Kostnická iskrička – 5: Reč, písmo a spev koncil nespálil

Kostnická iskička – 5:  Reč, písmo a spev koncil nespálil

Aj keď kostnický koncil Jána Husa upálil, jeho reformačný, náboženský a mravný odkaz na hranici nezhorel. Nepodarilo sa spáliť ani ďalšie dôležité hodnoty, ktoré možno nazvať kultúrnym odkazom a dedičstvom. Patrí k nemu rozhodujúci prínos pre rozvoj českého jazyka a reči. Hus síce nebol prvý, kto začal v dobe vládnucej latinčiny písať po česky. Toto prvenstvo patrí Tomášovi zo Štítneho. Hus už v Prahe zaujal najmä kázňami v reči ľudu, podporou Kutnohorského dekrétu pre Karlovu univerzitu, korešpodenciou písanou po česky, ale aj prípravou na zjednodušenie českého pravopisu. Na ňom pracoval najmä po  vynútenom odchode z Prahy. Je jeho neoddiskutovateľnou zásluhou pozdvihnutie českého jazyka na úroveň spisovnú, literárnu, dokonca i diplomatickú. Samotný kráľ Žigmund nadbiehal svojim priaznivcom v Čechách tým, že im listy, alebo vyhlásenia dával písať po česky.

Dodnes sa všetky školopovinné deti v Čechách učia, že Ján Hus zreformoval zložitý systém písania češtiny tým, že zrušil používanie  tzv. spřežek a zaviedol do písania “znameníčka”, čiže diakritické znamienka a dlhé samohlásky označil dĺžňom. Čeština i ďalšie slovanské jazyky majú spoluhlásky, ktoré latinčina nepozná a preto ich nie je možné latinským písmom správne napísať. Napríklad neexistujúce: č sa nahradzovalo spoluhláskami cz (czas = čas). Dlhé písmená sa zdvojovali ( napríklad coomar = komár). Zároveň očistil český jazyk od mnohých germanizmov. Tento jeho čin je obsiahnutý v známom diele o českom pravopise s názvom Orthographia Bohemica (Český pravopis) z roku 1406, alebo 1412. Jeho pravopis je teda v českej jazykovede významným činom, ktorý predurčil vývoj správneho českého písania natrvalo. Od 19. storočia siahli po tomto spôsobe písania aj filológovia v mnohých iných jazykoch, nielen slovanských. Hus tým predbehol aj známy výklad o francúštine, Ortographia Gallica z roku 1420. Od roku 1495 čeština prevládla ako úradný jazyk aj v štátnych úradoch.

Husov zámer bol ale primárne náboženský. Na vidieku zistil, že dedinskí kňazi nedostatočne učia ľudí, lebo sami latinčinu dobre neovládali. Tým menej jej rozumel jednoduchý ľud. Aby vyučovanie z Biblie a katechetických kníh mohlo napredovať, bolo nutné vytvoriť pre to podmienky. Tak vznikajú Husove prvé české knižky: Výklad viery, Desatora a Páteře ( z latinčiny Pater noster = Otčenáš, zjednodušene Páteř ) S vyučovaním Písma svätého súvisí zostavenie pomôcky, ktorá priniesla v tabuľke prehľad názvov všetkých kníh SZ i NZ a ich skratiek s názvom Výklad. Cieľavedome k tomu zostavil aj register dôležitých hesiel z Písma ( s názvom zpravidlo, neb ukazadlo). “Ukazadla” pripojil aj ku Knížkám o svatokupectví a k České nedělní postile (1413). Nemožno nespomenúť v tomto súvise Husov podiel na príprave druhej revízie českého prekladu Biblie, i keď tu niektorí chcú jeho zásluhy spochybniť.

Čeština a Slovensko

 

Čeština sa uplatnila aj na Slovensku. Už v roku 1415 nitriansky biskup Hynek  píše v najstaršej zachovanej slovenskej listine českým jazykom. Protestný list moravskej šľachty písaný proti odsúdeniu majstra Jána Husa tvrdí, že krivé svedectvá proti Husovi škodia  “České koruně a jazyku slovenskému”. V roku 1422 Ctibor zo Ctiboríc, šľachtic a vojvoda poľského pôvodu, vystavil dlžobný úpis mestu Skalica v slovenskom jazyku podľa českého spôsobu písania.

Mnohé české knihy prenikali aj na Slovensko. Takou boli už Postilla  a Sermones Jána Milíča z Kroměříže, ktoré sa našli v Trnave a v Kežmarku. Koncom 14. a začiatkom 15.storočia študovalo na univerzite v Prahe do 50 študentov zo Slovenska. Niektorí študovali priamo s Jánom Husom. K Husovmu dedičstvu treba pripísať aj dielo Jednoty bratskej, ktorá v rokoch 1579- 1593  vytvorila utešený preklad Kralickej Biblie. Reč tejto Biblie zostala – s malými výnimkami – až do roku 1955 liturgickým jazykom slovenských evanjelikov.

 

    Husove české piesne

    Aj pri skladaní nových nábožných piesní, podobne ako pri celom jeho úsilí, mal Hus na mysli náboženské povznesenie veriacich a duchovné vzdelávanie. Tomu mala poslúžiť aj ľudová pieseň. Aj Desatoro vyznávané v Betlehemskej kaplnke dostalo podobu piesne. Darmo tieto piesne pražskí biskupi zakazovali. Husovi patrí nepopierateľná zásluha o rozšírenie českého spevu v liturgii i v jeho vlastnej tvorbe nábožných piesní v materiskom jazyku. Oficálna cirkev túto potrebu laikov prehliadala a nepripúšťala. Je príznačné, že synoda v roku 1408 ľudovú pieseň zakázala a v roku 1412 dokonca ľudový spev, okrem hymnusu Svatý Václave, zakázala pod pokutou! Zobrané spisy uvádzajú, žiaľ, len šesť zachovaných Husových piesní. V slovenskom Tranovského kancionáli sa od J.Husa zachovali tri piesene: č.120, 366 a 371. Druhú z nich, Ježiš Kristus, náš Spasitel, preložil aj Dr. Martin Luther do nemčiny, s názvom:” Jesus Christus unser Heiland”.   ( ľuba)

Leave a Reply