Podobnosť čisto náhodná, alebo história sa opakuje

Všeobecne sa predpokladá, že Pánova cirkev sa zrodila na prvé Turíce po Pánovom vstúpení. To je však nesprávny názor, lebo Božia cirkev bola už aj predtým. Základným prejavom cirkvi je spoločenstvo, spojenie dvoch alebo troch, ktorí sa zhodnú v modlitbe, v obetovaní, počúvaní slova a vytvoria si kult. Takáto cirkev vznikla veľmi skoro, skôr, ako jestvovalo Písmo sväté a kňazi. Už Kain a Ábel, dvaja bratia, sa zišli pri svätom obrade. Obetovali, ale kult, ktorý ich spájal, ich rozdvojil. V týchto dvoch bratoch sa začínala prvotná cirkev vo svojej kráse, ale vzápätí aj vo svojej zvrhlosti. Kain a Ábel sa stali symbolom cirkvi pre všetky časy. Ich tragédia sa v dejinách cirkvi neustále opakovala. Všimnime si, že príčinou nezhody nebývali neveriaci a ateisti, ale rozchádzali sa práve nábožní ľudia.

Božia cirkev mávala tmavé obrazy, krízy v každej dobe. Veľkým požehnaním pre národ i cirkev, to najlepšie, čo môže mať národ, sú dobrí vodcovia. Až sa niekomu v srdci uchytí koreň horkosti- závisť. Je to hrozná pliaga a najrozšírenejšia burina nielen vo svete, ale aj v cirkvi. Pretože prichádzame na túto zem nielen s dobrými vlastnosťami, ale aj náklonnosťami k zlému, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa v nás zakorení závisť a nenávisť a potom vidíme vo svojich bratoch a sestrách vo viere len rivalov, ktorí nám prekážajú. Badať to z niektorých rozhodnutí ľudí, z niektorých vecí, kde sa stratili stopy Boha, preto vznikajú zmätky a chyby, preto vznikajú zlé rozhodnutia, preto vznikajú osobné útoky jedného voči druhému. Takto nemôžu konať Boží ľudia. Kain pri obetnom oltári zabíja brata. Izmael sa pri rodinnej slávnosti vysmieva z Izáka. Ézav kuje myšlienky bratovraždy. Mária a Áron repcú proti Mojžišovi  a veľkňaz Kajfáš pripravuje kríž Nazaretskému. Všetko to vyrástlo z horkého koreňa závisti. Tmavá noc v ľudskej duši otrávená závisťou. Skúsenosť nás učí, že takouto cestou nemožno nič dosiahnuť. O niečom inom nám hovorí život Jonatánov alebo Jána Krstiteľa, ktorý sa chcel umenšovať, aby druhý mohol rásť. V skutočnosti ľudia neznášajú nadvládu druhého človeka. Žiarlivosť si vždy nájde zámienku, aby mohla obviniť druhého. Možno majú niektorí pravdu. Podľa litery majú pravdu, ale takú, ktorá nedostala pečať Ducha Pánovho, pravdu, ktorá neoživuje, ale zabíja. Buďme preto pokorní a nechcime predpisovať Bohu alebo Ho opravovať, ako to chcel urobiť Jozef pri žehnaní svojich synov- a bola to len litera a nie Duch. Aby sme sa aj my nestali v skutočnosti kritikmi Božieho plánu, nesúhlasili s Božím dielom. Keď prišiel človek poslaný Bohom, nábožní ľudia s Bibliou v ruke často opovrhli Božou radou a nedali sa priviesť na cestu pokánia a pravej viery.

Vadiť sa nepatrí na služobníkov Božích. Ani nie je ľahké mlčať. Ale ak my vieme mlčať, trpieť, vtedy Boh prehovorí za nás. Dajme pozor, aby sa Hospodin nenahneval a neodišiel. To by bolo ťažké! Kto sa hnevá, závidí a žiarli na svojho brata, tomu sa stráca Božia prítomnosť. A keď Hospodin odíde od nás, nastane rozklad. Začneme hniť, a najtragickejšie je na tom to, že o tom nevieme. Treba nastúpiť na cestu pokánia, ktorá je jediná správna, aby sme nepadli. Naša láska k svojim bratom a sestrám v cirkvi nikdy nesmie obísť cestu pokánia a odpustenia, lebo naše milosrdenstvo by sa stalo hriechom. Treba len úprimne prosiť svojho Boha, aby uzdravil naše rany -závisť, pýchu, hriech, bláznovstvo. Takýto modlitebný zápas je na výške Novej zmluvy. Odpustenie a milosrdenstvo. To je svetlo Golgoty.

Kde sú ľudia, tam dochádza k sváru. Aj v cirkvi dochádza k nezhode medzi jej vodcami. A kde sa pastieri hádajú, ovečky chradnú. Dajme pozor, keď sa škriepime, či máme naozaj pravdu. Kde je tradícia, kde litera, a či Duch a život ide tou istou cestou. Apoštol Pavel v liste Galaťanom nás upozorňuje, že ak sa navzájom hryzieme a žerieme, môžeme sa navzájom skántriť (Gal 5, 15). Na druhej strane nám musí byť jasné, že nemožno vyradiť akýkoľvek boj za pravdu, ktorý je nevyhnutný, musí však byť vedený Duchom Pánovým. Existujú vnútorné záležitosti, ktoré sa nedajú vyriešiť polovičatosťou a kompromisom – iba rozhodnosťou. Zaprime teda sami seba, poslúchajme a bojme sa Hospodina v záujme Božieho diela.

Milujme svoju cirkev, modlime sa za cirkev a jej predstaviteľov, milujme a modlime sa aj za naše CZ, čítajme a študujme Písmo a Veľký katechizmus Dr. Martina Luthera.

Pokoj Vám!!

 

 

One thought on “Podobnosť čisto náhodná, alebo história sa opakuje

  1. lubo batka st

    Ahoj Mathos!

    Po nejakom čse sa vraciam na „evanjelika“ a čítam si Tvoj príspevok. Fajn že píšeš, na to každý nemá odvahu. Nerád zbytočne niečo kritizujem, ale dovoľ otázku: Keď už za počiatok cirkvi Kristov svätodušnú udalosť, ako dielo Ducha Stvoriteľa a posvätiteľa – dobre. Vedie čitateľa k obetníkom, Kainovi a Ábelovi, ako vraj prvej cirkvi a jej počiatku.
    Asi si trošku zabudol, že títo súrodenci sa narodili v rodine (v manželstve) Adama a Evy a práve preto aj oni, ba práve oni, predsa patirli k počiatku cirkvi. Inak povedané, Kain a Ábel cirkev ani nezaložili, ani netvorili ako prví. Boli obaja (!) poznačení dedičným hriechom a preto aj ich nábožnosť nie je dokonalá, ani priamo vzorová. Má to všetko svoje dôsledky, ktoré treba – verní Písmu- vidieť a strážiť. Preto prvou cirkvou boli tí, ktorí z ruky Boha (Otca, Syna a Ducha Sv) boli počatí. A to do chvíle, kým nepadli za obeť nevere v slovo Boha (evanjelium a zákon) a boli preto prvou a pravou cirkvou. Ich deti i my ostatní sme iba z milosti do nej povolaní atď.
    Nie kult ich rozdlei, ale hriech, to čo nazývaš zrhlosťou. Nielen Kainova obeť nebola o.k., ale ani Ábelova, a ak bola prijatá- tak len zo slobodného Božiho rozhodnutia, ergo: z milosti skrze vieru…! ( etc.)
    Ak opravíš sám tieto „školácke“ chyby vo svojom texte – pošlem ti malú odmenu.
    Ľubo B. st.

Leave a Reply