánom „zákon“ tak to musí byť aj v cirkvi. Beda cirkvi, v ktorej sa zákony, úpravy, pravidlá nezostavujú podľa slova Božieho (doba predreformačná); ale dvakrát beda tej cirkvi, v ktorej si už nikto zákony a pravidlá nevšíma. Tam, kde sa to všetko tak deje „vracia sa pes k svojmu vývratku“ — t. j. cirkev upadá do tých bludov, z ktorých ju opäť vyslobodia len nejakí Husovia a od Boha poslaní Lutherovia. V našej evanjelickej cirkvi, povedzme si to úprimne — veď len pri úprimnom vyznaní hriechov je možné polepšenie života — mnohí nasledujú príklad tých všelijakých rímskych „Piusov“, „Gregorov“, „Alexandrov“ a „Levov“ dávajúc prednosť „svojim tradíciám“ pred svätým Božím Slovom, ktorého najdôležitejšou vlastnosťou je pravda. Takí si nevážia vymoženosti z reformačných dôb.
Pokoj Vám!!
Slovak