Ja hľadím naspäť, hore na Golgotu,
na Víťaza tam, Jeho zomieranie;
vidím tiecť krv tu nevinnú a svätú
za cudzie hriechy, cudzie previnenie.
Hľadím ach! celé srdce sa mi vzruší.
Čo zriem? Hľa, samú lásku k mojej duši. (K. Royová)
Mnohí „kresťania“ tvrdia, učia a kážu, že Mária, Ježišova matka, je most k Pánu Bohu. (Môžeme len hádať ktorá, či tá z Lúrd, Fatimy, Šaštína, Trnavy… Poznáme len jednu, tú pokornú, skromnú a hriešnu, veď bola potomkom Evy, Evina dcéra – ale o tom, potom). Kristovec, skutočný kresťan to pokladá za blud, a nebiblické, samozrejme takéto „evanjelium“ odmietne. Argumentuje evanjeliom, Písmom, hádže perly, oni ich zadupú do blata a dostane sa mu výsmech.
Poznajme pravý Most cez naše hriechy.
Na okraji tmavej a bezodnej priepasti, ktorá sa volá hriech, kde sedí mnoho pocestných zahalených do plášťa beznádeje, stoja dva mohutné stĺpy, každý z jednej strany. Hlboké, čierne očné jamky zúfalcov kričia jedinú otázku — na všetko ostatné zabudli —: „Ako sa dostaneme na druhý breh?“ Druhý breh je cieľom detí, ktoré zablúdili, miestom, na ktoré sústreďujú svoje myšlienky, sny a túžby, miestom, kde by vytrysklo do tmy duší svetielko nádeje. Na druhom brehu je Boh! Otec! Ale medzi nimi je priepasť, ktorú si sami vyhĺbili a cez ňu nie je prechod. A ako sa im v srdci miesi zášť a nenávisť k tým, ktorí ich zviedli a zaviedli, rozširuje sa priepasť. Nezostáva nič iné, než sa hodiť do nej a všetko v nej pochovať.
Tu sa však zdvíha zo zeme chlapec, skoro ešte dieťa. Je mu ľúto svojho mladého života, vzlyká nad premárnenými dňami, nemôže pochopiť; akože by Otec, z ktorého náruče odišiel, mu nepripravil cestu naspäť. Veď ho miloval. Miluje doposiaľ?
Všetci videli stĺpy, ale len žiadostivé oči tohto chlapca videli nápis vypálený do hlavice prvého: „Ver!“ A do hmly okolo neho zasvietil nápis z hlavice druhého; „Počúvaj!“
Teplá vlna nádeje mu zaliala srdce. „Otče!“ volá, „Bože na nebesiach! Je k Tebe cesta? Je možný návrat?“ Tichý šepot, ako šelest pučiaceho lístia na jar, ako šelest lastovičkiných krídel, zahrial mu studenú dušu. „Choď!“ spievalo to v oblakoch nad hlavou, „choď!“ vyzýval každý tep žíl. Zastal na prvom stĺpe. Závrat ho chcela stiahnuť do priepasti. Ako má kráčať? Kadiaľ? Už chcel cúvnuť, ale z druhej strany udrelo ho medzi oči: „Počúvaj!“ Vztiahol ruky k nebu; „Bože, pomôž, idem!“ A pri prvom kroku cíti pod sebou mäkké, teplé, ľudské telo, preklenuté zo stĺpa na stĺp a z tela mu žiari na cestu päť krvavých sĺnc, päť rán. Dve z nôh, dve z rúk a najväčšia zo srdca.
„Ježišu Kriste!“ volá vydesený, chce sa zohnúť a chce bozkávať najväčšie Slnce. Tu sa pery Preklenutého pohnú, trhne nimi úsmev a celá tvár sa mení na milióny sĺnc, ktorého lúče sa predierajú až k srdcu chlapčiska, páli kameň na ktorý sa premenilo, uzdravuje jeho rany a spája sa s ním v nerozlučný zväzok. Ale usmievajúce sa pery šepkajú: „Nezastavuj sa, choď!“
Ide chlapec, prichádza k druhému stĺpu, kde padá do otvorenej náruče Boha-Otca. „Otče, Otče, odpusť!“ volá a ukazuje na cestu cez priepasť. A Božie pery, vládnuce celému svetu, bozkávajú bledú tvár navráteného dieťaťa, šepkajú; „Syn, môj syn!“
Ježiš hovorí: „Ja som tá cesta….nik neprichádza k Otcovi, len skrze mňa.“ J 14, 6
Pokoj Vám!!
Slovak