Pamätné tabule a budovy v Sobotišti, pripomínajúce život a dielo Samuela Jurkoviča.
Život a dielo Samuela Jurkoviča (* 9.II.1796 v Brezovej p.Br. – +13.7.1873 Brezová p.Br.) je dnes na Slovensku pomerne dobre známe a historikmi preskúmané. Týmto príspevkom chcem priblížiť osobnosť S.Jurkoviča a jeho službu domácemu evanjelickému a.v.cirkevnému zboru (ďalej CZ), obci i širšiemu spoločenstvu prostredníctvom pamätných tabúľ (dosiek) v Sobotišti a tiež aj poukazom na zachované miesta a písomnosti v ACZ.
Často sa stáva tým, ktorí okolo pamätných tabúľ a miest pôsobenia významných osobností denne prechádzajú, že im zovšednejú a prestávajú im venovať pozornosť. Želali by sme si, aby najmä mladá generácia vnímala Jurkovičovu prácu v duchu odkazu mládeži, ako ho napísal mladý spolupracovník a priateľ S. Jurkoviča – Andrej Sládkovič:
“Uctite otcov, mozole krvavé,
uctite, čo tí životom dobili,
nepovoľujte každý svojej hlave,
boj bijúc na ich staňte si mohyly:
Kedyže príde k vysokej budove
keď každý osve kope grunty nové?!”
( Sládkovič, Andrej: Omladinám. Poézia, Tatran 1976, s.601)
Keďže historici a autori článkov vždy vychádzajú z určitého osobného ideového zorného uhla, neskrývam ho ani ja v tomto príspevku. Tým viac, že S.Jurkovič bol človek hlboko veriaci a bol služobník evanjelického a.v. CZ. Práve pre svoju osobnú vieru dokázal byť otvorený pre ekumenickú spoluprácu s ľuďmi iných konfesií. To môžeme poznať a pozorovať u celej štúrovskej generácie, ako to pripomína napríklad návštetva Ľ.Štúra, J.M.Hurbana a M.M.Hodžu u rím.kat.kňaza a básnika Jána Holého na Dobrej Vode pri uvádzaní spisovnej slovenčiny, alebo spolupráca oboch vierovyznaní pri zakladaní Tatrína a tiež Matice slovenskej.
Osobnosť S.Jurkoviča a jeho službu chcem predstaviť v jeho dvoch základných činnostiach: ako skvelého učiteľa a verného národovca. Všetko, čo robil, hovoril a konal, neoddeliteľne súvisí s touto jeho dvojjedinou činnosťou. Bol nielen učiteľom detí, ale aj mládeže a dospelých. Svoju lásku k učiteľkému povolaniu vnímal ako vnútorné povolanie (vocatio interna), ku ktorému pridával lásku k slovenskému ľudu, dokázanú v službe národného buditeľa a národovca.
Do Sobotišťa prišiel ako “povolaný” učiteľ do evanjelickej a.v. cirkevnej školy 2.novembra 1831. Tak o tom sám napísal vo svojom stručnom životopise. Išlo o povolanie zo strany cirkevného zboru a jeho predstaviteľov (vocatio externa), čo bol v ECAV (a je dodnes) základný spôsob obsadzovania učiteľských a farárskych miest. Toto “povolanie” bolo a je vždy spojené s povolávajúcou listinou( tzv.vokátor), ktorá obsahuje popis povinnností, ale i práv a odmeny za službu učiteľa (rechtora) a kantora (organistu) zo strany CZ. Najskôr bol učiteľom v Novom Meste n.V. od 22. júna 1817. Obec Sobotište mala záujem, aby cirkevný učiteľ vykonával aj funkciu notára, ktorá bola honorovaná a bola vítaným prilepšením k veľmi skromnému platu učiteľa. Bolo to dôstojnešie, ako napr. chodenie s tzv.koledou, čo evanjelická cirkev neskôr priamo zakazovala. Ako notár obce tvoriacej súčasť stoličného zriadenia bol osobitným kráľovským dekrétom zo 4.júla 1833 zbavený poddanstva a stal sa slobodným človekom.
Jeho priamym nadriadeným bol miestny evanjelický farár, dobropovestný Ján Šulek.
( Foto. č.1) Bol predsedom tzv.školskej stolice, (školského výboru), ktorý dozeral na výučbu žiakov a staral sa o budovu školy. Na nej je dnes Pamätná tabuľa s nápisom: “Zborová sieň evanj.cirkvi posvätená v r.1991 prestavaná z evanj.cirkevnej školy, v ktorej pôsobili národní buditelia, kňaz JÁN ŠULEK .1814 -1837 a rektor SAMUEL JURKOVIČ, 1831-1848” (F.č. 2 a 3) 
J.Šulek bol súčasne aj dekanom tzv.skalického okolia. Po skončení štúdií bol najskôr učiteľom v Mošovciach, kde bol jeho žiakom aj Ján Kollár, neskorší autor Slávy dcéry, ktorú si jeho rovesník S.Jurkovič mimoriadne vážil. J.Šulek bol aj autorom učebníc pre cirkevné školy, napríklad: Katechyzmus náboženství křesťanského…a Latinská gramatika. Podobne ako S.Jurkovič sa zaujímal o povznesenie roľníckeho stavu novými, modernejšími spôsobmi hospodárenia. O tom svedčia aj jeho tlačou vydané práce: Rozmlouvání o ohni 1804 a Kunšt živé ploty dělati, z mléka více masla vyvésti – 1835, Vodolekár 1836 a iné.
Keďže si boli duchovne i profesne veľmi blízky, vytvorili skvelý tandem, v spoločnej službe. Snažili sa založiť: Nedeľnú školu, ktorá bola určená na vzdeávanie dospelých v dvoch oddeleniach. Pritom sa obaja venovali výchove svojich početných detí, znášajúc podobný údel: vdovstvo, smrť dvoch manželiek i viacerých detí, konajúc v rodine v duchu slov:” Čiňte dobre všetkým, ale najmä domácim viery”. Popri príkladnej a láskavej výchove, poskytli svojim deťom aj pevné základy všeobecného vzdelania.
Službu S.Jurkoviča ako učiteľa (rechtora) a kantora nám pripomína aj miestny tolerančný kostol (F.č.4a), ktorý si po zverejnení Tolerančného patentu v nitrianskej župe (1783) evanjelici postavili a popri ňom aj faru a cirkevnú školu (1784-5). ( F.č.4b, 4c) Vyučovanie začalo skôr, ako bola škola postavená a konalo sa v stodole Jarábkovej v Uhorskej ulici a potom v dome cirkevníka M. Jurtu. Cirkevná škola 12. februára 1835 vyhorela. CZ ju opravil a S.Jurkovič na ňu umiestnil nápis (chronostikon): “OhneM znIWveČené staWenI CIrkeW okrášLItIDaLa.” Tento nápis bol pri oprave v roku 1878 porušený.
V zmysle vokátora smel učiteľ (rechtor) na prvé výročité slávnosti na nešporoch (popoludňajších bohoslužbách) aj kázať. V archíve CZ máme zachovných 21 rukopisných kázní, ktoré S.Jurkovič v Sobotišti povedal. ( F.č. 5) Poslednú kázeň povedal na 1.slávnosť svätodušnú v roku 1848.( F. č. 6) K nim patrí aj ďalšia kázeň (reč), ktorú povedal pri rozlúčke s CZ a Sobotišťom. (F.č.7 )
Cirkevnú školu sme s veľkým úsilím CZ zachránili v roku 1988 pred spadnutím a postarali sa o jej opravu. (F .č. 8) Následne po oprave budovu a tabuľu na nej posvätil v roku 1991 vtedajší konsenior Myjavského seniorátu, (neskorší biskup ZD) I. Osuský. Vtedy CZ Sobotište obnovil a pamätnou tabuľou označil aj pomník farára Jána Klsáka na starom cintoríne. (F.č. 9) Jej text znie: “Ján Klsák *19.6.1804 – + 28.4.1876 ev.senior a farár sobotištský 1838-1876, slovenský dištriktuálny notár a kurátor Vdovsko-sirotského ústavu”. (F. č. 10) J.Klsák bol Slovák, rodom z Melčíc, ktorý síce vždy kázal a vyučoval v Sobotišti po slovensky, ale v roku 1846 sa postavil za Úniu (snaha spojiť Evanj. a.v cirkev s Evanjelickou h.v. v Uhorsku, čiže luteránov a kalvínov). Proti Únii rezolútne vystúpil J.M.Hurban. Pod rúškom Únie išlo jej stúpencom o pomaďarčenie Slovákov. Boj o Úniu priniesol Hurbanovi vyšetrovanie komisiou v ktorej bol aj farár J.Klsák a ktorá navrhla, aby bol pozbavený kňazskej služby. Tým činom sa stal J.Klsák nepriateľom aj jeho svokra Jurkoviča, ktorý svojho zaťa obraňoval. Od tzv. Jozefskej noci na Hlbockej fare Jurkovič vedel, že sa schyľuje k ozbrojenému vystúpeniu slovenských vlastencov a preto sa vedome a dobrovoľne dal k dispozíícii zaťovi J.M.Hurbanovi s cieľom chrániť svoju dcéru Annu a vnuka Svetozára a bol pripravený napomáhať aj ciele SNR. Preto sa rozhodol učiteľské miesto a Sobotište opustiť a prijal menej platené miesto notára na Brezovej pod Bradlom. V revolúcii 1948-9 stáli proti národným a sociálnym požiadavkam slovenských národovcov nielen košútovci, ale aj uhorskí “vlastenci” (maďaróni) z radov Slovákov. Po revolúcii pokračoval v evanjelickej cirkvi nový zápas. Zápas medzi “autonomistami” a “patentalistami”, čiže stúpencami cisárskehoPatentu (tzv.patentálne boje). Opäť stáli proti nim “vlastenci”, v nitrianskom senioráte vedení G. Zelenayom, J. Tesákom (Teszák) a J. Klsákom (Klszák).
S.Jurkovič stál neochvejne pri Hurbanovi a štúrovcoch a tak i na strane bratov Šulekovcov, z ktorých dvaja jeho bývalí žiaci – Viliam a Ľudovít evanj.a.v.kaplán u Hurbana v Hlbokom, ktorí sa stali martýrmi slovenského národa v rokoch 1848 a 1849. ( Pamätné tabule obom možno vidieť na budove ev.fary. (F č.10 a č.11.)
/ Pozn.: Kniha Sobotište na fotografiach P.Brezinu nesprávne uvádza meno iniciátora tabule a rok realizácie. Správne je: Ľubomír Batka a rok 1999/
S. Jurkovič bol poctivým učiteľom, preto sa aj sám ďalej vzdelával a uplatňoval osvedčené spôsoby výučby iných. Je len samozrejmé, že prvým príkladom mu bol “učiteľ národov” J.A.Komenský a jeho dôraz na názornosťpri vyučovaní detí. (Orbis pictus) Preto si Jurkovič sám zhotovoval rozličné užitočné pomôcky a zbierky hornín a prírodnín, o čom aj písal do cirkevných časopisov. S.Jurkovič napísal a používal svoje rukopisné učebnice (zošity), ktoré plánoval vydať tlačou. V spolupráci so zaťom Danielom Slobodom, odborníkom na botaniku, pripravil učenicu:“Prírodopis pre školy” a “Dejepis vlasti Uhorskej”, alebo: Dejepis Slovákov, ktorý poslal na posúdenie Hurbanovi a Karolovi Štúrovi do Modry. Obe učebnice sa však počas revolúcie zrejme stratili. Okrem toho utrpel v turbuletných časoch revolúcie stratu majetku. Na Brezovej pod Bradlom, kam presťahoval svoj i Hurbanov osobný majetok a knižnicu na 29 vozoch, ostal po revolúcii majetok, ktorý sa zmestil na jeden voz.
Napísal tiež spis (lat.rkp.): “Biografiae Rectorum Scholae Evangelicae Aug.Conf. addictorum Szabatistensis” – Historický prehľad učiteľov školy ev.a.v. v Sobotišti, v ktorej z dostupných prameňov (žiaľ stratených) zaznamenal mená a činnosť predchádzajúcich učiteľov v CZ Sobotište.
V ACZ zostala jeho rukopisná učebnica: ”Sumovní historie náboženství kresťanského” (Viď f. č.12)…aneb Památné příběhy Učení Ježišova, ktoré … svým milým Slovenským krajanúm k vzdelání především ale pro mládež…skrze Samuele Gyurkovis V Evangelické Sobotištské Cyrkwe školního učitele 1841. Na konci ukopisu je napísané: “Tato historija Dokonana je Roku Páně 1844 Dne 16.unora. We Středu.” Podľa štýlu rukopisu si vieme lepšie predstaviť aj štýl horeuvedených rukopisných učebníc. Ide o tzv.katechizmový štýl: na položenú otázku nasleduje krátka odpoveď žiaka.
Na pamätnej tabuli na Ňáriovskom (Nyary) kaštieli nájdeme bronzovú tabuľu s nápisom:
”1841 – 1966 V tejto budove sa uskutočnilo 5.augusta 1841 predstavenie Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti s hrou ”Vozka Petra tretieho”. Zakladateľ S. Jurkovič, herci a organizátori Ľ.Štúr, J.M.Hurban, A.Sládkovič J.Kalinčiak, A.Roy, Ľ.Šulek, J.Francisci, A.Jurkovičová, Z.Kolényi a iní. Finačne prispeli srbskí študenti bratislavského Lýcea”. ( F.č. 13 ) Nápis nie presne nezodpovedá skutočnosti, pretože prvé divadelné predstavenie mladých štúrovcov sa odohralo v dome sobotištského občana Antala Hrebíčka (potom dom kováča Baumgartnera), ktorý bol neskôr zbúraný. (F.č. 14)
Vznik SND v stolici nitranské S.Jurkovič podrobne opísal vznik a priebeh divadelných predstavení vo svojej “Zpráve slovenského národního divadla nitranského v Sobotišti založeného dne 5 .Srpna 1841” (F.č. 15) V kaštieli barónky M.Pöck rod.Horeckej sa hralo iba jedno, ale veľmi úspešné divadeľné predstavenie: “Newolnjcy, aneb: Isidor a Olga, dňa 4.júla 1842”, ako o tom podrobne píše Jurkovič vo svojej “Zpráve…”. Je dôkazom toho, že jeho múdrosť, skúsenosti a praktickú i finančnú pomoc príjímala vtedajšia mladá generácia šudentov Evanjelického lýcea v Bratislave s dôverou a s veľkou úctou. Na druhej strane S.Jurkovič obdivoval schopnosti mladých študentov. Ako prvého z mladej generácie spoznal iniciátora a pomocníka Andreja Braxatorisa, potom skvelého recitátora a speváka Daniela Kolényho a ďalších. Týchto podporila a doplnila na divadelných doskách, s priam s hrdinskou odvahou, Jurkovičova dcéra Anička, ktorú nasledovali aj ďalšie odvážne devy: sestry Anna a Zuzana Kolény z Myjavy, Anna Bóriková a iné. Pri všetkých vystúpeniach išlo predovšetkým o prebudenie a pozdvihnutie národného povedomia a až následne o zábavu mladých ľudí, hoci ani tá po divadlách nechýbala. Pán učiteľ ako dobrý klavirista pri speve a hudbe nechýbal. Dnes môžeme so skutočným obdivom pozerať na túto priekopnícku prácu, na ich odvahu a národnú hrdosť “p.p. (poctivých pánov) vlastencov”.
Dôležitú službu S.Jurkoviča na poli hospodárskom a sociálnom poznáme v založení Gazdovského spolku – v Sobotišti (Jurkovičov názov), v čine európskeho významu. Existencia a úspešné fungovanie tohoto združenia roľníkov, remeselníkov a miestnej inteligencie bolo možné preto, že začínali i dokonali svoju službu “S Bohem…”, (ako o tom svedčí Jurkovičova: “Hlavnja pamatnica grošového Gazdovského spolku”… a preto konali ako ľudia vzdelaní, čestní, horiaci túžbou pomôcť ľudu aj na hospodárskom poli. Ohlas tohoto počinu bol od počiatku veľký v širokom slovenskom okolí, počnúc od Vrboviec až po svojpomocné spolky Slovákov na Dolnej zemi.
Ukázal, že hospodársky vzrast je možný iba na morálnom základe, tam kde sa nedefrauduje spoločný majetok. Napriek tomu, že Gazdovský spolok bol výberovým spoločenstvom (opilcov rýchlo “vyplatili”), bola v ňom zabezpečená neprestajná dvojitá kontrola spoločných financí a pravidelné skladanie účtov. Učitelia: S.Jurkovič a rkc.učiteľ Anton Nižňanský (F.č. 16) túto presnú kontorolu navrhli a potom aj uskutočňovali, pričom všetci činovníci, počnúc od “prednostu”, pracovali bez nároku na odmenu. Okrem toho sa členovia spolku navzájom vzdelávali čítaním najnovších informácií o hospodárení v novinách a dostupnej literatúre. Odkiaľ čerpal S.Jurkovič myšlienky a odvahu k týmto novátorským činom? Okrem Šulekovho príkladu a Hurbanovej pomoci to bol najmä odkaz Ľ. Štúra a jeho heslo a odkaz mladým: “Veľa tvoriť, málo troviť a učiť sa”. S. Jurkovič a štúrovci toto heslo verne napĺňali.
Prvá pamätná doska v Sobotišti s basreliefom S.Jurkoviča a jeho spolupracovníkov: pokladníka Michala Horňáka, rkc.učiteľa – účtovníka Antona Nižňánskeho, knihára-účtovníka Jána Zatkalíka a podporovateľa spolku podkomisára Dohnányho zo Senice. (F.č.17 ) bola slávnostne odhalená na námesti, na budove pôvodne Úverného družstva (F č.18 ) dňa 26.5.1947 (neskôr budova Úverového družstva v Sobotišti) pri 100. výročí založenia Gazdovského spolku (pre vojnové udalosti sa oslava o 2 roky posunula) a 49.výročí založenia Úverného (úverového) družstva v Sobotišti. Reliéfny text v dolnej časti pamätnej dosky oznamuje:” Samuel Jurkovič založil prvé slovenské družstvo v Sobotišti 9.februára 1845”.
Pri tomto výročí “člen výboru ÚD Ján Havlík zasklepil miestnu studničku, – vyčistil prameň a upravil celé okolie z vlasnej iniciatívy a peňazí.” (F.č.19) Nazývaná je dodnes:ANIČKA, podľa mena Jurkovičovej dcéry Anny, neskoršej manželky J.M.Hurbana. Členovia Gazdovského spolku podľa návrhu svoho činorodého “prednostu”, ovocinára, hospodára a krajinára vysadili vo výmole Savarka (Kalvínske hroby) 160 lipových stromkov – Lipnicu. (F.č.20) Každá lipka dostala meno niektorého zo štúrovcov, alebo členov Spolku.
Pri dvestom výročí narodenia S.Juroviča, 10.2.1996, CZ v Sobotišti inštaloval aj druhú pamätnú tabuľu na pôvodnom dome Michala Horňáka, časť Hradište, dnes dom č.442 v ktorom bol Gazdovský spolok dňa 2. februára 1945 založený. (F č. 21,22,23,24) Vyrytý pozlátený text znie: ” V tomto dome založil dňa 9.2.1845 Samuel Jurkovič, *9.2. 1796 – +13.7.1873 evanjelický učiteľ, priekopník slovenského družstevníctva Gazdovský spolok, prvé úverové peňažné družstvo”. Text na podstavci z čiernej žuly znie: “9.2.1996 venuje evanjelický cirkevný zbor v Sobotišti”.
V CZ sme pri odhalení tabule pripravili spomienkovú slávnosť v kostole, pri dome v ktorom bol GS založený, v KD i pri spoločnom obede na miestnom JRD S.Jurkoviča.
S úctou a hrdosťou sa skláňame sa aj dnes pred službou cirkevného učiteľa a národného buditeľa S.Jurkoviča.
Mgr.Ľubomír Batka st.
Použité pramene a literatúra:
ACZ Sobotište: FZC, OFPB, OFMB
Ruttkay Fraňo: Samuel Jurkovič, Bratislva 1965
Jurkovič, S.: Zpráva SND nitranského v Sobotišti – 5.srpna 1841. Senica 1962.
Horváthová, Anna: Samuel Jurkovič priekopník slovenského družstevníctva.1994.
Brezina, Peter: Sobotište na pohľadniciach a fotografiach, Sobotište 2017
Doplnenie: Foto
Literárna tvorba: “Jadrnejší výpovědi Písma sv., pořádkem písemným pro školní vučování”.1841(L.P.
V Cirkevných listoch podal články:
”Život a púsobení Cyrilla a Methoda, svytých apoštolú slovanských”
“Evanjelické apoštolství čili Misia”
“Dr.Wangemann o cirkevním zpěvu evanjelickém”.
Jurkovič, Samuel: Hlavnja Pamatnica grošového Gazdovlého spolku, založeného v MestečkuSOBOTIŠTI. Roku 1845.dne 9.února.
J.S: “Zpráva Slovenského Národního divadla nitranského v Sobotišti založeneéo Dne 5.Srpna 1841”. rkp.LANS v Martine.ev.č.1398,sign.10 B 1.
————————————————————————————————————————
J.Boor: Ruch v divadelnohistorickej spisbe francúzkej, Slovenské divadlo 1960, č.4, str.487.- uvádza, že: León Mussinac, La theatre des origenes a nos jours, Paris 1957, str.409:”La slovague avait déja un Théatre National ev 1842 a’ Subotiste, mais on y joauit surtout des auteurs étrangers, français spécialement /Voltaire, Molière,etc”. “Moussinacova informácia j sčasti zveličená, z menšej časti úplne nesprávna. Cudzina nevie pochopiť krutý národnostný útlak a vznik divadla bez vzoru profesionálnej scény”…atď.
Na vybrané dobrovoľné vstupné prispeli:
Ján Šulc,SBK Myjavský – 5 zl.
J.Tesák – 4.-zl
J.Klsák – 3.-zl
Jaroslav Bórik. kapl.vrbovčanský – 2,- zl.
Ján Bachár, učiteľ košariský – 1.40.-zl
František Dohnány-boženík stoliční- 5.-zl.
Pavel Kutálek, richtár sobotištsský 2.30.zl.
J.Valenčík -školní uč.senický -3,20.-zl atď.
Spolu 45,40 – vybral J.Klsák a odovzdal študentom na nové kulisy.
Tiež pozval všetkých 43 prítomných na faru a pohostil ich!
Slovak