Kázeň o narodení Ježiša Krista

MARTIN LUTHER

Ako nenápadne a jednoducho sa odohrali tieto udalosti na zemi, ktoré sú tak zvestované v nebi! Na zemi sa to udialo takto: Medzi najúbohejšími obyvateľmi mesta žila jedna chudobná mladá žena Mária z Nazaretu, a tak málo si ju ctili, že si nikto nevšimol, aký zázrak nosí. Ona mlčala, nevychvaľovala sa, ale slúžila svojmu mužovi, ktorý nemal ani sluhu ani slúžku. Jednoducho odišli z domu. Možno mali oslíka, ktorý niesol Máriu, hoci v evanjeliách sa o tom nepíše, a môžeme si právom myslieť, že išla peši. Cesta z Nazaretu v Galilei do Betlehema, ktorý leží na opačnom konci Jeruzalema, trvala určite dlhšie než deň. Jozef uvažoval: „Keď prídeme do Betlehema, ubytujeme sa u príbuzných a všetko potrebné si požičiame.“ To bol teda skvelý nápad! Akoby nestačilo, že mladá, ani nie rok vydatá nevesta nemohla porodiť svoje dieťa v Nazarete, vo vlastnom dome, a namiesto toho musela podstúpiť celú tú dlhú cestu, keď bola ťarchavá! O čo horšie to muselo byť, keď prišla a nenašla sa pre ňu izba! Všade mali plno. Nikto neuvoľnil izbu tejto tehotnej žene. Stvoriteľa celého tvorstva musela porodiť v maštali, lebo nikto jej neprepustil miesto. Hanba ti, úbohý Betlehem! Ten útulok mali spáliť pekelné plamene, lebo aj keby Mária bola len úbohou slúžkou alebo nevydatou ženou, v takej chvíli by mal byť každý rád, že môže pomôcť.

Mnohí z vás, čo ste sa tu zhromaždili, aby ste počúvali vianočnú zvesť, si teraz myslíte: „Keby som tam len mohol byť! Hneď by som Jezuliatku pribehol na pomoc! Plienky by som mu pral. Aký šťastný by som bol, keby som sa išiel spolu s pastiermi pozrieť na nášho Pána uloženého v jasliach!“ Áno, boli by ste. To však vravíte iba preto, lebo viete, aký veľký je Kristus. Keby ste tam boli bývali vtedy, nepočínali by ste si o nič lepšie než tí ľudia v Betleheme. Aké detinské a hlúpe myšlienky! Prečo tak nekonáte teraz? Krista máte vo svojom blížnom. Mali by ste mu poslúžiť, lebo čokoľvek, čo robíte pre svojho blížneho v núdzi, robíte pre samého Pána Ježiša Krista. No ten pôrod bol ešte žalostnejší. Nikto si nevážil túto ženu, ktorá mala priviesť na svet svojho prvorodeného. Nikto si jej stav nezobral k srdcu. Nikto si nevšimol, že v cudzom prostredí nemá ani len tú najmenšiu maličkosť potrebnú pri pôrode. Ocitla sa tam celkom nepripravená: bez svetla, bez ohňa, uprostred noci, v hlbokej tme. Nenašiel sa nikto, kto by jej poskytol obvyklú pomoc. Hostia v domoch popíjali, veselili sa a nikto sa o túto ženu nepostaral. Myslím, že keby si Jozef s Máriou uvedomili, že jej ťažká hodinka je tak blízko, ostala by Mária v Nazarete. Len si pomyslite, čo asi mohla použiť ako plienky – nejaký kus odevu, ktorý mohla obetovať, možno svoj závoj – určite nie Jozefove spodky, ktoré sú teraz vystavené v Aachene. Pomyslite si, ženy, že tam nebolo nikoho, kto by Jezuliatko okúpal. Ani trocha teplej vody, ba ani studenej. Bez ohňa, bez svetla. Matka si sama robila pôrodnú babu aj slúžku. Studené jasle boli lôžkom i vaničkou. Kto ukázal tomu úbohému dievčaťu, čo má robiť? Veď dovtedy nemala dieťatko. Div, že to maličké nezamrzlo. Nerobte z Márie kameň, lebo čím väčšej Božej priazni sa ľudia tešia, tým sú krehkejší.

Uvažujme teda o narodení Ježiša tak, ako ho ponímame pri svojich vlastných deťoch. Hľa, Kristus ležiaci v lone svojej mladej mamičky! Čo môže byť sladšie než nemluvniatko, nežnejšie než matka? Čo krajšie než jej mladosť? Čo pôvabnejšie než jej panenstvo? Pozrite sa na to nič netušiace dieťa. A predsa všetko na svete patrí Jemu, ktorého by sa vaše svedomie nemalo báť, ale nachádzať v ňom útechu. Neváhajte. Podľa mňa sa ľudstvu nedostalo väčšej útechy, než je tá, že Kristus sa stal človekom, dieťaťom, nemluvňaťom, hrajúcim sa v lone a na prsiach tej najláskavejšej matky. Komu by tento pohľad neposkytol útechu? Prekonaná je sila hriechu, smrti, pekla, svedomia a viny, ak pristúpite k tomuto spokojne si mrnkajúcemu nemluvňaťu, ktoré neprišlo preto, aby vás súdilo, ale aby vás spasilo.