Cesta blahoslaveného muža
Suspírium: Tvoj sluha, ó Bože, kráča ku večnosti
po skončení bojov, tých z Tvojej milosti;
keďže slúžil Tebe, nechže príklad jeho
k zbožnému životu vzbudí z nás každého”. Amen (M.R)
Žalm 1:
(1)“ Blahoslavený muž ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov,
na ceste hriešnikov nestojí,
a v kruhu posmievačov nesedí,
(2) ale v zákone Hospodinovom má záľubu,
o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.
(3) Bude ako strom zasadný pri vodných tokoch,
čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne;
a všetko, čo robí, sa vydarí.
(4) Nie tak bezbožníci;
ale sú ako plevy, ktoré vietor rozvieva.
(5) A preto neobstoja bezbožníci na súde,
ani hriešnici v zhromaždení spravolivých.
(6) Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých,
ale cesta bezbožných vedie do záhuby.” Amen
Smútočné pohrebné zhromaženie, bratia a sestry v Kristu Pánu,
smútiaca, ale do vôle Božej oddaná rodina!
Záver minulého roku nám veľmi názorne ukázal, aký je náš pozemský život v tejto časnosti. Na jednej strane sme sa všetci tešili z prežívania radostných Vianočných sviatkov. Tak to bolo aj vo Vašej rodine, v ktorej náš spolubrat Pavel Šarabok krátko pred Vianocami oslávil vzácne a nevšedné výročie: 102 dožitých rokov požehnaného života. Na druhej strane predposledný deň starého roku priniesol zármutok a bôľ všetkým, ktorí ho mali radi a ktorí si ho úprimne vážili, keď tíško dokonal časnú púť života. Tak to vyjadril aj náš pevec, senický kňaz a básnik Martin Braxatoris:
“ Radosť – slasti, / smútky strasti/
striedajú sa v živote. –
Za oboje – nesme svoje/
Vďaky Božej dobrote! (Príd. 23,3)
Taký je aj celý náš pozemský život, v ktorom každý človek môže poznávať a zažívať mnohé radostné chvíle a okamihy, ale vždy sú v ňom aj chvíle, keď “sladký kalich zhorkne v blen”. Nepochybne takého zmeny pozná temer každý z nás, kto prešiel dlhší, alebo aj kratší úsek pozemskej púti. A iste to bude platiť aj o novom roku, do ktorého sme vstúpili. V ňom si navzájom ľudsky úprimne želáme len tie najlepšie a najkrajšie dary a dni. Štastný a úspešný rok a život však nezáleží na našich želaniach a prianiach, aj keď sú to vždy milé a zácne slová v našich ušiach. Ako kresťania vieme, že všetky dni sú darom, alebo skúškou nebies a preto sa pridržiavame slov spomenutého pevca: “Za oboje – nesme svoje vďaky Božej dobrote”.
Preto aj pri dnešnej rozlúčke sme neprišli len smútiť a žalostiť, ale chceme predovšetkým konať v duchu týchto slov nábožného pevca. Chceme ďakovať a dobrorečiť Hospodinu za všetko. Vedie nás k tomu aj vypočuté úvodné Božie slovo a svedectvo Žalmistu. Aj Žalmista poznal jedno i druhé vo svojom živote i v živote svojho ľudu a ukazuje nám, aká je cesta života ospravedlnených hriešnikov v časnosti. Tých, ktorí prijímajú vierou Božiu milosť. Takáto cesta vedie k blahoslavenstvu časnému i večnému.
Preto aj my ďakujme Pánu Bohu a potom aj zvečnelému bratovi Pavlovi:
- za dokázanú lásku v rodine
- za poctivú prácu na rodnej hrude
- a za obetavú službu v cirkevnom zbore
Milá rodinka, bratia a sestry v Pánovi, milí priatelia!
Je to vzácne svedectvo, ktoré počujeme z úst a srdca veriaceho Žalmistu:
” Blahoslaný muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov,
na ceste hriešnikov nestojí,
a v kruhu posmievačov nesedí,
ale v zákone Hospodinovom má záľubu,
o Jeho zákone rozjíma dňom nocou”.
V týchto slovách je vyjadrené hlbké presvedčenie a osobná skúsenosť človeka, ktorý zrejme na rozdiel od väčšiny nešiel “s prúdom” doby, ale verne zostával a staval svoj život na
základoch Božieho slova.
Sám ho počúval a prijímal s dôverou a plne sa spoliehal na Božie zasľúbenia. Napriek všetkým skúškam a ťažkostiam života, mohol napokon svojmu okoliu, ale aj nám, tromi tisícročiami vzdialeným ľuďom – odovzdať trvalo aktuálne posolstvo, že život v spoločenstve s Pánom Bohom, život vo viere a láske sa – ľudsky povedané – oplatí. Takýto život totiž robí človeka blahoslaveným. Ak to chceme vyjadriť aktuálnejšie, môžeme povedať: blaženým, šťastným, požehnaným, úspešným.
Z tohoto svedectva je však zrejmé, že aj Žalmista mal pred sebou možnosť voľby aj inej cesty. Človek si sám volí akou cestou života bude kráčať. Nepochybne, že aj v jeho dobe si mnohí volili cestu života bez nasledovania a plnenia Božích príkazov. Najmä toho známeho kráľovského príkazu, v ktorom sú zhrnuté všetky ostatné prikázania: “Milovať budeš, Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého.”
Žalmista si však v odvahe viery vybral práve takúto cestu. Nevydal sa cestou nevery, nestál na ceste posmievačov Božiemu zákonu, nebažil po prospechárstve a kariere za príkladom tých, ktorí sedeli vo vtedajších zhromaždeniach a určovali: čo je dobé a čo zlé, čo je svetlo a čo tma, čo je správne, alebo nesprávne. Napriek možným nevýhodám uveril Božiemu hlasu a poznal blahoslavenstvo v ceste poslušnosti Pánu Bohu a v dôvere v Božie sľuby.
Svetským cestám nebolo a nie je jednoduché odolať. Rozumieme týmto osloveniam aj my dnes, keďže ani dnes nie je ľahké ani populárne chodiť a žiť podľa Božej rady a nie podľa spôsobov sveta. Preto chceme aj dnes povedať a vyznať, že cesty a spoločenstvá ľudí žijúcich “bez Boha na svete” (Ef 2, 12) – ako to vyjadril apoštol Pavel, boli nášmu zvečnelému spolubratovi Pavlovi vzdialené.
V mnohom ohľade platilo aj o ňom to, čo vyznal o sebe a o mnohých veriacich Žalmista: ”Ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom – nocou. Preto: Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne a všetko čo robí, sa vydarí”.
Toto Božie zasľúbenie sa plní aj v našom živote. Tu, pred touto kazateľnicou sedával a o hodnote Božieho zákona pravideľne rozjímal aj náš zvečnelý brat. Som osobne hlboko presvedčený, že práve to bol ten dobrý prameň a zdroj jeho životnej sily a energie, takže nám mnohým pripomínal statný strom, ktorý je ozdobený nielen zeleným lístím aj v horúčave, aká panuje v krajine, kde sa narodil Pán Ježiš, – a dnes už často aj u nás – ale najmä bol ozdobený aj príhodným ovocím, ktoré prinášal a ktorým slúžil mnohým až do vysokého veku.
Žalmista hovorí a svedčí, že “blahoslavený muž” , pripomínajúci ovocný strom: “všetko čo robí sa vydarí.” Ten, kto “rozjíma” – čiže pozorne vníma Božie slovo vie, že Pán Boh neplní všetky naše želania, ale plní všetky svoje zasľúbenia. Máme skúsenosť, že do skúšok života a viery vedie Pán Boh aj veriaceho človeka, aj kresťanov a cirkev na prvom mieste ( 1 Pt 4, 17). Ale skusujeme aj to, že Pán Boh nás neskúša nad možnosť a súčasne dáva svojim deťom silu odolať v zlý deň a prekonávať skúšky a ťažkosti.
Preto patrí k prejavu života kresťana aj to, že nie je namyslený, nie je pyšný na svoju zbožnosť, že skromne zmýšľa o sebe a o svojich dielach, o svojej práci, či službe. Každý veriaci vie, že potrebuje Božie odpustenie, zmierenie a milosť. Nemyslíme si, že človek je bez hriechu. Ak by bol človek bez hriechu, nemusel nám Boh Otec poslať Spasiteľa, ktorý sa ponížil pre nás na drevo jasieľ a potom na drevo kríža.
Preto ďakujeme Pánu Bohu, že takúto vieru a dôveru dal a požehnal námu spolubratovi. Tiež ďakujemu zvečnelému za to, že ňou nepohrdol, ale z prijatej milosti a lásky žil a rozdával plným priehrštím blížnym a blízkym vo svojom okolí. Predovšetkým ďakujeme za jeho dokázanú lásku v manželstve a v rodine, v kruhu najbližších.
54 ročný spoločný život priniesol mnohé dôkazy manželskej a potom rodičovskej lásky, za ktoré smiete a môžete rodičom a starým rodičom dnes poďakovať. Nie všetky roky a všetku sejbu lásky je možné dnes sprítomniť a pripomenúť. Dva dôkazy azda postačia za všetky ostatné.
Ten prvý bol, keď manželia prijali k svojim trom synom aj jednoročnú polosirotu Jarku – po neb.sestre Ľudmile a potom ju s láskou, ako svoju vlastnú vychovali a priviedli do rodinného života. Tým druhým momentom, ktorý sme videli a poznali, bolo verné a láskavé doopatrovanei manželky Anny, ktorú až do konca jej života na vozíčku privádzal aj na služby Božie. Prežil tiež statočne a s Jóbovskou dôverou aj ťažké rozlúčky so synom, vnučkou a zaťom, vyznávajúc s Jóbom: “Či len dobré budeme prijímať od Hospodina a zlé nie?” – “Lebo ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad naším prachom. Naše oči, nie cudzie Ho uvidia”.
Smútiaca rodinka, milí priatelia!
To druhé, za čo chceme dnes spoločne Pánu Bohu poďakovať, popri dokázanej láske v rodine, je poctivá práca na rodnej hrude.
Brat Pavel Šarabok od detstva privykol ťažkej a namáhavej práci roľníka. Niekedy si možno aj povzdychol, že nemal možnosť získať vyššie vzdelanie, na ktoré mal skutočne všetky predpoklady. Časy boli však ťažké a tak prijal volanie “otcovskej role”. Bol roľníkom, potom družstevníkom, vždy však skutočným poľnohospodárom, ktorý sa nezľakol žiadnej roboty. Poznal celú šírku pracovných odborov. Opäť by sme mohli dnes pomínať na mnohé práce a námahy konané v pote tváre.
Osobne ma zaujalo jeho rozprávanie, ako sa stal traktoristom a ako rád konal aj túto prácu. Práve zážitok pri jednej nebezpečnej jazde s ťažkou vlečkou dreva, keď sa traktor prevrátil, ale on vyviazol bez ujmy na zdraví a živote, označil sám za prejav Božej pomoci a ochrany života. Táto skúsenosť ho ešte viac priviedla k vďake a dôvere v Pána Boha. Jeho mocné ruky, cez ktoré prešlo veľa roboty, neboli tak jediné ruky, na ktoré sa naučil spoliehať, ale boli to aj “ruky Božie”. Z jednej spoznal hodnotu zákona Božieho, z duhej potom milosť Pána a účastenstvo Ducha Svätého.
Tak, ako roľník hodnotí úrodu podľa váhy a kvality zrna a nie podľa množstva slamy a pliev, tak sa naučil rozoznávať aj pravé hodnoty od nepravých: totiž ozlišovať to, čo je trvalé a čo obstojí aj na poslednom súde na rozdiel od nepravých hodnôt. Vedel, že tí, ktorí ich hľadajú, sú “ako plevy, ktoré vietor rozvieva”.
3. Bratia a sestry! Vážená smútiaca rodinka!
Ďakujeme dnes Pánu Bohu a zvečnelému bratovi Pavlovi nielen za lásku v rodine a prácu na rodnej hrude, ale aj za obetavú službu v cirkevnom zbore.
Prat Pavel Šarabok v roku 1968 prevzal na svoje plecia funkciu zástupcu zborového dozorcu, spolu so službou presbytera a vstúpil tak do šľapají svojho otca. Potom po troch rokoch sa stal celozborovým dozorcom. Spolupracoval najskôr s bratom farárom Ondrejom Rybárom. Po jeho odchode do dôchodku boli vyslaní s br. filiálnym kurátorom Jozefom Danišom s manželkami, navštíviť ma ako farára v Svätoplukove s pozvaním na Pánovu vinicu do Sobotišťa. Môžem aj dnes povedať, že sme si od prvej chvíle porozumeli. Cítil a poznal som v ňom otcovskú oporu a chápavého spolupracovníka. Za celých 39 rokov, ktoré slúžil a pracoval v cirkvi bol vždy rozvážnym, pokojmilovným a verným služobníkom.
Ani z tejto oblasti nie je dnes možné spomenúť všetky práce: opravy kostolov a cirkevných budov, ani snahy a zápasy pri duchovnom budovaní zboru. Veď každý rok sa niečo budovalo, opravovalo a zveľaďovalo. Rád chodil na služby Božie aj do Sobotišťa a spolupredsedal pri mnohých zasadnutiach presbyterstva a konventov. Bol tiež dlhoročným seniorálnym presbyterom. Z každého zasadnutia si robil zápisky a rozumel životu a potrebám svojej cirkvi.
Osobitnou kapitolou a jeho srdcovou záležitosťou bolo vybudovanie tejto modlitebnice v roku 1969 a potom jej následné zveľadovanie. Domáci viery vedia, že brat Pavel bol súčasne aj kronikárom teto stavby. Tak ako pre rodinu zapísal svoju “Spomienky na mladosť …”, tak pre zbor napísal a zachoval kroniku tejto stavby:Stavba modlitebnice v Rovensku, v ktorej na vyše 30-tich stranách podrobne opísal históriucelej stavby, zhotovenej za púhe 3 mesiace od posviacky základnéo kameňa po posviacku celej prístavby kostolíka. Naviac, v roku 2007 po skončení služby zástupcu zbor.dozorcu, na 10 stranách opísal a zanechal nám aj tretí spisok: Moje úvahy, poznatky a práce počas funkcie dozorcu v sobotištskom zbore.
Zostáva nám dnes len úprimne ďakovať aj za všetky práce pri opravách exterieru kostola v Sobotišti, rovnako aj pri náročnej oprave interéru kostola a zhotovení nových lavíc, za službu pri oprave fary a mnohé práce pri príprave spomienkových bohuslužieb na hrade Branč. Tu všade bol prítomný, aktívne pomáhal a ako dobrý strom a ako živá ratolesť na vínnom kmeni cirkvi vždy “načas prinášal svoje ovocie”.
Tak, ako on vo svojich citlivých príhovoroch vedel poďakovať všetkým cirkevníkom, nielen funkcionárom, ale aj sestrám v zbore za ich pomoc a službu, chceme urobiť aj my slovom Písma a Pána Ježiša Krista: “Správne a dobre verný služobník, nad málom bol si verný, nad mnohým ťa ustavovím, vojdi v radosť svojho Pána”.
Pri poslednej návšteve, keď sme sa porozprávali o minulosti i prítomnosti cirkvi, seniorátu a rodiny, som sa ho spýtal, aká je jeho najvýraznejšia spomienka z detstva, na ktorú si pamätá. Jednoznčne povedal, že to bol moment, keď sa s rodičmi presťahovali od starých rodičov do nového domu a príbytku.
V pokornom a pokojnom očakávaní dával najavo, že si je vedomý, že každý deň života v časnosti je mu pridaný a bol pripravený aj na odchod z tejto časnosti. Preto mu už teraz poprajme aj ten prechod z časného domova do nebeských a večných príbytkov, ktoré svojim verným pripravil Kristus Pán.
Ďakujme Hospodinu za tento vzácny a požehnaný život muža blahoslavého a prepustime ho v pokoji. Tak, ako si to vyprosil prorok – starec Simeon, vyznávajúc: “Teraz prepúšťaš Pane svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie”…
Nech Ho príjme do večného spoločenstva verných Ten, ktorý je a zostáva to “Pravé svetlo”, ktoré bude svietiť, “hoc by hviezdy vyhasli”. Kiež z Božej milosti aj my všetci “v Jeho svetle svetlo vidíme” – dnes i na veky vekov. Amen
Mgr.Ľubomír Batka, ev.farár
Životopis Pavla Šaraboka
————————————-
Táto kresťanská pohrebná rozlúčka koná sa so zos.spolubratom:
PAVLOM ŠARABOKOM,
ktorý sa narodil dňa 19.decembra 1921 v Rovensku, rodičom : + Jánovi Šarabokovi a + Anne rod. Tomešovej. Pochádzal zo štyroch súrodencov z roľníckej rodiny.
V Rovensku vychodil 6 triedy ľudovej školy a 2 roky meštianky v Senici.
3.novembra 1942 vstúpil do manželstva s Annou rod. Dujkovou.
V manželstve im Pán Boh požehnal 3 synov: Drahotína, Ľuboslava a Pavla. Okrem nich vychovali aj dcérku Jarmilu po sestre Ľudmile, ktorú ako jednoročnú prijali s manželkou za svoju a spoločne prežili pekný vzťah po celý čas svojho života.
Pán Boh mu doprial dožiť sa aj 8 vnúčat a 13 pravnúčat.
Od mladosti pracoval s rodičmi na ich hospodárstve a ako mladý človek okúsil aj kruté obdobie 2.svetovej vojny. O dobe svojej mladosti a skúsenostiach napísal pre rodinu aj spisok Rozpomienok, čo je a bude zaujímavým a poučným čítaním pre svoje vnúčatá a pravnúčatá.
V roku 1956 vtúpil do JRD v Rovensku, kde prešiel mnohými pracovnými pozíciami: pracoval ako vedúci živočíšnej výroby, skladník, traktorista, i agronóm. V dôchodkovom veku pracoval ešte ako vážnik na družstevnej váhe.
Od svojej mladosti navštevoval služby Božie každú nedeľu, či už v Rovensku, kde sa tieto konali najskôr pri veži, pod lipami, alebo v domácnostiach. Úcty hodné boli najmä cesty do chrámu v Sobotišti, krížom cez pole v každom ročnom období. V roku 1953 bol konfirmovaný a vďaka Pánu Bohu mohol prežiť tent zážitok ešte raz po 80-tich rokoch ako “kráľovský konfirmand”.
Pre svoju horlivosť bol v máji v roku 1968 zvolený za poddozorcu CZ Sobotište a súčasne za presbytera. Po 3 rokoch bol vyvolený za dozorcu CZ. Túto funkciu vykonával až do neskorého dôchodkového veku. Napokon bol zvolený za čestného doživotného dozorcu CZ.
Vždy sa aktívne podieľal na všetkých prácach, ktorých bolo veľmi mnoho. Skutočný “živý pomník” si postavil tu v Rovensku vybudovaním prístavby modlitebnice k tunajšej veži. Bol jeden z vedúcich Stavebného výboru a spolu 258 cirkevníkmi v Rovensku v rekordnom čase s veľkou horlivosťou a oduševnením, samozrejme aj s pomocou celého zboru postavili tento stánok Boží.
Spulupracoval najskôr s neb. br.farárom Ondrejom Rybárom a po jeho odchode do dôchodku so mnou pri vedení cirkevného zboru. On ma privítal v CZ, dnes ho s úctou a vďakou smiem odprevadiť k Pánovi.
Aj po vybudovaní kostolíka bolo potrebné mnohé dokončiť, opraviť a zbudovať, či už to bola elektrifikácia zvonov, zhotovenie lavíc, zadováženie oltárneho obrazu, nového el. organu, prístavba sakristie a mnoho opráv a údržba interéru i exteriéru.
Podobne aj v Sobotiši pomáhal či už osobne alebo organizačne pri mnhohých prácach, veď nebolo roku, že by sa nebolo niečo dialo na poli hospodárskom, a samozrejme aj duchovnom. Pri seniorátnom stretnutí mládeže v Sobotišti sa mladým ľuďom prihovoril pekným príhovorom a svedectvom osobnej viery.
Jeho ruky nechýbali ani pri organizácii služieb Božích na hrade Branč. Vždy sa snažil pomôcť a vykonať, čo bolo v jeho silách. Cenil si spoluprácu všetkých a budoval pokojné a dôveryplné ovzdušie spolupráce v presbyterstve a v CZ, čo bolo v tých rokoch mimoriadne dôležité.
K jeho osobným záľubám patrilo cestovanie. S manželkou Annou chodil na výlety najskôr na motorke, neskôr autom azda po všetkých kútoch Slovenska a Čiech. Takisto nevynechal ani jeden zájazd z JRD, alebo CZ. Rád poznával zaujímavé miesta ja v zahraničí.
Mal rád kultúrny život a preto aj on od mladosti až do 50-tich rokov bol členom miestneho ochotníckeho divadla, kde stvárnil rôzne postavy. Bol tiež členom dobrovoľného Hasičského zboru a darcom krvi.
Zvečnelý brat Pavel Šarabol bol zábavný, spoločenský človek, a vždy si rád zaspieval. Zaujímal sa o historiu obce, rodiny, evanjelickej cirkvi a domáceho cirkevného zboru. Veľmi rád rozprával svoje príbehy a skúsenosti zo života, ktoré ľudia s obdivom počúvali, lebo mal dobrú pamäť. Avšak popri tom – ako sme už spomenuli – napísal pre rodinu i pre CZ svoje: Poznatky, skúsnosti z 39 roč.cirk.služby dozorcu a menovite aj vzácnu a presnú Historiu stavby tunajšej modlitebnice. Z nej budú čerpať cenné poznanie aj budúce generácie.
Dnes si uvedomujeme, že je iba málo ľudí, ktorým je dopriate dožiť sa takého krásneho veku v pomerne dobrom zdraví telesnom i duševnom až do posledného výdychu.
Keď predsa len potreboval pomoc a opateru, našiel ju v rodine syna Pavla a zvlášť v láskavej obetavosti jeho manželky Milky, za čo bol veľmi vďačný. Potešil sa každej návšteve a bolo aj pre mňa cťou stretnúť sa s ním naposledy pri jeho 102.narodeninách a spomínať na prežité udalosti a službu. Zaujímal sa až do konca o život v CZ i v senioráte.
Ďakujeme dnes a dobrorečíme za jeho požehnaný život Pánu Bohu a zverujeme ho do Jeho rúk, aby našiel pokoj, radosť a večné blahoslavenstvo pri stole svojho Pána v nebesiach a v kruhu tých, ktorých mal rád a ktorí ho na večnosť predišli. Dokonal časnú púť v deň manželkiných narodenín – dňa 30.decembra min.roku (23), keď sa z Božej milosti dožil: 102 rokov a 11 dní.
Mgr.Ľubomír Batka, ev.farár
-.-.-.-.-.-.
Odobierka:
Slovak