Čas výzvy aj čas milosti

Cez víkend som bol opäť doma. Doma je domov, rodný byt, pohľad z balkóna na okolité vŕšky tak charakteristicky zvlnené a zvrásnené, mäkké a tvrdé zároveň, reč vláčna s krásnou melódiou, ktorá pomaly slabne, vyrezávané kríže, more krížov.

A predsa som nebol doma. Bohoslužby v matkocirkvi som ešte stihol, ale brat farár mal v ten deň plný program (ako každý farár) a u nás, na fílii bohoslužby neboli, iba modlitebná skupina. Tí sú vytrvalí. Asi ich začnem volať sedem statočných, lebo sa stretnú temer každý týždeň v počte, ktorý zodpovedá maximálne dňom biblického týždňa. Ani ja už nechodím, stále som na hradnom kopci.

Ako rýchlo sa veci môžu zmeniť – ja, ktorí som svojho času bol doma – v rodnom meste aj domácej cirkvi – každý Boží týždeň, tam už takmer ani "nepáchnem". V piatok som bol s deťmi na "nábožku", v sobotu nacvičoval piesne, v nedeľu cestoval na bohoslužby do matkocirkvi a potom naspäť na služby alebo skupinku doma. Teraz som na hradnom kopci. Až to znie nefér voči "našim" doma.

Ale nech je to výzva a milosť zároveň: Tam, kde som bol v piatok, sobotu a nedeľu ja, tam môže byť teraz niekto iný a slúžiť a ponúkať zo svojich darov, ktoré má od Boha. A nemusí to byť vôbec jeden človek, môžu to byť traja ľudia, alebo ešte viacerí. "Koho pošlem a kto nám pôjde?" Aby sa niekto mohol prihlásiť "Pošli mňa, pôjdem ja", musel najprv niekto odísť. A ten niekto, zatiaľ môže načerpať duchovnú silu, vedomosti, podnety, uvedomiť si a rozvíjať dary, ktoré predtým nevnímal a zanedbával. Lebo je čas výzvy aj čas milosti, čas na prácu aj čas na oddych. Čas dávať, aj čas čerpať…

Iba sa oboje ťažko opúšťa…