IUDICA

                        IUDICA

Žalm 130:

“Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine,(2)

Pane, počuj hlas môj;

nech pozorujú Tvoje uši

hlas môjho úpenia! (3)

Ak budeš počítať neprávosti, Hospodine,

Pane, kto obstojí? (4)

U Teba je však odpustenie,

aby sa Ťa báli. (5)

Na Hospodina očakávam,

na Jeho slovo očakáva moja duša. (6)

Na Pána čaká moja duša

ako strážnici na ráno,

ako strážnici na ráno. (7)

Izrael, čakaj na Hospodina,

lebo u Hospodina je milosť

a Neho hojné vykúpenie. (8)

On vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.” Amen

Milí bratia a sestry, bohumilí kresťania!

    Svätíme dnes Smrtnú nedeľu, presnejšie: nedeľu súdu (Iudica) a nanovo za zahlbujeme do pašiových udalostí. Dnes sú to najmä starozmluvné predpovede a proroctvá o Božej ceste spasenia, ktoré sa naplno uskutočnili v ceste a diele Pána Ježiša Krista.

   Výber týchto textov je správny a má svoj dobrý zmysel v tom, že sám Pán po svojom vzkriesení, keď sa pripojil na ceste z Jeruzalema k učeníkom idúcim do Emaus, hovoril a svedčil, že o Jeho utrpení i oslávení hovorii už Písma SZ: Mojžiš i proroci. K nim môžeme právom zaradiť mnohé slová SZ žalmov. Žalm 130 má medzi nimi významné miesto, ako jedna z pútnických piesní Izraela. Proroctvo a svedectvo žalmu 130 vrcholí v záverečných dvoch veršoch: “Izrael, čakaj na Hospodina, lebo u Hospodina je milosť a u Neho hojné vykúpenie. On vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.”

    Vtedjší Izrael síce “čakal na Hospodina”, na Jeho konanie a zásah v jeho prospech, čakal aj na “vykúpenie”, ale formoval si ho podľa svojich vlastných predstáv. Totiž ako politickú akciu a výhru, spojenú s nadobudnutím zvrchovanosti v zemi zasľúbenej, ako politické oslobodenie a zbavenia sa cudzieho mocenského jarma. 

   Podľa popredných učiteľov a mužov Izraela sa mala cesta Mesiáša skončiť víťazstvom v Jeruzaleme. Aj Ježišova cesta jasne smerovala do Jeruzalema a tu sa odohral aj Jeho posledný zápas, ale Jeho cesta smeruje a vedie ešte ďalej. Vedie totiž do nebeského Jeruzalema, k uskutočneniu kráľovstva Božieho. Nie iba pozemského politického kráľovstva, ale kráľovstva duchovného a nebeského.

    Rozdiel je aj v chápaní vykúpenia a Božej milosti, ktorú zvestuje žalmista. Vykúpenie ktoré ponúka Ježiš sa netýka iba Izraela podľa krvi a tela, ale všetých ľudí a národov. Toto posolstvo mnohí z Ježišových súčasníkov vôbec nechápali a odmietali ho. Okrem toho, zmysel a charakter samotnej záchrany a vykúpenia úplne prevyšoval predstavy vtedajších duchovných vodcov národa. Oni hľadali a očakávali klasický pozemský boj a víťazstvo národa nad jeho zotročovateľmi, ale Ježiš ponúkal ľudu dar duchovnej slobody a odpustenie hriechov ako prejav Božej milosti hriešnikom.

   Bratia a sestry v Pánovi!

   Právom sa aj dnes pýtame, ako máme my správne pochopiť starozmluvné zasľúbenia? Tak, ako ich chápali židovskí duchovní vodcovia a ich národ, alebo tak, ako ich zvestoval a uskutočňoval Ježiš? Ako sa prejavuje prijatie ponúknutej Božej milosti v Pánovi Ježišovi? Slovo žalmistu odpovedá:

                1. v prejave pokánia    

                2. v  dare povzbudenia     

                3. v istote spasenia

    Bratia a sestry!

   Je prirodzené, že položenie a stav národa môže byť dôvodom pocitu ohrozenia a poníženia. Zoči voči mocným a mocnejším môže človek i spoločenstvo pociťovať svoju bezmocnosť, vyjadrenú podobne, ako hovoril z osobnej skúsenosti žalmista: “Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine…”. Aj naše staršie generácie ktoré žili v niekdajšej Rakúsko-Uhorskej monarchii hovorili o nej ako o “žalári národov”. Jeden – dva národy vládli, ostatné sa cítili zaznávaní a ponižovaní.

    Pri hlbšom zamyslení však človek môže spoznať a vidieť – bez ohľadu na politické výhry alebo prehry, bez ohľadu na národné výšiny a hlbiny – aj vlasné hlbiny a hlbokosti, v ktorých sa nachádza ako hriešnik. Ako niekto vzdialený Bohu, alebo na úteku pred Bohom, keď sa dostáva do ťažkej a bezvýchodiskovej situácie. 

To sa môže stať nielen členovi porazeného, alebo poníženého národa, ale aj tomu, kto zdanlivo patrí k víťazom a mocným tohoto sveta. Aj žalárnici môžu poznať a prežiť svoje bytostné a osobné hlbiny, ako sa to stalo žalárnikovi vo Filipis, ktorý položil Pavlovi a Sílasovi otázku: “Páni, čo mám činť, aby som bol spasený?”. 

   Spoznanie viny a hriechu je ťažké a hrozné, ak človek nevidí východisko. To sa stalo Judášovi Iškariotskému, ktorý priznal: “Zhrešil som, zradiac krv nevinnú”, ale nevidel cestu pomoci a Božej milosti v Ježišovi. Po ňom sa to stalo aj mnohým iným, ktorí zabudli, alebo nepoznali pravdu o Božej milosti. 

    Pre nás je vzorom samotný žalmista, ktorý otvorene hovorí o svojom páde do nebezpečnej hlbiny, ale súčasne volá: ”Nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia”. Je mnoho vecí a situácií, ktoré dávajú každému z nás oprávnený dôvod volať “z hlbokosti”, či z hlbiny poznania osobného hriechu. Človek potrebuje vtedy pomoc a pomocníka. Ale nie je ním iný človek, alebo ľudia, lebo aj oni sú slabí a navyše môžu iba zneužiť naše postavenie, alebo situáciu. 

Nie je to ani ponorenie sa, alebo únik do vlastného vnútra, pretože aj tam nájdeme iba hlbinu a prázdnotu, stav ktorý SZ nazvala “beztvárnosť a pustota” (tóhú-vábóhú). Žalmista pravdivo vyznáva: ”Ak budeš počítať neprávosti, Hospodine, Pane, kto obstojí?” – Na túto otázku nie je ani nutné dávať priamu odpoveď, lebo ju v duši a srdci pozná každý človek: nikto!  Nikto sám zo seba neobstojí pred Bohom a naviac, každý pád do hriechu je predzvesťou ešte väčšej biedy. Predzvesťou jeho následku, ktorým je smrť. V nej sa človek bez Boha dostáva do stavu prázdnoty a pustoty a večnej hlbiny. Darmo človek vyzná a prizná jednu, alebo sto svojich vín, vždy tu ostane jedna – “sto prvá” – a to tá najväčšia, totiž nebezpečenstvo recidívy hriechu. Zlá žiadosť v duši, ktorá napokon zničí všetko úsilie a snahu človeka o nápravu a zmenu. 

    Nielen ľudské súdy sú do značnej miery nespravodlivé a krátkozraké, aj náš vlastný súd o nás nepozná milosť a nádej. Iné sú však atribúty a prejavy súdu Božieho, ktorý žalmista poznal, o ktorom vie a je si istý, že sa nemení. O Božej spravodlivosti vyznáva: ”U Teba je však odpustenie, aby sa Ťa báli”. Božím zámerom nebol a nie je trest zničenia života, ale snaha o to, aby sa človek vrátil a obrátil k nemu. 

      Toto poznanie je dôvodom vyznania: áno, som hriešnik a hreším každodenne. Pán Boh je spravodlivý v tom, že platí jeho slovo: ”Odplata za hriech je smrť”, aby sa nikto neposmieval a nevyvyšoval. Ale Hospodin je zároveň “milostivý a milosrdný” a má východisko zo smrti. “On do podsvetia vovádza, i vyvádza odtiaľ”.

Toto poznanie žalmistu je pevné a isté a preto hovorí: ”Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša”.

   Aj my v dnešnú nedeľu keď myslíme na utajený súd židovskej veľrady, myslíme a pamätáme nielen na nemilosrdné ľudské súdy a videnie, ale na Boží skrytý súd nad svetom, vyjavený v Ježišovi, v ktorom ukázal svoju milosť a ponuku spásy nie je jeden národ, ale pre všetkých ľudí. My nemusíme “zatĺkať” svoje viny a hriechy, naopak máme ich poznať, vyznať a s dôverou položiť na Krista. On ich vyniesol na drevo, On prijal smrť za nás, aby nás omilostil pred Bohom. 

     2. Nedeľa “súdu” (Iudica) je upozornením na Boží súd, ktorý je iný ako každý ľudský súd. Súd štátu, alebo súd ľudí okolo nás. Preto má pre nás aj vzácne a dôležité slovo povzbudenia. Žalmista vyzval ľud Boží, ľud Izraela takto. “Izrael čakaj na Hospodina, lebo u Neho je milosť a hojné vykúpenie”. To je vzácne slovo povzbudenia aj pre nás, keď sme niekedy možno netrpezliví, možno krátkozrakí, keď sa nám zdá, že “mešká” Božia pomoc. Izrael dlho čakal na príchod Mesiáša a On aj prišiel v pravý čas, v pravú “hodinu”, ako neraz upozorňoval Ježiš.

     “Prišiel do svojho vlastného, ale jeho vlastní Ho neprijali” – upozornil svoj ľud aj evanjelista Ján. Väčšina ľudu budovala na svojej samospravodlivosti, na svojich skutkoch a zásluhách a na náboženskom kulte, ktorý si vybudovali, ale ktorý potom zdeformovali na spôsob pohanov. Spoliehali sa na svoje nekrvavé obete, i na krv obetných zvierat a nevideli v Ježišovi Toho, o ktorom Ján Krstiteľ verejne vyznal: “Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta”. Ježiš nielen uzdravoval telesné nemoce a neduhy, ale aj verejne zvestoval milosť a odpustenie hriechov mnohým. Židia síce správne hovorili: “Nikto nemôže odpúšťať hriechy, jedine Boh”, ale v Ježišovi nevideli a nepoznali Syna človeka. 

     My sa aj dnes povzbuďme v nádeji, že sa oplatí čakať na Hospodina a na Toho, kotrý prišiel v plnosti času ako Spasiteľ a Vykupiteľ. U Neho je bohaté a plné vykúpenie z každej zlej moci a s Ním prídeme tam, kam nás predišiel.

  3. Bratia a sestry!

    Dôsledok verného čakania na Hospodina a Jeho milosť ktorá je stelesnená v Ježišovi znamená i to, že v Ňom a skrze Neho sú nám odpustené všetky naše hriechy. Ak Ježiša ako Božieho Baránka prijmame vierou, pred Bohom nás “nepočkajú naše hriechy”, lebo už sú opustené a náš “dlžobný úpis” je už zmazaný Jeho krvou. 

    Očakávať na Ježiša, znamená žiť bez strachu z moci smrti a každej zlej moci a mocnosti. To je naše istota a nádej tam, kde prijímame nie lacnú milosť, ale milosť drahú v Tom, ktorý trpel a zomrel pre nás a pre naše ospravedlnenie. Táto istota nech je pevná a stála v nás, v našich srdciach a mysliach. Istota spasenia je našou odmenou, keď veríme nie vo výsledok nášho vlastného “pechorenia”, nášho vlastného, či nejakým súdom vyhlasovaného ospravedlnenia, ale dôsledkom Božieho a Kristovho zasľúbenia. “On vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí”, uisťuje žalmista tých, čo v Hospodina veria ako potomkovia viery Abraháma, Izáka a Jákoba. K tejto viere nás povzbudzuje aj Ježiš, pravý potomok Abraháma, ktorý hovorí: “Kto verí vo mňa, nebude súdený, ale prejde zo smrti do života”. Amen  

       5.pôstna nedeľa – Smrtná nedeľa             Mgr.Ľubomír Batka st.