Čo mrzí Ježiša

Čo mrzí Ježiša
Mk 10, 13-16:
“Prinášali k Nemu dietky, aby sa ich dotýkal; ale učeníci Mu dohovárali. (14) Keď to Ježiš videl, namrzel sa a povedal im: Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých
je kráľovsto Božie. (15) Veru, vám hovorím: kto nepríjme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. (16) A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich.” Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánu!

Keď som bol v minulom roku v Maroku, navštívili sme aj starobylé mesto Fez. Maročania sa nezabudli pochváliť, že v ich meste vznikla jedna z najstarších univerzít na svete. Existovala už v čase, keď v Európe žiadna univerzita nebola. Staré mesto Fezu, medina, si pritom dodnes zachovalo svoj ráz z 15. storočia, čo samozrejme neplatí o jeho nových štvrtiach.
Keď si dnes, milí bratia a sestry, pripomíname, že prvá škola na Podbranči bola posvätená 4. novembra v r.1883, musíme pripustiť, že vzdelanosť a kultúrnosť v našich končinách má v skutočnosti krátke trvanie. Je to až na počudovanie, ako ľud, ktorý dostal dar písma (hlaholiku) a preklad Písma svätého do zrozumiteľnej reči od vzdelaných gréckych bratov Konštantína a Metoda pred 1150 rokmi, bol neskôr tak neuveriteľne zabrzdený vo svojom kultúrnom i duchovnom rozvoji.

Napriek všetkému, sme aj dnes vďační Pánu Bohu, že naši predkovia našli odvahu a prostriedky k tomu, aby prvá škola na Podbranči, vo fílii CZ zboru Sobotište pred 130 rokmi predsa len vznikla.
Cesta k nej nebola jednoduchá. Podnetom bola biskupská vizitácia Ľudovíta Gedulyho v r.1876, ktorý zápisnične zaviazal CZ, zriadiť cirkevnú školu na Podbranči. Aj seniorát mal ten istý záujem. Ako povinnosť to dokonca uložil zboru aj Dištriktuálny konvent v Trenčíne. Škola sa mala stavať ešte za čias pôsobenia farára Jána Klszáka, ale z rôzynch príčin sa tak stalo až za pôsobenia farára Pavla Beblavého. Proti stavbe školy bol vtedajší zborový dozorca Štefan Mikuščák. Dcérocirkev Podbranč sa podujala preto na stavbu sama.
Už 17. júna 1877 prenajala na tento účel dom a povolala dočasného učiteľa. Podžupan nitrianskej stolice však vyhlásil, že Podbranč potrebuje školy hneď dve, pretože má veľa detí. Údajne ich malo byť 136. Ukázalo sa, že tu bývali aj deti bírešov a sluhov, ktoré však po skončení služby z dediny odchádzali. Členovia zriadenej školskej stolice (školský výbor) zistili, že školopovinných detí bolo 80 až 90. Napokon sa so stavbou stotožnil aj zborový konvent, keďže sa medzi tým podarilo zrealizovať opravu matkocirkevného chrámu Božieho.
Dozorca však rozhodnutie psychicky nezvládol a odstúpil z funkcie. Napriek všetkému sa so stavbou začalo. Náklad bol 3000 zlatých. Na posviacke kázal Pavel Sloboda, farár z Vrboviec a akt posvätenia vykonal senior Ján Leška. Prvým riadnym učiteľom sa stal dobrý pedagóg Pavel Kulíšek. Po ňom prišli ďalší obetaví muži: Michal Boor, Ján Grečner a iní.

Kazateľ P. Sloboda zdôraznil, že to, čo znamená chrám pre dospelých kresťanov, znamenajú cirkevné školy pre deti – “kolísky kresťanstva”. Pripomenul, že i svet buduje školy, ale nie v duchu tých slov, ktoré Kristus Pán vyslovil: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im”! Neboli budované proti Kristovi, ale – ako dodal, ani za Neho. Vieme, že neskôr prišli časy, ktoré si ešte mnohí dobre pamätáme, keď sa práve školy stali zdrojom najsilnejšej ateizácie a boli úplne obrátené proti požiadvke, ktorú vyslovil Boží Syn.

Pavel Sloboda vo svoje kázni prorockým duchom povedal aj takéto slová:
”Kde neni ducha Kristovho v škole, tam porastie v nej ako kúkoľ v pšenici: ateizmus, anarchizmus, nihilizmus, komunizmus, socializmus, materializmus a racionalizmus. – Pravda, pekných to sedem slov? Čo myslíte? Nikdy ste ich nepočuli na tejto doline. No, blahoslavení ste potiaľ, pokiaľ ich nespoznáte. Vedzte, že to je tých sedem nečistých duchov, akých vyháňal kedysi Spasiteľ sveta. Duch Kristov ich aj zo školy musí vyháňať, lebo nebude to kolíska kresťanstva, ale hniezdo diabolstva. Oni nepatria do školy, ale do stáda veprov Gergezenských. Dietkam patrí Kristus a Kristovi deti. Ten, ktorý sa v dvanástich rokoch hádal s doktormi, Ten i naše dvanásťročné deti dokáže učiť. Ide nám o osvetu? – Tá je pri Kristovi. On hovorí: “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života”.

V cirkevnej škole sa vyučovali nielen všeobecno-vzdelávacie premety, ale samozrejme aj evanjelické náboženstvo. To, čo bolo tiež dôležité, bola skutočnosť, že spomínaní učitelia boli nielen zamestnanci CZ, ale boli aj sami hlboko veriaci kresťanaia, pôsobiaci súčasne aj v národnom, slovenskom duchu na viaceré generácie. Svedčí o tom aj neskoršie založenie cirkevných spolkov, ktoré tu fungovali: SEJ, SEM i SEŽ. Pôsobili tak aj na staršiu mládež a z mnohých mladých ľudí vyrástli vzdelaní a cirkvi oddaní služobníci. Takými boli napr. Štefan Havlík, neskorší evanj.farár, alebo Pavel Kadlečík, dlhoročný diakon myjavského CZ.

Napokon prišiel čas, keď prišlo k zrušeniu cirkevných škôl, ale najmä aj k sústavnému a silnému tlaku na učiteľov a rodičov v duchu spomínaných siedmych “duchov”, pred ktorými prorocky varoval farár P.Sloboda. Školy boli poštátnené a začali vyrastať generácie, ktorým bolo bránené prichádzať ku Kristu.

Tento experiment sa vlastne ešte dodnes neskončil. Má svoju zotrvačnosť a svoje pokračovanie v hlavách a mysliach mnohých ľudí, ktorí sú nielen ľahostajní k slovu evanjelia, ale aj vyslovene nepriateľsky naladení proti Kristovi a zvesti o Ňom.
Najtragickejšie však je, ak svojou ľahostajnosťou, podceňovaním, ohováraním, či dehonestovaním Božej milosti ponúknutej svetu skrze Krista, sami rodičia vlastne bránia deťom a novým generáciam ku Kristu prichádzať a tak napokon aj vchádzať do kráľovstva Božieho.

Práca a služba cirkevných škôl je na štátnych školách vlastne iba suplovaná vyučovaním náboženstva. Ale na školách sa stretáme so skrytými, ale aj otvorenými prekážkami. Problémom dnes nie je náboženská sloboda, ale jej zneužitie na ľahostajné, a neraz priamo protikristovské konanie. Najvyšším kritériom všetkého myslenia sa konania sa stala vôľa a rozum človeka, ale aj sebecké túžby a záujmy ľudí, keď sa mierou všetkých vecí stáva hriešny človek a nie svätý Boh.

Preto rastie, ako kúkoľ v pšenici, oných sedem zlých duchov, ale aj ich rôzne kombinácie a mutácie.
Ateizmus, ktorý popiera samotnú existenciu Pána Boha ako Stvoriteľa a láskavého Otca.
Anarchizmus – v podobe zľahčovania, alebo odmietania akejkoľvek autority a disciplíny, je jeho priamym dôsledkom. Učiteľstvo sa stalo nielen podceňovaníým, ale neraz aj rizikovým povolaním. O svojvôli žiakov, ale aj mnohých rodičov možno priniesť veľa dôkazov a príbehov. Lebo tam, kde sa zničí, či odmietne autorita najvyššia, t.j .autorita Pána Boha, tam zákonite prichádza aj k odmietaniu odvodených stupňov autority:- rodičovskej, i utority školy a učiteľov.

Nihilizmus – znamená popieranie všetkých ustálených hodnôt a zásad spoločenských, mravných, pracovných a iných. Opäť môžeme povedať, že je to priame pokračovanie toho základného narušenia ohnivka reťaze, na začiatku ktorej je ateizmus. Generačný spor nie je väčšinou len sporom medzi staršími a mladšími, ale najmä sporom o pravé hodnoty života.

Komunizmus – definuje slovník cudzích slov ako “spoločensko-ekonomickú formáciu, sústavu, v ktorej bude beztriedna spoločnosť, bude odstránený protiklad medzi duševnou a telesnou prácou, medzi mestom a dedinou, ako aj vykorisťovanie človeka človekom, pričom každý bude pracovať podľa svojich schopností a dostávať podľa svojich potrieb”. Táto vízia mnohým nihilisotm opantala srdce a myseľ. Zostala však z nej iba nenaplnená túžba, dostávať všetko zadarmo podľa svojich potrieb, bez akéhokoľvek vlastného pričinenia a využitia svojich schopností. Pritom potreby človeka neustále rastú a sú neohraničené. Každý by chel byť taký bohatý ako napr. J. a T., alebo najlepšie platení športovci, či svetoví herci atp.
Socializmus- ako prvú fázu komunizmu sme zažili a ukázal sa ako neúspečná cesta a experiment. Všetku moc si uzurpovala robotnícka trieda, hoci hlásala ideu o beztriednej spoločnosti. Reálne sa ukázalo, ako v skutočnosti boli všetci ľudia “rovní”, totiž že reálne boli len “rovní a rovnejší”.
Materializmus – so svojou vierou, že telesné veci a potreby stačia uspokojť a naplniť človeka dodnes slávi svoju víťaznú cestu svetom, naprieč spoločensko-ekonomickým formáciam. Stal sa božstvom mamony, ktorému mnohí verne slúžia, až do chvíle, keď človek zistí, že stále zostáva “hladný” a “smädný”, t.j.nespokojný. Ako aj Pán hovorí: “Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet a svojej duši by uškodil?” Nepochybné je tiež to, že “nič sme nepriniesli na tento svet a nič z neho ani odniesť nemôžeme”. Mnohých toto zistenie napokon vedie k frustrácii a zúfalstvu, ale sami si pomôcť nemôžu.
Racionalizmus – uznáva ako jediný zdroj poznania rozumové poznanie a neberie ohľad na cit človeka, tým menej na vieru. Mnohým sa stava dnes “cestou, pravdou i životom” stalo spoliehanie sa len na rozum. Je to často cesta do slepej uličky. Inak nás vedie ten, ktorý prišiel od Boha a vedie k Bohu. Pánov dôraz na lásku, ktorá je najväčšou silou a ukazuje k Bohu, je celkom iný duch, iná cesta, iná pravda a napokon aj iný život. Ježiš hovorí: “Ja som prišiel, aby ste život mali a hojne mali”. (J 10,10)
Táto ponuka platí nielen pre múdrych a rozumných, ale aj pre deti, a pre starých ľudí, ktorých rozum a telesné schopnosti sú ešte slabé alebo, už oslabené. Starí ľudia často pripomínajú deti aj vo svoje potrebe lásky, citu, porozumenia a pochopenia.

Preto Pánova výzva platí pre jeho učeníkov i pre všetkých rodičov a tých, ktorí majú povinnosť byť učiteľmi, svedkami a duchovnými vodcami nových generácií: ”Dovoľte dietkam prichádzať ku Mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie.
Veru vám hovorím: Kto nepríjme kráľovstvo Božie ko dieťa, nikdy nevojde doň. A bral ich do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich”.

Bratia a sestry!

Človek by sa mal naučiť, že sa môže stať Božím dieťaťom. Aj vtedy, keď je dospelý, aj keď má už plne rozvinutý rozum. Aj vtedy, keď je plný síl, ale aj túžob a zdá sa mu, že môže všetko získať a mať úplnú slobodu a nezávislosť. Nemali by sme však slobodu zamienať za svojvôľu, za opozíciu voči Pánu Bohu a voči Tomu, ktorého poslal k našej spáse. Lebo ak človek zostane Božím dieťaťom vie, že v Božom náručí nájde vždy pokoj, ako dieťa u matky.

Z Božích rúk príjmeme vždy pomoc aj pri našich úlohách a povinnostiach. Každý pracujúci smie počuť Ježišovo slovo: ”Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie. Učte sa odo Mňa…”.
V spoločenstve s Pánom Bohom a Ježišom Kristom nájdeme aj správne poznanie a správne videnie prítomnosti i budúcnosti. V nie poslednom rade aj správne poznanie minulosti. Správne videnie minulých činov a skutkov, ktoré človek nemusí maskovať, kamuflovať, ani zbytočne glorifikovať, ak sa ukáže, že sme si v mnohom nepočínali dobre a súčasne rozumne. Viera vedie aj k pokániu a k schopnosti sebareflexie, bez strachu z kritiky, lebo vieme o Božej ponuke odpustenia hriechov pre Krista.
Pravá viera vedie aj k správnemu vzťahu k blížnym, kde vzájomná služba v duchu lásky Kristovej je cesta dopredu a súčasne hore, k blahoslavenstvu časnému i večnému.

To všetko, a mnoho iných dôležitých právd je odkaz dnešnej nedele a spomienky na vieru, snahu i prácu otcov a matiek, žijúcich v tejto filiálke a konajúcich vo viere v Ježiša Krista ako Pána. Našli odvahu poslúchnuť nielen svoje cirkevné vrchnosti, ale najmä hlas samotného Pána Ježiša Krista. Našli odvahu prichádzať k Nemu v dôvere, spolu so svojimi deťmi.
Odkaz z kázne pri posviacke prvej cirkevnej školy v tejto obci Podbranč je stále aktálny. Výchova detí je ako rebrík Jákobov. Ak ho postavíme na vieru, dosiahne až k nebu. Anjeli Boží po ňom zostupujú a vystupijú k nám. Ak ho postavíme na neveru, na ateizmus, dosiahne až na dno pekla… Pred tým nech vás i nás všetkých chráni milostivý Boh Otec, Syn i Duch Svätý.
Amen

Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči v 13.nedeľu po Sv. Trojici – 25. 8. 2013 –
Mgr. Ľubomír Batka, zborový farár.

Leave a Reply