Vonkajšia stránka veci sa dnes stáva stále viac dôležitou. Forma získava na význame a naopak, obsah ho stráca. V súčasnom pluralizme sa dá tomuto trendu ľahko rozumieť: keďže jedna pravda už neplatí pre všetkých, dôležitý je obal. Len to, čo ma osloví, si pripúšťam a beriem vážne.
Ak by sme chceli byť pozitívni, mohli by sme hovoriť o “estetizácii”. Čo zapadá do môjho vkusu, to ma zaujme. Posolstvo za tým je druhoradé.
Evanjelické je klásť dôraz na obsah
Ak je takéto chápanie pravdivé, potom ide evanjelické učenie proti prúdu dnešného trendu. To najhlbšie evanjelické presvedčenie totiž je, že viera pochádza z počúvania. A pritom nemyslíme akékoľvek akustické počúvanie, ale stretnutie sa s obsahom radostnej zvesti. Napríklad v počúvaní kázne alebo pri čítaní Biblie.
Z evanjelického pohľadu je hudba absolútne druhoradá oproti slovu. Kresťania sa orientujú najprv na text, nie na hudobný štýl.
Žiadni kultúrni barbari
Zdôrazňovanie slova nerobí z kresťanov ani kultúrnych barbarov, ani hudobných ignorantov. Naopak: kto uchopí radostnú zvesť vo viere, dosiahne jeho spev nové rozmery.
Okrem toho platí, že forma spevu, hudobný štýl či spôsob produkovania hudby nie sú stanovené. Keďže Slovo Božie je tvorivé a rozvíja tvorivú silu, spievajú a hrajú kresťania rôznymi spôsobmi. V cirkvi Ježiša Krista neexistuje žiadna monotónnosť. Jasnosť obsahu pôsobí v prospech rôznorodosti (hudobných) foriem. Kresťania sa môžu rovnako tešiť z honosného Bachovho oratória, ako aj z bombastických chvál alebo hĺbavej piesne od Paula Gerhardta.
Praktické dôsledky v kontexte zboru
Slovo robí hudbu! Tento jednoduchý evanjelický princíp prináša so sebou praktické dôsledky pre život v zbore.
Prvý dôsledok môže jedného či druhého provokovať. Evanjelici si nevyberajú svoj zbor podľa toho, či sa im páči tamojšia hudba. Vedia, že Boh rozpráva skrze Slovo. Je jedno, v akej forme. Preto znesú aj organ alebo naopak hlučnú kapelu a orientujú sa na text, nie na svoj vkus. Kto svoju duchovnú vlasť vyberá podľa hudobného štýlu, koná duchovne nezrelo.
Hudobný štýl toto druhého je pre mňa dôležitý
Neexistuje žiadne duchovno-teologické ospravedlnenie hádok medzi kresťanmi v zbore o hudobnom štýle na službách Božích. Aké nástroje patria na bohoslužby? Ako nahlas sa smie hrať? Ako staré či nové majú byť piesne? Tam, kde vedú tieto otázky k zraňujúcim diskusiám, strácajú kresťania zo zreteľa to najdôležitejšie. Pretože Slovo nabáda k vzájomnej láske, dáva silu zniesť toho druhého a otvára voľný priestor na formu.
Určite to teda nie je vkus, čo určuje hudobný štýl v zbore, ale láska k blížnemu. Čo to znamená? Jeden príklad za všetky, aj keď pripúšťam, že stereotypný. Keď sa rozpráva o tvorbe bohoslužieb, mali by starší z lásky k mladším požadovať vystúpenie nejakej kapely, zatiaľ čo mladší z lásky k starším by mali trvať na tom, aby hral aj organ. “Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti” (R 12, 10).
Chorály alebo chvály?
Stále sa dávajú do protikladu staré chorály a spevníkové piesne s novšími chválami. Častým argumentom je, že “chvály ponúkajú len málo obsahu”. Alebo: “chorály sú preťažené textom.” Akoby záležalo na množstve textu! Tam, kde Slovo robí hudbu, ide o kvalitu, nie o počet strof.
Z duchovného a teologického hľadiska nič nebráni tomu, aby sa viackrát zopakoval verš piesne, ktorý obsahuje biblické posolstvo ,a tak sme si ho pomocou hudby osvojili. Rovnako nemusí pôsobiť veľké množstvo strof nejakej spevníkovej piesne vyčerpávajúco: kto vníma myšlienky textu, často objaví neuveriteľnú hĺbku v slovách, ktoré v ňom môžu zanechať svoju stopu.
Hudba hýbe človekom!
Zastavme sa tiež pri vstávaní, tlieskaní či pri zdvihnutých rukách. Nie každý hudobný štýl sa hodí na to, aby prepožičal viere telesný výraz. V zásade proti tomu nemožno nič namietať, pretože človek podľa biblického chápania nepozostáva len z hlavy a dvoch uší, ale aj zo srdca a zvyšného tela. Pocity, myšlienky a končatiny patria neoddeliteľne spolu.
Predovšetkým v knihe žalmov, spevníku Biblie, je zrejmé, ako spev a hudba ľuďmi hýbe: Tu sa tancuje (Ž 30,12), tlieska (Ž 47,2), dvíhajú sa dlane (Ž 63,5), kľačí sa a dokonca sa pred Bohom i padá na tvár (Ž 95,6).
Na okraj len poznamenajme, že hlasitosť už v starom Izraeli pravdepodobne v ničom nezaostávala: odhliadnuc od biblických nástrojov, ktoré sú spomenuté v žalme 150, neboli žalmy zjavne spievané jemným hlasom, ale vždy nahlas volané smerom k Pánovi. Žalm 5 je napríklad opatrený hudobnou poznámkou: “Pre hudobný prednes na flaute.” Ale už v treťom verši stojí: “Pozoruj hlas môjho volania…” (pozn. prekladateľa nem. Schreien = krik)
Viac ako spev!
Teraz si spievame pieseň číslo … strofu …! Stále sú piesne na bohoslužbách stroho oznamované. Pritom však majú vďaka ich textu oveľa väčšiu a dôležitejšiu funkciu. Piesne sú nielen spievané, pomocou nich sa i modlíme k Bohu, spievame radostnú zvesť, chválime nášho Stvoriteľa, prosíme o jeho sprevádzanie, pripomíname si jeho láskavosť, zanechá v nás stopu pravda viery a ešte oveľa viac. Kto sa orientuje na text namiesto toho, aby sa pohoršoval nad melódiou, objaví pôsobivú rozmanitosť a hĺbku.
Piesne sú ,,dopravcom” Slova. Prepravujú jasným tónom Bože Slovo do srdca, rozumu a pocitov a jasným tónom prenášajú naše slová k Stvoriteľovi a k našim blížnym.
Hudba na slávu Pánovu – 3 základné princípy
Slovo robí hudbu. Pre hudbu v zbore vyplývajú tri základné pravidlá:
- Hudba neprehlušuje spievané slovo. Týmto princípom sa vlastne upravuje sama odseba hlasitosť hudby. Speváci a zbor by sa mali počuť a rozumieť si.
- Hudba smie prebúdzať emócie, ale nesmie zahmlievať rozum. Hudba na slávu Božiu nevedie k extáze, ale k jasnosti ducha a Slova.
- Ani hudba, ani hudobníci nie sú stredobodom. Tým je spievané Slovo a ním ospevovaný Pán. Hudba slúži Bohu na slávu a ľuďom na radosť. V žiadnom prípade by nemala slúžiť na predvádzanie sa hudobníka.
Slovo robí hudbu. Kto si tento evanjelický princíp vezme k srdcu a orientuje sa na text, môže sa vo veľkej slobode a láske vrhnúť na rôzne hudobné štýly a možno sa dokonca naučiť nanovo si ich vážiť.
Christian Lehmann, Theologische Orientierung, č. 151 s, 16-18.
Slovak