Biela Hora – 400 rokov

Biela Hora – 400 rokov

„Biela Hora, Biela Hora,
kedy svitne tvoja zora?“

Biela Hora je medzníkom v histórii českého národa. Kto chce pochopiť minulosť, politické a kultúrne boje pod panovaním Habsburgovcov, revolúciu oslobodenia aj dnešný duševný stav, musí sa vrátiť k Bielej Hore, ktorá mala vplyv aj na nás Slovákov.

Pričinením Jana Husa a jeho učeníkov sa stali bratia Česi — v modernom slova zmysle — národom. Pražská univerzita vysielala medzi ľud osvietených a národne cítiacich pracovníkov. Čítaním sa šíril záujem o duchovné veci v širokých vrstvách, ako toho času nikde inde. Priateľ-nepriateľ musí uznať obdivuhodnú schopnosť a úžasnú energiu, čo tento neveľký národ reagovaním na vtedajšie cirkevno-náboženské a kultúrno-politické pomery dokázal. Na to všetko však nedbala habsburgská dynastia hneď od počiatku svojho vládnutia nad krajinami českej koruny. Svoju politiku založila na protireformácii, čím sa ako Rím tak aj ona musela dostať do najostrejšieho protikladu s českou dušou a českým národom. Následky nedali na seba dlho čakať. Hnev národa sa obrátil v prvom rade na kráľovských miestodržiteľov Viléma Slavatu a Jaroslava Bořitu z Martinica, ktorých na Hradčanoch 23. mája r. 1618 zhodili z okna do priekopy. Zhromaždené stavy si potom vyvolili 30-členné direktórium ako vládu. Cisárske vojsko po tom vpadlo do Čiech a vojna sa začala. V takýchto pomeroch sa hlásil o trón Ferdinand II., odchovanec jezuitov. Sľuboval potvrdiť všetky práva krajiny. Stavy mu však nedôverovali. Gróf Thurn s českým vojskom obsadil bezmála aj Viedeň a generálny snem koruny českej vyvolil dňa 26. augusta 1619 Fridricha Falckého za kráľa. Boj sa týmto ešte zostril, až došlo k bitke pred Prahou na Bielej Hore 8. novembra 1620.

Dnes je tomu práve 400 rokov čo na Bielej Hore stálo knieža z Anhaltu s Čechmi a proti vojvodca Johann von Tilly a Maxmilián Bavorský s cisárskym vojskom.

Tilly vyhral bitku v prospech Ferdinanda. Kráľ Fridrich ušiel so svojimi do Sliezska. Niektorí z popredných Čechov ho nasledovali, ostatní sľúbili vernosť víťaznému kráľovi a domnievali sa, že sa s ním nejako dohodnú. Po troch mesiacoch však prišli z Viedne tajné rozkazy a Biela Hora vyrastala do obrovskej katastrofy nešťastného národa. Dňa 20. februára 1621 schytali všetkých náčelníkov odboja, ktorí ešte neušli z Prahy. Podobne sa tak dialo aj po krajine. Nasledoval žalár a mimoriadny súd. Obžalovaným zhabali majetok a 21. júna 1621 padlo na Staromestskom námestí 27 hláv pod rukou kata (medzi nimi zahynul aj Slovák doktor Ján Jessenius, slávny lekár a rektor univerzity).

To bol však len počiatok prenasledovania, pričom Ferdinand pričinením nuncia Caraffu a niekoľkých českých pánov stotožnil svoj záujem so záujmom cirkvi a rekatolizačná činnosť sa pohla plným prúdom. Vypovedali z kráľovstva všetkých protestantských kazateľov ako aj šľachtu a meštianstvo, ak sa do cirkvi nenavrátili. Tak muselo ísť do vyhnanstva 30000 meštianskych rodín a 185 rodín vyššieho stavu. (Z poddaného ľudu, ktorý sa nesmel verejne vysťahovať, ušlo z obavy pred pokatolíčtením mnoho rodín tajne nocou horami za hranice). S nimi putoval aj učiteľ národov Ján Amos Komenský.

Ťažké následky katastrofy sa prejavili okrem toho v zmene ústavy v prospech Habsburgského rodu a kráľovskej moci, v odovzdaní pražskej univerzity jezuitom, v osadzovaní Nemcov, Španielov, vôbec cudzincov na majetky najlepších Čechov, v ochromení kultúrneho života a v hospodárskom úpadku.

Bol to úder, od ktorého div že národ neprišiel o život. A uštedril ho jeden z prvých Habsburgovcov; v jeho tradíciách kráčali ostatní bezmála 300 rokov. Vo svojich snahách — nechápuc duše životaschopného národa — sa vždy opierali o cirkev, čím škodili jej aj sebe. A v tom je kľúč dejín aj dnešného duševného stavu. Minulosť českého národa musela byť stálym bojom proti dynastii, ktorá nepriala ani nám Slovákom. Ale práve to nás spojilo, to v najosudnejších chvíľach vzbudilo v nás odpor a pripravilo nás na veľký deň októbrovej revolúcie r. 1918, keď český a slovenský národ, poznajúc seba — zúčtoval s Habsburgovskou dynastiou a odčinil porážku na Bielej Hore — politicky.

Žiaľ, len politicky! Následky bielohorskej katastrofy sa prejavujú ešte vždy v duši národa a sú mu v pokojnom vývine na prekážku. Boj proti Rímu, ktorý sa zhrňuje na boj proti náboženstvu vôbec, náboženský indiferentizmus — na druhej strane zas bezuzdný klerikalizmus a cirkevnícky fanatizmus majú tu svoj pôvod. Jedno vyvoláva druhé. To je tá horkosť, čo nám ešte vždy ostáva v duši po Bielej Hore. Preto sú u nás cirkevno-náboženské veci nie tak otázkou rozvahy, ako skôr vášne, čo je nezdravé. Z minulosti mali by sme sa učiť. Komu ide o cirkev, má zbadať, že sa bezohľadný a najmä proti životným záujmom a duši namierený pakt s mocou tejto politickou inštitúcii nevyplatil a nevyplatí. Cirkev má svoje vlastné prostriedky, ktorými pri svedomitej práci ozajstné záujmy svoje obráni a hradby opevní aj bez politickej moci. Najtrápnejšie je však, že sa nechceme učiť. Ako pred 400 rokmi stáli na Bielej Hore vojská dvoch svetov — katolíckej ligy a protestantskej únie — tak stojíme my, deti jednej matky, v kultúrno náboženskom a politickom boji dnes proti sebe. Zamyslime sa nad tým, zamyslime! Komu to vždy osožilo a komu osoží? Ani cirkvi, ani národu!

Preto nám prichádza volať do všetkých kútov vlasti v deň výročia bielohorskej katastrofy: Dolu s bratovražednou zbraňou! Čo sa stalo v minulosti zlého, uznajme to, bude nám tak mementom pre budúcnosť! Formy nášho duševného života sú rozličné. Nie jednu nanútiť všetkým, ale každý svoju vyplniť ovocím úprimného snaženia po čistejšom a dokonalejšom živote, — to nám má byť cieľom! Či však aj bude?

„Biela Hora, Biela Hora,
kedy svitne tvoja zora?“

Z myšlienok Martina Rázusa k 300-mu výročiu bitky na Bielej Hore uverejnené v Národných novinách, november 1920 (mierne upravené).

Komentovať