Čo sa učíme v cirkvi?

J 6, 38-40a: 

Veď nezostúpil som z neba, aby som konal svoju vôľu, ale  vôľu Toho, ktorý ma poslal, a (39) vôľa Toho, ktorý ma poslal , je,  aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. (40) Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život.” Amen.

 Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

Druhého septembra sa začal nový školský rok 2015/16. Priniesol nielen začiatok nových prác v škole pre žiakov a učiteľov, ale aj nové úlohy pre rodiny. Najmä pre rodičov, ale v mnohých prípadoch aj pre starých rodičov, ktorí najmladších žiakov vodievajú do školy, alebo do rôznych záujmových krúžkov. Iným druhom pomoci starých rodičov býva aj finančný dar na zadováženie školských pomôcok a potrieb. Prieskum na začiatku školského roku ukázal, že až jedna štvrtina rodín si berie pôžičku, aby dokázali kúpiť to, čo bude žiak, alebo študent do školy potrebovať. Pripusťme, že nie všetko, čo rodiny nakupujú, žiaci aj nutne potrebujú, ale i tak je to veľmi vysoké číslo v sociálne vyspelej spoločnosti, za akú sa aj naša vlasť považuje.

Jednou našou úlohou ako kresťanov je, aby sa diali modlitby za všetkých: žiakov, učiteľov, rodiny i za všetkých vysoko postavených a zodpovedných za vzdelávanie a výchovu v našej vlasti.

Je tu však aj iné vzdelávania a vyučovanie o ktorom máme dnes hovoriť a uvažovať. Ako kresťania máme totiž trvalú úlohu vzdelávať sa v poznaní a vyučovaní Božieho slova v spoločenstve cirkvi a v rodinách. Toto vyučovanie nezávisí od behu školského roku. Myslíme tým na to, čo apoštolovia nazývali vyučovaním slovom Božím. Odvíja sa od poverenia Pána cirkvi, ktorý povedal: ”Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac  ich …a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal” (Mt 28) 

Je síce zvykom chápať toto vyučovania ako súčasť školského vyučovania, ktoré sa deje na hodinách náboženstva v škole. Prípadne na konfirmačnom vyučovaní, na detských SLB, besiedkach a podobne. Ale tak, ako nepretržite prebieha vyučovanie dospelých na SLB, tak má prebiehať nepretržite a kontinuálne aj príprava katechuménov a kresťanská výchova a výučba našich detí a krstných detí. Formy môžu byť rôzne. Možu, a dokonca majú sa meniť, aby boli čím pestrejšie a zaujímavšie. Ale vo vzťahu k Pánu Bohu si nemáme čerpať dovolenky, alebo mať “prázdne dni”. Práve tak, ako nemožno prestať byť manželom, alebo prestať prijímať telesnú potravu, alebo prestať dýchať.

Náš dnešný prečítaný text Písma svätého hovorí niečo podstatné o obsahu tohoto vyučovania. Hovorí o tom, čo sa v cirkvi učíme. Totiž

        poznať:   1 /  vôľu Boha, Otca

                         2/   poslušnosť a dielo Syna

                         3/  a prijímať vedenie Ducha Svätého

    Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Často, až príliš často je chápaný Ježiš len ako druhý Mojžiš, čiže ako zákonodarca. Vo veľkej časti kresťanstva  sa dokonca hovorí o celej NZ ako o Novom zákone.  Mnohí vidia a hodnotia Ježišovo posolstvo a celé Jeho dielo len ako vyučovanie zákona. Za niečo nové oproti Desatoru, vydanému na Sinaji skrze Mojžiša sa považuje le Ježišovo prikázanie lásky a vysvetľovanie Desatora, ktoré akoby prinášalo sprísnenie Božích príkazov pre človeka. V skutočnosti však Ježiš iba presnejšie a vernejšie vysvetľoval Božie prikáznia. Pokiaľ ide o prikázanie lásky k blížnemu, toto je predsa známe už z tzv. summy, čiže obsahu celého zákona: “Milovať budeš Pána svojho Boha… a svojho blížneho ako seba samého”. Pre Ježišových súčasníkov sa otázkou stalo iba chápanie pojmu blížny. Poznáme to z rozhovoru Pána Ježiša so židmi, ktorí Mu položili otázku: Ale kto je môj blížny? Mnohí blížneho videli iba vo svojom súkmeňovcovi. Pán Ježiš, ako vieme odpovedal na túto otázku podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi.

 

Opravil aj deformáciu, ktorá sa ujala v chápaní manželstva a jeho nerozlučiteľnosti. Vtedajším učiteľom sa rozvod stal možný pri naplanení určitých podmienok. Jedni boli prísnejší, iní úplne liberálni. Podobnú situáciu poznáme aj dnes v našej spoločnosti. Postoj cirkvi na základe Ježišovho slova: “Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!”   sa javí sa mnohým neprijateľný.

Pán Ježiš však povedal, že On neprišiel zákon Boží zrušiť, ani zmeniť – ale prišiel ho naplniť. Už tým naznačil, že ľudia Boží zákon neplnili a neplnia. Znamená to, že človek sa tak dostáva pred Boží súd. Je v ohrození odsúdenia, zavrhnutia a večnej smrti.

 

Lenže Pán Ježiš neprišiel preto, aby okamžite, či na prvom mieste vykonal Boží súd. Známy je Jeho výrok: ”Neprišiel som preto, aby som odsúdil svet, ale  aby som ho spasil”. Prišiel teda ako Záchranca sveta a človeka. Preto keď v našom texte hovorí  Kristus Pán: ”Nezostúpil som z neba  aby som konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý ma poslal…” hovorí najprv o tom, že vôľou Boha Otca je práve záchrana sveta a hriešneho pokolenia na ňom. Presne na túto pravdu reaguje výrok apoštola: ”Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy”.

 

V dnešnom posolstve Pána Ježiša to počujeme aj z ďalších slov:

” …ale vôľa Toho, ktorý ma poslal, je, aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň”.

     Božiu vôľu teda máme poznávať najskôr zo zákona Božieho, najmä z Desatora, ale aj zo slov a posolstva Pána Ježiša Krista, ktorý ju dokonale vyjavuje a ukazuje. Preto tak radi počúvame podobenstvo o stratenom groši, alebo o stratenej ovečke, ktorú Dobrý pastier hľadá, aby ju nie potrestal, ale zachránil. Preto radi počujeme posolstvo o márnotratnom synovi, ale najmä o milosrdnom Otcovi. Alebo evanjelium o robotníkoch na vinici, ktorí dostávajú za prácu oveľa viac, ako si zaslúžili a dohodli s Pánom vinice!

 

Aj dnes nám Ježiš hovorí: “Lebo to je  vôľa mojho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň”. V cirkvi Pánovej sa preto vždy nanovo smieme a môžeme učiť poznávať jednak zákon Boží, Desatoro a jeho spávny výklad, ale aj evanjelium tom, čo Boh konal a koná pre nás. Tu by som rád pripomenul, že verne a spávne nám Božiu vôľu pomáha poznať a chápať najmä Malý katechizmus Dr.Martina Luthera. Nie náhodou dostal  epiteton: Malá Biblia! Ak sa ho učíme a ak ho učíme aj v našich rodinách,  nebudeme blúdiť a tápať!

 

Bratia a sestry , milí priatelia!

 

V MK je nielen Desatoro ako jeho prvá časť, ale aj Viera všeobecná kresťanská, Otčenáš a slová Pánove o Jeho Krste a Jeho svätej Večeri. Z nich sa učíme poznať nové Božie zámery a riešenie otázok našej prítomnosti a budúcnosti s Kristom. V cirkvi sa teda učíme nielen poznať  naše povinnosti, ale aj to, čo vykonal Boh skrze Syna pre nás. Učme sa to nielen poznávať, ale aj žasnúť nad Jeho milosťou voči nám a tomuto svetu.

 

Tým prvým dôležitým poznaním je samotný príchod Božieho Syna na svet. Jeho zostúpenie z neba na zem. V tom slove zostúpenie môžeme počuť aj slovo – poníženie. Len si skúsme predstaviť niekoho, kto stojí vysoko nad ľuďmi, kto má moc a úrad, ako sa chová. Tak vysoko lieta v oblakoch, že už na problémy a bolesti tých dole ani nedovidí, ani ich nepočuje. Inak konal Pán Ježiš. Stal sa služobníkom všetkých, najmä tých najpotrebnejších. To nikto nemôže poprieť.

A Jeho poslušnosť a pokora Ho sprevádzala od jasieľ až na kríž.

 

Pred týždňom som bol na službách Božích v maličkom evanjelickom kostole. Priateľka, ktorá nás pozvala, učí na vysokej škole ekonomickej v Pardubiciach. Spomenula, ako prednedávnom v rozhovore istá jej pani kolegyňa povedala: “Predstavte si, že až teď jsem pochopila že ten Ježíšek, který se na Vánoce narodil, je vlastne ten  istý, který byl ukřižován a zemřel. To jsem nevědela…” .

Nepohoršujem sa nad takou nevedomosťou vysokoškolsky vzdelanej osoby, ale pýtajme sa: vedia to naše deti? Vedia to naši konfirmandi či naše vnúčatá? – Nezanedbali sme toho dosť, možno až veľa v  duchovno – vzdelávateľskej službe, ktorou sme všetci poverení?  Nenechávajú  túto výučbu a službe mnohí z nás na iných, ktorí však otvorene hovoria, že to robiť ani nechú a ani nevedia.

Veď práve poslušnosť Ježišova Otcovi a Jeho dielo vykonané na Golgote je našu nádejou a spasením. Vtedy a tam totiž Ježiš konal naplno vôľu Otcovu, keď zaplatil za naše dlhy a hriechy, za naše neplnenie, alebo ignorovanie Božieho zákona. Nemôžeme byť preto nikdy dosť vďačný Pánovi a nemôže prestať naša chvála a dobrorečenie.

3. Bratia a sestry!

 

Ešte je tu to tretie, čo sa v cirkvi učíme. Je to poznanie diela, práce , služby a pôsobenia Ducha Svätého. Pán Ježiš to hovorí síce nepriamo, ale jasne. Hovorí totiž nielen o tom, aby sme poznali Jeho život, Jeho skutky a slová. Ježiš hovorí aj o dôležitosti viery. Spása človeka má súvis s vierou.

Človeku nestačia iba náboženské vedomosti. Nestačí poznanie o tom, že sa Ježiš narodil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. K záchrane je potrebná taká viera, ktorá pozná, že to urobil pre mňa, že Jeho dielo bolo rozhodujce pre spásu človeka.

Pravá viera je spojená aj s vďakou. S vďakou za to, že nás ospravedlnil, a omilostí nás aj na poslednom súde. ”Kto vidí Syna a kto verí Synovi” – bude nielen vzkriesený, ale bude mať aj večný život. Bude mať účasť na večnom spoločenstve s Otcom, Synom i Duchm Svätým.

 

Takúto vieru dáva človeku Duch Svätý. Len On ju pôsobí. Len On  aj nás povoláva, osvecuje, posväcuje a v pravej viere zahováva. Náš rozum a naše sily k tomu nestačia. Ak by stačilo k spáse iba poznanie a plnenie Desatora, Ježiš sa nemusel ponížiť až na drevo kríža. “Kto vidí Syna a verí v Neho má večý život”.

Bratia a sestry,

 

aby naše deti a vnúčatá, ktoré iste máme radi a záleží nám na nich videli Ježiša, musíme im Ho my predstaviť, postaviť pred oči a o Ňom svedčiť. A aby verili, o to musíme prosiť Ducha Svätého aby ich viedol a posvätil v pravej viere. “Kto klope, tomu bude otvorené”.

   

Na začiaku nového obdobia vzdelávania, preto nezabudnime ani na duchovné vzdelávanie. Pozrime sa na prúdy utečencov, migrantov z moslimských krajín do Európy. Ako to súvisí s nami?  Pred pár rokmi som sa v Tunise rozprával s jedným aktívnym moslimom. Študoval v bývalom Československu a hovoril mi nasledovné: Správny moslim musí iných učiť poznať Alaha. Na znak toho, že tak robí, nosí bradu. Bradu proroka. Pozrime sa na týchto našich migrantov. Neprichádzajú so zbraňami, ale môžme vidieť, že azda polovica z nich má brady. Znak toho, že chcú iných učiť! Ženy majú zase svoje typické šatky. Opäť ide o jasné vyznanie, kto sú a že zjavne prijímajú šariu. Ľahostaní európania sú pre nich misijným poľom.

 

Ako to bude s nami? Ako evanjelici nezabúdajme na to, že máme v našej cirkvi učiť poznávať voľu Otca, dielo Syna a prijímať  vedenie Ducha Svätého, aby sme pri vzkriesení dosiahli aj večný život. Amen

14.nedeľa po Svätej Trojici  – 6.9.2015 Senica  – Ľubmír Batka st.

 

Komentovať