Z hmiel svit prvý vstáva,
rumencom, hľa, nezažiaria zore
nad Kriváňom bielučkým a smutným,
nové slnko nepobozká rieky,
mestečká a viesky osirelé,
ani očú mojich nepoľúbi,
ktoré po ťažkých snoch — mdlé a slabé
prosia dnes — oh, úpenlivo prosia…
— Hospodine! túžby moje poznáš,
vidíš stúpať pary z útrob mora:
mnoho ich je… mnoho… mnoho… mnoho…
ale jednak dovoľ nehodnému
služobníku pár slov ponížených!
— Rozptýľ tie hmly, nechže zžiaria zore
nad Kriváňom bielučkým a smutným,
nechže slnko nové bozká rieky,
mestečká i viesky osirelé,
poľúbiac i moje smutné oči,
ktoré jak dve hviezdy zaskvejú sa,
ďakujúc ti vďačne… vrúcne… vrelo…
— Nuž a žehnaj i tej mojej piesni,
by som mohol tešiť rodné srdcia,
mocne spievať — že nám zhynúť nedáš,
ale zdvihneš roh náš — iste zdvihneš
v novom roku… Hospodine! Amen.
Slovak