Ako nanovo odkrývame jedinečný poklad Biblie
Žalmy sú mimoriadna a jedinečná kniha Biblie. To, samozrejme, platí aj pre ostatné knihy Starej a Novej zmluvy. Ale čo je jedinečné na Žalmoch?
Žalmy – modlitebná kniha?
Kniha žalmov býva často označovaná ako modlitebná kniha Biblie. Určite takmer každá biblická kniha obsahuje modlitby alebo výklady k modlitbe. Menujme aspoň jeden príklad: väčšina Pavlových listov začína reflexiou o jeho modlitbe za zbor alebo osoby. Ale žiadna iná kniha Biblie neobsahuje také množstvo modlitieb ako Žalmy a nie je chápaná ako zbierka modlitieb.
A predsa nie sú Žalmy len modlitebnou knihou. Nie každý žalm je modlitbou. Je aj veľa vyučujúcich žalmov. Toto platí aj pre prvé dva žalmy. Prísne vzaté, takýto žalm sa dá na Bohoslužbách snáď rozprávať – ale nie modliť. Spoznáme to podľa formy oslovenia. K modlitbe patrí oslovenie ,,Ty“. Pri niektorých žalmoch sa to spája. Tak je známy Žalm 23 najprv vyznaním (Verš 1), potom sa vyznanie rozvýja v svedectve (V. 2-3), potom sa žalm prelomí do modlitby (V. 4-5) a končí výpoveďou osobnej istoty v budúcnosť (V. 6).
To, že je výučba s modlitbou navzájom prepojená, má hlboký význam. Výučba vedie k modlitbe. K biblickej viere patrí rovnakým spôsobom reč o Bohu, ako aj reč s Bohom. Modlitba je priam odpoveďou na výučbu. To, čo vieme o Božej bytosti a konaní, nemá koniec koncov viesť len k viere a prijatiu, ale aj k chvále a oslave. Na druhej strane výučba koriguje modlitbu. Modlitba má zodpovedať učeniu. Aj v modlitbe sa môžeme pustiť nesprávnym smerom. Predtým, ako Ježiš v kázni na vrchu dal svojim učeníkom Otčenáš ako vzor modlitby, vysvetlil im, ako sa modliť nemajú (Mt 6, 5-13).
Cez prepojenie učenia a modlitby sa nájdu v Žalmoch aj modlitby, ktoré obsahujú hlbokú teológiu a tým sú zároveň znova vhodné na učenie, nielen na modlenie. Ako dôsledok z toho vyplýva, že žalmy sa nemáme vedieť len modliť, ale musíme ich aj vykladať. Keď ide v Žalmoch výučba ruka v ruke s modlitbou, potom musí spolu ísť aj výklad s modlitbou v uplatnení Žalmov.
Žalmy – vyučujúca a modlitebná kniha s hĺbkou
Žalmy nás vedú tak ako aj vo výučbe, tak aj v modlitbe do veľkej hĺbky. Témy Žalmov môžu byť pomenované len v náznakoch: ide o Tóru (zákon alebo lepšie Slovo Božie) a o Mesiáša. Ide o kráľovstvo svetských kráľov z rodu Dávidovho a o Božie kraľovanie. Ide o Božie pôsobenie v Stvorení a v dejinách. Ide o to, ako sa rôznym spôsobom vodilo Izraelu v časoch Starej zmluvy, ide o nárek jednotlivca a celého izraelského ľudu. Ide o prepracovanie sa od prítomnosti a minulosti k nádeji v budúce Božie konanie. Ide o témy ako hriech, vodcovstvo, nepriatelia, zomieranie.Vyskytuje sa tu celá šírka ľudského života.
Táto bohatosť na témy sa odzrkadľuje aj vo formách. Sú tu modlitby jednotlivca a modlitby spoločenstva. Sú tu liturgické piesne a chrámové liturgie. Žalmy však predovšetkým ponúkajú široké spektrum od nárekov a sťažností až po oslavu. Rozdelenie modlitieb na sťažnosti, prosby, príhovory, vďaku, chválu a oslavu, ktoré robíme, má podklad práve v Žalmoch, pretože v nich sa vyskytujú všetky tieto rozličné formy modlitieb. Tak sú Žalmy vzhľadom na tematickú šírku a vzhľadom na rôzne formy modlitieb knihou vyučujúcou a modlitebnou.
Žalmy ukazujú cestu od náreku k chvále
Možno je pre mnohých prekvapujúce, že najčastejšou formou modlitby je sťažnosť. Okrem Žalmov narazíme na sťažnosti na viacerých iných miestach Biblie, a nie len v Starej zmluve (Mt 27,46; Zjav 6,10). K tomu zopár zamyslení.
Hojnosť na modlitby vo forme sťažností v Žalmoch a v celej Bibii ukazuje, že táto forma modlitby patrí k zbožnému životu s modlitbou. Modliaci sa, ktorí tvárou v tvár žiaľu nerozumejú Božiemu konaniu, sa na to pred Bohom sťažujú a vyjadrujú to v otázkach ,,Prečo?“ a ,,Ako dlho?“. Modlitby – sťažnosti sú poznačené veľmi hlbokou otvorenosťou a úprimnosťou k Bohu. Bez toho, aby sme si vzali pred ústa obrúsok, môžeme povedať, že modliaci sa horekujú nad nechápaním Božieho konania.
Vo väčšine žalmov – sťažností je vyjadrený obrat k chvále (Žalm 13,6;22,23-32). Otázka, ako sa dá vysvetliť tento obrat, je medzi vykladačmi sporná. Ja vychádzam z toho, že sa musí vychádzať z viacerých možností výkladu podľa každého žalmu a situácie zvlášť. Prvá možnosť je, že sa už vonkajšie nebezpečenstvo odvrátilo a nárek je bezprostredný pohľad späť na pominutú núdzu. Druhá možnosť je, že sa situácia ešte nezmenila a možno sa už ani vôbec nezmení, modliaci sa ale napriek tomu nachádza dôverný vzťah s Bohom. Toto sa môže udiať cez vnútorný obrat, že po vyslovenej sťažnosti dozrie skôr alebo neskôr nová dôvera. Toto sa dá tiež realizovať cez prihovorenie sa zvonka, buď cez jednotlivé osoby alebo spoločenstvo.
Nemali by sme teda sťažnosť potláčať. Kde je dôvod na sťažnosť, smie a má sa človek posťažovať. Kde sa úprimne narieka, dostane sa do daru aj obrat k chvále. Dôležité je pri tom príhováranie sa zboru, nie napomínanie.
Cestu od náreku k chvále ukazuje aj zostavenie žalmov. Najskôr prevládajú žalmy – sťažnosti, ku koncu zase chvála. Posledné žalmy 146-150 zakaždým začínajú a končia s ,,Haleluja“. Tým je cesta od náreku k chvále ešte raz podčiarknutá, a tá neplatí len individuálne, ale aj historicky v dejinách spásy.
Žalmy poukazujú na Krista
Ježiš nie je v Žalmoch vyslovene menovaný. Kresťania ale čítajú Starú zmluvu a teda aj žalmy o Ježišovi Kristovi a zisťujú, že sa tieto slová naplnili v poslednom a hlbšom zmysle v Ježišovi. Najvýraznejšie to cítiť na mesiášskych žalmoch 2 a 110, ktoré boli prevzaté a zodpovedajúco vyložené v Novej zmluve, myslí sa na slovné zaznamenanie žalmu 110,1 Ježišom v Matúšovi 22,44. Aj priame odkazy v jednotlivých žalmoch na Ježišov život nie sú zanedbateľné (Ž 22).
Cez tieto priame odkazy môžeme predsa myslieť na hlbší zmysel. Aj keď ich teologickú hĺbku nemožno poprieť, žalmom predsa len chýba v mnohých otázkach nejaká posledná jasnosť, odpoveď, ktorá môže prísť len od Krista. Chcel by som to ukázať na dvoch príkladoch. Žalm 51 je pokánie, v ktorom sú vyslovené teologicky najdôležitejšie aspekty hriechu a odpustenia. Ale nie je dokončený posledný teologický krok, prečo je Boh milosrdný a odpúšťa hriechy. Z Novej zmluvy je odpoveď jasná. Boh odpúšťa kvôli Kristovi.
Žalm 90 je teologicky hlboko siahajúca rozprava o smrti a jej príčine. Pominuteľnosť ľudí je zdôvodnená Božím hnevom prameniacim z ľudských hriechov. Napriek tomuto pohľadu sa modliaci sa Mojžiš obracia na Boha a prosí ho o milosť. Istota tejto Božej milosti je ale nakoniec daná len cez zastupujúcu Ježišovu smrť. Teologická hĺbka žalmov je teda naplnená prostredníctvom Ježiša a tým vo svojom porozumení ukončená.
Toto samozrejme platí aj v inom ohľade. Mnohé pasáže žalmov nemôžu byť prerozprávané jednoducho bez vysvetlenia, aby sa nechápali nesprávne. Aj tu vymenujem dva príklady. Prísaha čistoty ako v žalme 24,3-6 môže byť medzi veriacimi pochopená a vypovedaná len Ježišom. On nás očistí, preto môžeme predstúpiť pred Boha. Žaloba na nepriateľa ako napríklad v žalme 139,19-24 je v Novej zmluve doplnená cez aspekt lásky k nepriateľovi.
Veriaci kresťania žalmy prijímajú, sú vďační za ich teologickú šírku a hĺbku a cez Ježiša im rozumejú kresťansky prehĺbeným a spásodejinným spôsobom.
Žalmy – učebnica modlitby
Zo žalmov sa môžeme veľmi veľa naučiť o modlitbe a učení a nikdy s tým nebudeme hotoví. To, ako formujúce žalmy sú a boli, sa ukazuje na ich rôznorodom prijatí. Ježiš a apoštoli so žalmami žili. V mnohých piesňach boli a sú žalmy prebásňované a dobovými melódiami upravované.
Ak chce niekto objaviť bohatstvo Žalmov pre učenie a modlitbu, musí sa do nich pustiť. To v prvom rade znamená žalmy pravidelne čítať, modliť sa, meditovať. Potom sa dajú žalmy vykladať a vysvetľovať. Pritom sa v prvom kroku ponúka otázka, ako treba žalmu v jeho pôvodnej situácii rozumieť. V druhom kroku prichádza otázka, ako urobiť žalm od Ježiša prístupným a ako mu dnes môže spoločenstvo Kristovo rozumieť a modliť sa. Žalmy sú, ako ostatné piesne a modlitby, veľká pomoc, keď chýbajú k modlitbe vlastné slová (predovšetkým pri sťažnostiach a oslave) alebo keď si všimneme a trápi nás, že horizont našich modlitieb je často veľmi úzky. A žalmy nás môžu pozvať, aby sme popri jednotlivých žalmoch písali svojimi vlastnými slovami osobné životné žalmy.
Hartmut Schmid
(Theologische Orientierung, No.141: Januar – März 2006, krátené)
Slovak