Dajme sa zachrániť
Lk 15, 1 – 7:
“I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. (2) Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. (3) Vtedy povedal im toto podobenstvo: (4) Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenjáde? (5) A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; (6) potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si nšiel stratenú ovcu. (7) Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Pomaly sa približje čas žatvy. Keď naozaj príde, vtedy si mnohí spomenú na staré heslo: “Ani zrnko nazmar!” – Iste je to heslo správne, ale súčasne vieme, že toto očakávanie nebude naplnené, že je to jednoducho ilúzia. Pri kosení a zvoze obilia od kombajnov do sýpok bude narozsýpaného zrna až – až. Ľudia nedokážu takéto maximalistické heslá naplniť a napokon sa vždy stretáme s určitými stratami.
V cirkvi máme podobnú túžbu a zámer, pokiaľ ide o duchovnú úrodu. Ňou jezáchrana každého hriešnika a jeho privedenie jednak do cirkvi a v konečnm dôsledku do “nebeskej obilnice”. V duchu dešného evanjelia by sme mohli povedať: do nebeského ovčínca. Možno sme na takúto službu a cieľ už dávno rezignovali, vzhľadom na množstvo stratených a a zblúdilých ovečiek, ktorých počet je – ako vieme z každoročného sčítania – pomerne vysoký. A predsa to Pán Boh a Ten, ktrého poslal k záchrane ľudí myslí zo záchranou celého sveta a každého človeka celkom vážne, úprimne a pravdivo. Preto apoštol hovorí:” Boh chce, aby všetci ľudia bli spasení a prišli k poznaniu pravdy”.
Pán Ježiš nám tento Boží záujem a cieľ predstavil vo viacerých slovách a podobenstvách. Jedným z nich je aj podobenstvo o stratenej ovci. Hovorí a pripomína nám, že Pánu Bohu nie je nikto ľahostajný, ale záleží Mu na záchrane každého hriešnika. Preto poslal na svet svojho Syna ako dobrého Pastiera, ktorý vždy hľadal- pre nebo stratenú a teda blúdiacu ovečku, každého človeka, ktorý sa sám zachrániť nemôže.
On hľadá každého aj dnes. Sú a budú zachránení všetci hriešnici? Ak niektorí nebudú, nie je to vina dobrého Pastiera, ale vina tých oviec, ktoré volanie Pastiera nechú ani počuť, ani prijať,a ktoré sa vyhýbajú stretnutiu s Ním. Možno povedať, že sa dokonca
pred Ním, pred Jeho ponukou milosti a záchranou, ktorú On ponúka.
V tomto podobenstve Pán Ježiš hovorí, že On pre záchranu jednej – jedinej stratenej ovci zaneháva tie, ktorú sú už v nebi a ide za tou stratenou, aby ju vytrvalo hľadal. Koná tak “dokiaľ ju nenájde,” aby jej potom ponúkol svoju pomoc, svoje ruky a na ramenách je priniesol do svojho očínca. Jeho cieľom je, aby na konci Jeho úsilia ma služby – bola vzájomná radosť a prebývanie v tejto radosti. Slovo o radosti z nájdenej a do nebeského domova privedenej ovečky je radosťou aj pre tých, ktorí s Ním v nebi už dnes prebývajú.
Ak napokon predsa nejaké ovce nebudú do tohoto spoločenstva privedené, je to v dôsledku myslenia a konania samotných oviec, ktoré sa nechcú dať nájsť, dať osloviť Pastierom a v konečnom dôsledku nechcú uveriť slovám dobrého Pastiera. Nechcú dôverovať Jeho ceste a Jeho pravde o konečnom víťazstve nad hriechom a smrťou.
V dnešnom pobenstve je však vyslovená ešte jedna vážna pravda – pravda o realite hriechu. Svedectvo o tom, že v tomto svete je veľká skupina takých “oviec”, ktoré si myslia a sú presvedčené o dvoch veciach:
1. Najskôr vyčítajú a dokonca znevažujú dobrého Pastiera, že sa skláňa ku všetkým hriešnikom. Je to skupina farizejov a zákonníkov, ktorí neveria v lásku a v dar odpustenia hriechov zjavným, tzv. veľkým hriešnikom. Títo hovoria s výčitkou a tak vlastne v nevere, že Ježiš nie je pravým Božím Synom preto, lebo: “Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi”.
Pán Ježiš si skutočne sadal k jednému stolu s mnohými hriešnikmi. Napríklad s colníkmi – a dokonca jedého pozval aj za svojho učeníka. Odpustil hriech aj žene hriešnici, ktorá mu s vďakou pomazala telo vzácou masťou a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Domáci, farizej si pomyslel: “Keby tento bol Mesiáš, musel by vedieť, kto je táto žena.” Čiže bol presvedčený o tom, že Ježiš nie je Boží Syn, nie je Záchranca, Mesiáš a Spasiteľ.
Keď sa Pán rozprával pri Jákobovj studni so ženou Samaritánkou, boli z toho prekvapení aj jeho učeníci. A keď vošiel do domu colníka Zachea – povedali mnohí s hrôzou a zdesením: “K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť….”
Na jednej strane teda zbožní farizeji pohŕdali tými, ktorí boli “zjavní hriešnici”- ako o tom výstižne hovorí iný príbeh, že: “Iných za nič nemali…”. Možno boli v ich očiach dobrí iba na prinášanie príspevkom na chrám. ale v podstane nimi pohŕdali a nezáležalo im na nich, na ich spasení.
Čo je ale rovnako nebezpečné, je to, že v skutočnosti neverili v Ježiša ako Mesiáša. Neverili v Jeho službu, v Jeho zásluhy, a tak v ponuku Božej milosti v Ježišovi, ktorý –“pohrdol potupou” a kráčal cestou ku krížu, k prineseniu zástupnej obete za hriech sveta.
Bratia a sestry!
Niekedy sa stáva aj nám v cirkvi, že tento farizejizmus a zákonníctvo sa uplatňujú, dokonca pestujú aj medzi nami. Môžeme to vidieť už v tom, že začneme ľudí deliť na dobrých a zlých, slušných a neslušných – a k tomuto deleniu si vezmeme optiku, okuliare, či oči a hodnotenie ľudské. Pod vplyvom rôznych ľudských učení a názorov hovoríme, alebo si aspoň myslíme, že ľudia sú vo svoje podstate dobrí – a iba vonkajšie podmienky ich robia niekedy zlými. Z toho plynie naivný prístup a očakávaie, že keď sa zmenia podmienky, ľudia sa stanú lepšími. Niekedy sa tak hovorilo o neresti alkoholizmu, o krádežiach, dnes o korupcii a o násilí… – Lenže hriech nie je vo vonkajších podmienakach, ale v srdci človeka, v jeho myslení a vôli, v nedostatku citu a lásky.
Písmo a slovo Božie hovorí inak: Ľudia sú v srdci, vo svojej podstate porušení hriechom… a nič na tom nemení žiadna snaha, ani žiadne slová, či konanie, ktorými niekedy dobrí rečníci a herci ohurujú svoje okolie. V dobe Ježišovej boli takými spomínaní farizeji. Pán Ježiš ich nazval obielenými hrobmi a pokrytcami.
Áno, ľudí možno presvedčiť, pomýliť.
Ak niekto na tvorení takého imidžu pred ľuďmi popracuje – presvedčí iných a neraz aj seba, že on v skutočnosti nepotrebuje pokánie. Možno len tí duhí… Nepotrebuje každodenný zápas o zmenu myslenia a konania. Opätovne a rád sa vyhlasuje za spravodlivého je presvedčený, že aj Pán Boh to musí tiež rešpektovať…
V konečnom dôsledku to ale znamená, že žiaden farizej nepotrebuje Ježiša, Jeho slovo, Jeho sviatosti, Jeho službu.Že Ježiš je proste jeho” kamoš”, ktorý ak aj niečo vidí, tak neprezradí.
Vo verejenom živote to môže úspešne fungovať, ale v nie pred Pánom Bohom, v Jeho očiach a v konečnom dôsledku v Jeho kráľovstve. Tam možeme byť len ako hriešnici, ktorí svoj hriech uznávajú a s dôverou sa spoliehajú na zásluhy Kristove. Tam môžeme prísť len ako omilostení hriešnici, ktorí len v Ňom a v Jeho zásluhách skladajú svoju nádej. Keď sa dáme Pánovi viesť a zachrániť a na Neho zložíme svoje hriechy, tam potom prichádza to, po čom túžime—pokoj a radosť, ktorú v dokonalosti spoznáme vo večnom živote.
Skôr, ako tento cieľ dosiahneme, konajme podobne ako náš Pán: oslovujme, hľadajme a slúžme s trpezlivou láskou najmä domácim viery. Nepovyšujem sa a neodsudzujme iných, neoklamávajme svojich bratov, a za všetko ďakujme a dobrečme Pánu Bohu a Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi. Amen
3.nedeľa po Svätej Trojici – Myjava 2023 – Ľubomír Batka st.
Slovak