Odkaz s ktorým sa dá žiť

Aby ohne našej pamäti nevyhasínali.

Ťažko v stručnosti predstaviť spoločenskú a politickú situáciu koncom prvej polovice 19. storočia. Bolo to obdobie plné zmien – presadzuje sa kapitalizmus, svoje si však žiada aj šľachta, ktorá sa cíti byť ohrozená, vzrastá napätie medzi Rakúskom a Uhorskom… V takejto situácii sa o usilujú o vydobytie svojich národných práv aj tie národy ktoré boli dovtedy v rámci mnohonárodnostnej „temnice národov“ neakceptované. Do výrazného politického a národného diania, ktorého hlavnými predstaviteľmi boli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža, sa ako dobrovoľníci pridali aj Viliam Šulek (1825 – 1848) a Karol Holuby (1826 – 1848).

Príležitosť zamyslieť sa nad históriou, našimi tradíciami aj nad hrdinami, ktorí pozdvihli meč za národ, jeho slobodu, proti krivde a sociálnej nespravodlivosti máme aj dnes. Tým si totiž pripomíname aj hrdinstvo všetkých našich predkov, ktorí v meruôsmych rokoch povstali za práva ubíjaného slovenského národa, za hodnoty, ktoré majú pre nás veľký význam aj v súčasnosti. Viliam Šulek a Karol Holuby si túto poctu zaslúžili nielen svojou martýrskou smrťou. Zaslúžili si ju najmä svojimi životmi. Neboli pre myšlienku slovenskej samostatnosti len zapálení, ale veľa pre jej uskutočnenie aj urobili. Šulek ako komisár Slovenskej národnej rady po príchode slovenských dobrovoľníkov na Myjavu organizoval v Krajnom bojovníkov a ako veliteľ oddielu má nemalú zásluhu aj na tom, že sa do oslobodzovacieho boja zapojilo takmer 400 mužov. Do služieb SNR sa prihlásil a jedným z jej komisárov sa stal aj Holuby. Mal na starosti organizáciu dobrovoľníkov a v sprostredkúval rozhovory členov Rady s delegátmi obcí. Keď sa revolúcia rozšírila na celé Uhorsko a Slováci pokladajúc tento čas za vhodný na dosiahnutie svojich národných práv, povstali proti Maďarom, vláda vyslala do Leopoldova vojsko, aby zložilo prísahu na obranu uhorskej ústavy. Povstanie, ktoré okrem národnostného útlaku podnietila najmä hospodárska a finančná kríza, malo byť už v zárodku potlačené všetkými prostriedkami, krvavé rozsudky nevynímajúc. A tak sa na jeseň 1848 stal jedným z miest, kde ich súdy vynášali aj Hlohovec, a jednými z tých, ktorí sa stali ich obeťami, aj Šulek a Holuby. Šulek, jeden z najoddanejších Hurbanových stúpencov odmietol napriek hrozbe popravou prosiť za oboch o milosť. A keď stál pod šibenicou, ešte kým ho prehlušili rachotiace bubny, stihol zakričať: „Zbohom, národe, pozdrav mi rodinu. Nech žijú Slováci! Sláva Slovanstvu!“  (podľa Jozefa Miloslava Hurbana to bola poslednou Šulekom vyslovenou vetou (Jurčo,1998).

Viliam Šulek 
ako jeden zo štyroch súrodencov sa narodil 31.1.1825 na evanjelickej fare v Sobotišti (občas sa nesprávne uvádza, že v Krajnom). Bol synom uvedomelého kňaza Jána Šuleka. Dvaja z Viliamových bratov odišli kvôli práci do Chorvátska; životy dvoch mladších bratov, Ľudovíta a Viliama, sa však skončili tragicky. Ľudovít študoval na bratislavskom lýceu, mal výrazný básnický talent. V Hlbokom pracoval ako kaplán na fare J. M. Hurbana, a tak dochádzal do kontaktu s pokrokovými národnými myšlienkami. Kvôli nim sa predčasne skončil aj jeho život – v máji roku 1848 mal predniesť v Nitre Žiadosti národa slovenského v Nitrianskej stolici. Avšak niekoľko minút pred vystúpením ho zatkli a uväznili v komárňanskej pevnosti, kde ochorel na choleru a po mesiaci zomrel.
Iný osud nepostretol ani najmladšieho syna Jána Šuleka, Vilka. V Trnave sa učil za zlatníka, neskôr študoval na modranskom evanjelickom lýceu. Na začiatku Slovenského povstania r. 1848 organizoval ozbrojený odpor a armádu dobrovoľníkov proti maďarským gardistom v okolí Krajného a Košarísk, od mája 1848 bol splnomocnencom Slovenskej národnej rady a od septembra bol sprostredkovateľom rozkazov SNR. Maďarskí vojaci ho chytili spolu s K. Holubym v Krajnom, keď získavali potraviny pre dobrovoľníkov a viedli ozbrojený odpor proti maďarským gardistom. Predpokladá sa, že V. Šulek sa stal aj veliteľom tejto „armády“, hoci mal vtedy len 23 rokov.

Karol Holuby 
sa narodil 14.2.1826 v Lubine alebo Bzinciach pod Javorinou (iné zdroje uvádzajú Háj v okrese Martin) a bol starším bratom významného botanika svetového významu a folkloristu Jozefa Ľudovíta Holubyho. V časoch oslobodzujúcich sa úsilí Slovákov vstúpil do služieb Slovenskej národnej rady ako jej splnomocnenec a pomáhal aj pri organizovaní dobrovoľníkov v Modre. Traduje sa, že pred revolučnou Slovenskou národnou radou vystúpil so slovami: „Ja uznávam, že ubiedenému národu nášmu v týchto hrozných búrkach iba národná rada pomôcť môže! Tu ma máte, pánovia, stojím k službám. Ja vaše rozkazy chcem plniť, vás slepo poslúchať. Ak za dobré uznáte, aby som si touto vlastnou guľou hlavu prestrelil, rozkážte, a ja ležím pred vami“ (Bartoňová, 1968, porov. Kleiman-Srdoš, 1969, Rezník, 2001).

Na tragickú popravu oboch slovenských martýrov si spomína i viacero súvekých autentických svedectiev.

Odsúdenie a poprava 

Po dolapení boli obaja postavení pred mimoriadny (štatariálny) súd v Hlohovci (občas sa, vychádzajúc aj zo svedectva kňaza K. D. Adamiša, nesprávne uvádza, že v Novom Meste nad Váhom), kde ich oboch odsúdili na trest smrti obesením. Boli preto vyhlásení za buričov, ktorí mali byť exemplárne potrestaní. Viliam Šulek pred svojou popravou nevyužil možnosť zachrániť si život tým, že by sa prísahou na maďarskú ústavu prihlásil k maďarskej národnosti. V noci pred popravou si vraj s chuťou zajedol husaciny, zapil ju vínom a potom hral so svojimi strážcami karty – tak si na Viliama Šuleka spomína jeden z jeho strážcov Pavel Chrnák. Karol Holuby, ktorý skončil svoj mladý život na tej istej šibenici 26. októbra 1848, sa podľa autora smutnohry Holuby a Šulek z roku 1850 J. Podhradského do pamäti vtedajších súčasníkov zapísal ako pokojný až vtipný človek. Na žiadosť sedliakov vraj zložil a predniesol báseň.
Na poslednej ceste V. Šuleka odprevádzal vtedajší farár hornozelenicko -siladického evanjelického a.v. cirkevného zboru Karol Drahotín Adamiš.
Farár K. D. Adamiš bola v istom zmysle rozporuplná postava tohto obdobia. Do Horných Zeleníc ako farár nastúpil r. 1840 a zotrval tu až do svojej smrti r. 1849. Ako vzdelanec bol literárne a publicisticky činný, ba dokonca od samého Ľ. Štúra dostal pochvalu za osvetovú prácu medzi ľudom a pochvalu za bohatú slovanskú knižnicu. Svojimi siedmimi piesňami prispel roku 1842 aj do Zpěvníka evanjelického . Neskôr však aj pod vplyvom grófa Zaja (Zaya) sa dostal pod maďarský vplyv a sám napísal brožúru proti Hurbanovej kritike svojich prekladov, čím sa definitívne rozišiel so štúrovcami a slovenským hnutím. Nezhody vyvrcholili tým, že proti hurbanovskému úsiliu vydal letáky (Slovenský biografický slovník, zv. 1). Adamiš na Šulekovu žiadosť poslal 28. októbra 1848 rodine Pavla Štefánika v Krajnom jeho posledný pozdrav. Adamišove slová môžeme nájsť aj dnes v análoch hornozelenického cirkevného zboru:
„Povinnost je nevinnou vůli zemírajících naplniti. Tuto povinnost i já vykonávám, když Vám posledné přátelské pozdravení od Vášho švagra Viléma, něgdy Šuleka, náhlym súdem pro protizákonné skutky jeho odsouzeného vyrizuji. Dne 20. řijna po přečtení jemu na městském fraštackém domě ortel smrti, vešel sme k němu z povinnosti do vážnice. Smutná to věrte povinnost. I nalezl jsem jej tichého. Mezi jiními řečmi tázal sem se ho, zdaliž v této rozhodné době svého života uznává a cítí, že proti zákonu a krajine jednal? Odpověděl: Ano, ja to uznávám, že som proti krajině a zákonu jednal, ale já pokojně umru…
Vtom přišel rozkaz sednutí na vůz – i posedil se odhodlaně: já pak sem ho srdečně poprosil, aby paklibyse mu na cestě něco k zástupu mluvit zachcelo, nic pohoršlivého nemluvil, ale raději spolujdoucí svím pádem napomenul: že kdo se vrchnosti protiv, odsouzení sobě dobude. Přislíbil mi učiniti tak. Nedaleko od fraštackých mostů se mne najednou ptal: Nevíte, kde mne pochovají? Já pak odpovědí vyhyboval – on pak řekl: No však je všecko jedno“ 
(úryvok, Jurčo, 1998).

Sbohom, národe môj… 
Niekoľko hodín bol Vilko Šulek väznený v hlohovskej vážnici na námestí (dnes tam stojí mestská knižnica). Z väzenia ešte stihol napísať ceruzkou posledný odkaz svojej rodine: „Sbohom! Viac sa neuvidíme, som pod štatáriumom! Váš Vilko.“ K šibenici kráčal 21. októbra 1848 pevným a istým krokom. Ešte na popravisku sa obrátil k zbehnuvším sa ženám (to Adamiš nezaznamenáva) a prehovoril k nim: Dievčence, ktorá si vezmete na pamiatku tento prsteň od Slováka za národ na smrť odsúdeného? Žiadna však z obavy pred reakciou gardistov si ho neopovážila vziať. Priamo pod šibenicou vraj ešte vyslovil: „Sbohom, národe môj, pozdravuj moju rodinu…“ no vtom sa rozozneli bubny a Viliama Šuleka (a o niekoľko dní neskôr aj K. Holubyho) popravili a neskôr pochovali pri vtedajšom Berekseku, na mieste, kde dnes stojí pomník ( architekt S. Jurkovič). Pre výstrahu ostatným „slovenským rebelantom“ ho nechali na šibenici visieť tri dni…

Zdroj:

http://www.krajne.sk/obec/zakladne-informacie/historia/slovenski-martyri…

www.leopoldov.sk

 

Komentovať