Máme právo reptať?

Máme právo reptať?

„Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti…. Potom Mojžiš a Áron povedali všetkým Izraelcom: Večer spoznáte, že vás Hospodin vyviedol z Egypta,  a ráno zasa uvidíte slávu Hospodinovu, lebo počul vaše reptanie proti Hospodinovi; veď čo sme my, že reptáte proti nám?“ 2M16, 2, 6-7.

Ak je reptanie ospravedlniteľné, bolo by možno ospravedlniť týchto úbohých Izraelcov. Sú na púšti, kde nič na jedenie nerastie, kde nemožno loviť, bez možnosti pracovať za potraviny, alebo si nejaké kúpiť, deti a nemá tvár sa domáhajú pokrmu — Neboli vo veľmi ťažkom postavení?

Vmyslite sa do ich postavenia, predstavte si túto skúšku srdca, tela a viery, a potom tieto okolnosti porovnajte so svojimi. Bolo by vám ľahšie žiť a dôverovať Bohu na púšti Sinaj, než v Bratislave, v Prešove alebo v nejakej malej chalupe pod horami? Nebolo! Snáď by ste sa sťažovali na Mojžiša a reptali proti nemu v skupine tých najkričiacejších! A možno, keby ste mali neskoršie veľký smäd, iste by ste skutočne po ňom hodili kameň, a nie iba „chceli hodiť“, ako to bolo u netrpezlivých Židov.
Ale hoci žili v nesmierne ťažkých okolnostiach, majú akékoľvek ospravedlnenie pre svoje reptanie? Nemajú vôbec žiadne ospravedlnenie! Boh vo svojom Slove ho nemá, a my, ak vážne o veci premýšľame, spoznávame, že rozum a zmysel pre spravodlivosť ho nepripúšťajú.

Hospodin ich priviedol na tieto miesta, pripravil tieto situácie, udalosti vo svojej nekonečnej múdrosti a láske. Všetko malo dopomáhať nielen k ich duchovnému prospechu, ale tiež k ich časnému dobru. Mali byť privedení k tomu, aby celí, so skutočnou vierou, nepoznajúc strach, sa spoliehali na Boha a tak si mohli privlastniť všetko Jeho rozsiahle, veľkolepé zasľúbenie pre tento aj budúci život. Nemali by v žiadnej dobrej veci nedostatku, boli by „obdržali zem“ a užívali dobroty Hospodinove.

Jediným východiskom zo všetkých ťažkostí im mala byť modlitba. Modlitba jednotlivcov aj celku. Mali uskutočniť útok na Boží trón modlitbami viery, tak prosiť, aby obdržali. Im však bolo milšie nadávať Mojžišovi! Nie je to hrozný zostup!? Tento pád nie je ani tak biedny a hanebný, ako skôr bolestný a zarmucujúci! Boh zošle svojich dobrých anjelov, ťažkosť a skúšku, aby sa Jeho ľud k Nemu priblížil, aby bol odrezaný od každej ľudskej pomoci a útechy, aby bol vo viere tak na Ňom závislý, že by mu mohol tak požehnať ako dosiaľ nikdy, ale tento ľud sa odvráti od otvorených dvier lásky a požehnania, a začne bláznivo, nerozumne, pochabo a bezbožne proti Nemu reptať! Sami si zavreli dvere nádeje a otvorili bránu pochybnosti, tmy, zúfalstva a odpadníctva. Je nejaké ospravedlnenie pre týchto svojhlavých Izraelitov? Je nejaké pre teba?

Reptanie je samo o sebe kliatbou a vyvoláva Boží hnev! Tvrdá sťa záhrobie je žiarlivosť“ , hovorí múdry Šalamún vo svojej Veľpiesni (8,6), ale reptanie je horké a bolestné ako zožierajúca, smrteľná nemoc. Je to rakovina — otravujúca, rozožierajúca, mučivá; je pravým opakom zdravia duše a tela. Všetko čiňte bez reptania a bez pochybovania“, nariaďuje Boh ústami apoštola Pavla.

Kde je proti tomu liek? Ako sa zbaví človek tohto zvyku, ako odrazí jeho útok?

V 105. žalme nám podáva Dávid sústavný predpis nášho správania. Ak bude tento poriadok pravidelne a vytrvale dodržiavaný, vylieči každého nespokojenca a prinesie mu pokoj a radosť.

„Ďakujte Hospodinovi.“ Urobte si súpis darov minulých aj prítomných a buďte za ne vďační.
Jedna matka, keď jej ochorelo dieťa a malo vysokú horúčku, mala pokušenie nariekať. Ale či je možné zahnať horúčku nárekom? Začala teda matka ďakovať Bohu za to, že má pre svojho miláčika vhodnú izbičku, dostatok bielizne, že sa trochu vyzná v ošetrovaní, že má koho poslať po lekára, že má kam dať druhé deti, aby sa nenakazili, a nadovšetko, že má spasenie, ktoré je jej útechou a pevnou oporou. Keď tieto veci spočítala, videla, že jej nič nechýba, a tak začala Boha oslavovať a Jemu ďakovať, že diabol musel odísť naprázdno. A tu do tmy jej izby zažiarilo slnko. Ak budeme Hospodinovi vzdávať vďaky za Jeho dary duchovné aj telesné, nikdy si nenájdeme čas na reptanie.
„Vzývajte Jeho meno.“ Zverte sa Mu so všetkými svojimi potrebami, predneste Mu svoje priania a proste Ho, aby za každých okolností bola vaša vôľa úplne poddaná Jeho vôli. Proste, aby vám ukázal svoje požehnanie a svoju slávu skrytú pred vašim zrakom za mrakmi okolností, a aby obohatil vašu dušu podľa svojej svätej vôle.
„Spievajte a hrajte Mu!“ Ak nemôžeme spievať nahlas, zo strachu pred tým, aby sme niekoho nerušili, spievajme vo svojom srdci. A ako nám taká pieseň v srdci pomôže! Pán Ježiš spieval krátko pred tým, než odišiel na Olivovú horu. A kto nám môže oznámiť ako tento chválospev posilnil Jeho obťažené srdce v hodine ťažkého utrpenia?
„Chváľte sa Jeho svätým menom!“ Radujte sa v Bohu! Touto radosťou premôžete všetkých nepriateľov; s ňou budete obracať svoje oči od zeme; učiní vás už tu korunovanými víťazmi.
„Nech sa raduje srdce tých, čo Hospodina hľadajú!“ Ak ste došli tak ďaleko, ak ste verne dodržovali  všetky predchádzajúce nariadenia, nemôžete inak, než byť šťastní. Budete postupovať vpred s jasotom, „dopytujúc sa na Hospodina a Jeho silu“; zabudnete, že je vo vašich okolnostiach, situáciách a prostrediach niečo nad čím by ste mali reptať. Budete s radosťou „spomínať na Jeho divné skutky“, a nespomeniete nepríjemnosti a hrubosti, ktoré vám spôsobil niekto iný; a ak sa stretnete so svojimi priateľmi a známymi učiníte aj túto radosť podľa onoho predpisu, ktorý ešte prikazuje, velí ; „Hlásajte Jeho skutky medzi národmi!“ a „rozprávajte o všetkých Jeho divných skutkoch!“

Spočítaj dary, ktoré Pán ti dal,
spočítaj dary, ktoré už si vzal,
spočítaj dary, v nich ti požehnal
a v tvojom srdci musí zaznieť pieseň chvál. (K. Royová)

„Repci, človeče, na čo chceš, – Boží súd a úmysel vždy ide pred tebou. Preto sa pokorme pod Jeho mocnú ruku a nerepcime.“
Majster Jan Hus.

Rehor Uram Podtatranský – Nešomri!

Jedného život: údolie plaču,
a bieda, núdza, toky sĺz;
inému nohy veselo skáču
len v radovánkach; — dychy pŕs
sú voľné lety voľného vtáka,
ktorého vozduch i slnce láka
vo výšku neba, v krásy jas.
Kým tamten ťažké nevôle jarmo
striasť sa namáha, ach, ale darmo!
si tento výska v každý čas!

Hja, tak to určil Ten, ktorý svety
vševládnym svojím slovom „buď!“
z ničoho stvoril, — i času lety
On riadi. — V srdce blaha kľud
čo údel jedným zasial, zasieva,
pokojom blaží a priodieva
vo skvostný úbor, v drahý šál;
tým druhým ale na slabé plece
chudoby pečať, žobráka vrece,
palicu biedy v ruku dal.

Že prečo? Ťažko rozlúštiť umu!
To bolo, a tak bude vždy!
Napínaš darmo si mysle dumu
i darmo búriš tiché sny!
Hospodin svojej svätyne taje,
ciest žitia púšte i bájne kraje
podržal svojej vôli sám;
On dáva život, — On meria časy,
On zošle smrť aj, – do večnej krásy
nás volá k neba výšinám.

Nuž prečo šomreš? Majetok veru
ti nedá pokoj, blaha raj!
Ten moľ, rez ničí, zlodeji berú,
ten len do času; — ale znaj:
len pevná viera zložená v Bohu
premáha biedu i núdzu mnohú
a vlieva balzam v duše chrám!
Keď aj tu trpíš: netrpíš darmo,
zosníme Boh ti nevôle jarmo,
trápenie v radosť zmení tam.

Pokoj Vám!!

Komentovať