Bol som mŕtvy a hľa, som živý

                                                      Bol som mŕtvy a hľa, som živý

Zjav 1, 9-18:

   

     Bratia a sestry v Pánovi!

 

    Stroskotanie lode Costa Concordia vzrušilo ľudí na celej zemi. Mnohým pripomenulo dávnejšiu tragédiu Titaniku a hľadajú medzi nimi aj určité styčné body. Obetí je však nepomerne menej, i keď každá strata ľudského života je boľavá. Pri havárii mohutnej výletnej  lode sa ukázal ako hlavný dôvod nie zradný ľadovec, ale ľudské zlyhanie. Odklonenie lode od plavebnej dráhy, ktoré sa udialo na pokyn zbabelého kapitána lodea následný náraz na skaly. Zábery z poškodených častí ukazujú neveriteľnú krehkosť tohoto mohutného a navonok bezpečného plavidla. 

       

     Často je cirkev Pánova prirovnávaná k lodi, alebo lodičke plávajúcej na vlnách tohoto sveta. Aj pri tomto porovnaní sa azda dajú nájsť nejaké styčné body, ale aj podstatné rozdiely. Ten prvý a hlavný rozdiel je, že majiteľom a hlavným veliteľom lodičky cirkvi je Ježiš Kristus, Pán. Slovo cirkevgr.kyriake –znamená:  to, čo patrí Pánovi. Pri Jeho vedení sa dá vylúčiť zlyhanie ľudského faktora. Preto vždy platí Jeho sľub: “cirkev ani brány záhrobia nepremôžu”.  

     

      Cirkev je síce menšinou tomto svete, ale mnohí si myslia, že po dvoch tisíročiach existencie je Pánova cirkev pohodlným a luxusným plavidlom. Že na jej palubách možno nájsť miesto pre zábavu, hudbu a svoju sebarealizáciu, prípadne aspoň pre odpočinok tela i duše. Mnohí si svoju účasť na palube lode cirkvi predstavujú ako pasažieri na výletnej lodi. Nestarajú sa príliš o to, kto ju vedie. Myslia si, že jej “hlavného kapitána” a jeho charakter nemusia vôbec poznať, že nie je dôležitý. Často si to predstavujú nasledovne: My si zaplatíme pobytovú taxu a ostatní sa budú o nás starať. Vtedy, keď sa chceme veseliť ako na krstinách, alebo na svadbe, inokedy keď nám bude clivo a budeme smútiť. Pri výročiach si priplatíme “modlenie” podľa vzoru “hráme jubilantom” a budeme sa prizerať, ako to zainteresovaným ide. 

     

     Ak je v cirkvi luxusu málo, servis nedokonalý a pomalý a žiada sa od nás dokonca spoluslužba: -služba strážna, pri plachtách, či pri dokonca  kormidle, alebo veslách, je to pre mnohých nepríjemné zistenie a sklamanie. Lodičku cirkvi rýchle opúšťajú…Mnohí si myslia, že ak je loď cirkvi Pánova a On je aj Pánom vesmíru a prírody, tak pri jej  plavbe nebudú žiadne vlny, ani víchrice, ani zlé počasie. Iba pohoda a slniečko…V skutočnosti Pán Ježiš sľúbil, že nás do prístavu dopraví a bezpečne dovedie, ale nesľúbil, že nebudú na mori sveta víchrice, vlny a vlnobitie. Keď sa dostavia, mnohí rýchlo skáču v panike cez palubu, rovno do “mora sveta”, alebo chcú uniknúť v rôznych “záchranných člnoch”. Najväčšia kritika sa pritom sústreďuje nielen na kapitána, ale aj na povereného veliaceho dôstojníka a jeho posádku…

    

    Prvé veľké a známe búrky a skúšky prišli už na prvotnú cirkev počas prenasledovania zo strany Židov, ale najmä zo strany pohanov. Známe sú najmä činy rímskych cisárov, krutovládcov, akými boli Nero, Domician, Traján a mnohí ďalší. Evanjelista a apoštol Ján píše Ježišove posolstvo cirkvi počas takéhoto prenasledovania, ako jeho priamy účastník. Bol účastník “súženia”, ktoré cirkev zažívala a ktoré sa dalo očakávať aj v budúcnosti. Ján patril do kruhu dvanástich apoštolov, ale k ostatným kresťanom sa približuje ako ich “brat”. Dôležité však je, že vyhnanstvo na pustom ostrove Patmos bolo dôsledkom jeho vernej zvesti slova Božieho a svedctva o Ježišovi Kristovi.

     

Často sa diskutuje v cirkvi o tom, komu dal Pán Ježiš moc kľúčov kráľovstva nebeského, moc “zväzovať a rozväzovať” v cirkvi. Iste ich dal nielen Petrovi, ale aj ostatným apoštolom. Lenže  Pánom cirkvi zostáva On sám! On je Ten, ktorý je ”prvý aj posledný a živý”. Primát patrí Jemu. On jeTen, ktorý bol mŕtvy a ktorý odkazuje: ”Som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia”.

       

    To, čo je a má byť hlavným dôvodom a hlavnou motiváciou pre všetkých, ktorí prijímajú pozvanie na “plavbu s Ježišom” je  vedomie, že iba On je Ten, ktorý je Spasiteľ. On zachraňuje človeka z moci hriechu, z každej zlej moci tohoto sveta a z moci smrti. Preto aj dnes, na záver obdobia cirkevného roku, ktoré tvoria nedele ukazujúce veľkosť a hodnotu narodeného Pána, Syna človeka, Mesiáša a Spasiteľa si máme uvedomiť Jeho výnimočnosť.

   

     Ján Ho opisuje  a predstavuje obrazmi, ktorým sa dá rozumieť iba na pozadí obrazov známych už zo SZ. Rozhodujúcim sa ukazuje Ježišov hlas, ktorý je identický s hlasom, ktorý znel pri zjavení Božej slávy / šekina/ už Mojžišovi. Je to hlas, ktorý počuli aj takí mužovia, ako Mojžiš a Eliáš, alebo ostatní proroci. Sedem zlatých svietnikov predstavuje sedem cirkevných zborov, ktoré však reprezentujú plnosť a celok cirkvi. Všetky zbory a všetci kresťania majú byť “svietnikom”, na ktorom svieti svieca všetkým v “dome a v tme tohoto sveta”.

     Pán Ježiš, ktorého vidí Ján vo videní, je oblečený do plášťa, prepásaného zlatým pásom na prsiach, aby bolo jasné, že On je Veľkňazom v cirkvi, v spoločenstve, kde sme sa Jeho Krstom stali “kráľovským kňazstvom” . “Hlavu a vlasy mal biele ako vlna, ako sneh”– svedčí Ján. Naznačuje, že je hodný úcty podobne ako Ten, o ktorom svedčil prorok Daniel ako o Tom, ktorý je “ vekom starý”, totiž, ktorý je od večnosti. Oči Pána cirkvi sú ” ako ohnivý plameň”, prenikajú totiž všetko a vidia všetko, i to, čo je človeku skryté. Pritom Ježiš, ako “mocný hrdina”, nie je “kolos na hlinených nohách” z knihy proroka Daniela, ale mocný Víťaz, ktorý rozdrtil hlavu hada, starého nepriateľa Božieho i človeka. Hlas, znejúci “ako  hučanie mnohých vôd”, nemožno prepočuť. Je to hlas vôd, ktoré prinášajú požehnanie v podobe zavlaženia “pustej a prázdnej zeme”, ale môžu sa stať aj zdrojom záhuby pre tých, ktorí silou tohoto prúdu živých vôd pohŕdnu.  

  

     Celá cirkev je a má byť poddaná Kristovi. V jeho rukách sú všetky zbory i tí, ktorých On ako svojich služobníkov poslal a posiela. Lebo On má v ruke aj “sedem hviezd”, totiž vládu a moc nad celou cirkvou, i nad tými, ktorých v nej poveril hlásaním Jeho slova. Totiž tými, ktorým zveril “meč ducha”, svoj zákon a evanjelium. Tak ako Ján, všetci, ktorí z Kristovho poverenia cirkev vedú, učia, vychovávajú a konajú službu Jeho slova, žijú len z Jeho milosti a lásky. Jeho tvár má svietiť všetkým, “ako slnko. Ono hreje a dáva život, svetlo a teplo, – ale môže byť aj spaľujúcim ohňom, ktorý koná súd nad všetkým, čo je suchú a odumreté, ako suchá tráva, alebo “odrezané ratolesti z vínnneho kmeňa”.

      

    Ježiš je ten, ktorý povoláva svojich služobníkov. Pred Ním si každý musí uvedomiť svoju slabosť. Skutočnosť, že aj keď všetko vykoná, je vždy iba “hlinenou nádobou” a “neužitočným služobníkom”. Ale žiť a konať môže vo vedomí povzbudenia a poverenia Pánovho, ktorý hovorí: “Neboj sa! 

    

     Pán Ježiš ukázal svoju moc a slávu na hore premenenia trom učeníkom, ktorých nazývali neskôr prví kresťania “stĺpy cirkvi”. Ale aj tieto stĺpy: Peter, Jakub a Ján potrebovali vždy novú milosť, nové povzbudenie pri uplatňovaní moci kľúčov, pri zodpovednosti za zvesť evanjelia a povzbudenie pri nesení Jeho kríža. Toto je teda obraz a model cirkvi, ktorá sa nemusí báť, že stroskotá. Aj keď je znova a znova v búrkach, jej Pán hovorí každému: Neboj sa! – Všetkým ustráchaným, ale aj vyčerpaným plavbou, ale i zápasom s vlnami, prácou a službou na jej palube. Posolstvo, ktoré zaznelo Jánovi z neba, od osláveného Pána Ježiša Krista, zaznelo mu v deň Pánov. Pre kresťanov bol týmto dňom od dňa zmŕtvychvstania “ prvý deň po sobote”. Tento deň- Nedeľa sa stala počiatkom vykúpenia a nového stvorenia. Lebo Ten, ktorý bol mŕtvy, vstal a potom vstúpil na nebesá, opäť v 50-ty deň, prvý deň po sobote vylial svojho Ducha Svätého na apoštolov a zmocnil ich k službe. Tým všetkým dokázal a vyjavil svoju moc a slávu.

     

    Preto právom smieme očakávať úspešnú plavbu nášho života s Tým, ktorý je “živý na veky vekov.” Ktorý vstal z mŕtvych a viacej neumiera. Má kľúče smrti i ríše mŕtvych a nimi otvorí aj naše hroby.

Toto posolstvo Ján zapísal aj pre nás a znie nám v dnešný Pánov deň. On sám tak kladie svoju ruku na nás, neraz prestrašených a maloverných, zmietajúcich sa na vlnách tohoto sveta v lodičke Jeho cirkvi. Byť v nej neznamená pohodlie, ani cestu a plavbu bez búrok a protivenstiev. Byť v nej,  znamená však istotu a nádej na šťastný koniec. I keď loď, či lodička cirkvi nie je ponukou luxusu, pohodlia a chvíľkovej zábavy, ako možno lode tohoto sveta, za to ale máme v Ježišovi “Pána kapitána”, ktorý nás nikdy neopustí! Kapitána, ktorý neopustí svoju loď, ani nás a zaručuje nám bezpečné vplávanie do prístavu pokoja večného. Amen.

 

                                                       4.nedeľa po Zjavení 2012 –  Sobotište   – Ľ.Batka st.

Komentovať