Jak deti vôkol otca: učeníci
hľa, vôkol Pána svojho zasadli
k večeri svätej. Na Kristovom líci
sa, ajhľa, smútok tichý zrkadlí.
On v duchu veľmi skormútil sa, − vraví:
„Viem, tvrdím isto, isto: jeden z vás
ma zradí”. . . Tesknosť, žiaľ sa v tvárach javí,
a z rôznych úst sa vinie k nemu hlas:
„Či som to ja, Pane, či ja?”
Nik nemlčí. Ni učeník milý,
čo na Kristovom srdci spočíval,
ni ten, čo v onej zaplanutia chvíli
s Ním, Pánom svojim zomrieť vôľu mal,
ni onen zo troch stĺpov tretí v rade,
ni onen priamy, v ktoromžto ľsti niet . . .
Nik nemlčí. Veď cítia: číha všade
ach, satan, mdloba . . . Každý zúpel ret:
„Či som to ja, Pane, či ja?”
Druh hľadí druhu v tvár, či nevyčíta
z nej: kto ten? A zas k Pánu s dotazom.
Nik nemlčí . . . I Judáš v pokon pýta
sa s ľstivým smevom: „Majstre, snáď ja som?” −
„Tys riekol – áno” . . . Ustrnuli veľmi. − −
Snáď zvoláš, bratre: „Zradca! bedár! smeť!”
Máš pravdu, − ale ver mi, bratre, ver mi:
i tebe, mne tiež treba zaupeť:
„Či som to ja, Pane, či ja?”
Chcem hodný hosť byť Tvojho, Pane, stolu.
Že milujem Ťa, vierou držím − vieš;
no biedny, slabý kloním hlavu dolu
a „či ja som” − spytujem sa tiež . . .
„Kyrie” pejem: zmiluj sa, ó Pane,
stvor srdce čisté, Duchom svojim veď
ma cestou spásy vždy až k raja bráne!
Tam navždy zmĺkne dotaz naposled:
„Či som to ja, Pane, či ja?”
Slovak