Dve ruky, pehami mdlo ofrklé a svetlých žíl,
dve biele manšetty z tmy rukávov sa lisnú
a v aktách hrabú sa a tiahnu linaj prísnu,
a beda životu, ak svätý smer v čom prekrížil.
Hruď vzpiata, šatôčka čenie z vrecka: vkus sa nevyžil,
a pero škripoce — i nôtu na úlisnú —
v tkaň duši zadrapne, až v kŕč sa päste stisnú,
a tvor preds’ nechápe, čím rez ten komu ublížil!
Na stene — krucifix? nie — výsek paragrafu,
trup pred ním kloní sa, jak hadži proti Kaabe,
kým víchre šípä stlú a ruže v puku rafú…
Spí? môžeš poklopať mu na prsia — jak pochabe
plech zrinčí, číry plech! a pod ním? iba šéma!
však nač’ mu srdce mať, keď ani hlavy nemá?
Slovak