O kresťanskej slobode

                                                                 O kresťanskej slobode

Gal 5,1-6:

       “Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma služby. (2) Ajhľa, ja Pavel vám hovorím: ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. (3) A znovu osvedčujem každému obrezanému, že je povinný plniť celý zákon. (4) Úplne ste odlúčení od Krista, ktoríkoľvek chcete byť ospravedlnení zo zákona, vypadli ste z milosti. (5) Lebo my pomocou Ducha z viery očakávame nádej spravodlivosti. (6) V Kristu Ježiši totiž ani obriezka, ani neobriezka nemá moci, ale viera činná skrze lásku. Amen

 

      Bohumilí kresťania!

 

       Dnes si naša Evanjelická cirkev A.V. a všetci verní evanjelici  po celom svete pripomína 494. výročie začiatku reformačné diela Dr.M.Luthera vo Wittenbergu. 31.október 1517 a počin mladého mnícha, kňaza a profesora teológie, zverejnenie jeho 95 výpovedí proti odpustkovej praxi stredovekej crkvi rezonuje súčasne aj v mysliach mnohých iných kresťanov, ktorí dnes nie sú “luteránmi”, totiž evanjelikmi podľa A.V. a podľa ostatných Symbolických kníh obsiahnutých v Knihe  svornosti.      

 

      Jedni vzhiadajú k tomuto počinu so sympatiami, iní s nevôľou. Tí prví si uvedomujú, že nie objavenie Ameriky v r.1492 K.Kolumbom je začiatok obdobia nového veku v dejinách Európy – ale je to duchovné dielo a nový duchovný prúd slobody, ktorý sa viaže na Lutherov počin a celé následné dielo reformácie, “obnovy cirkvi v hlave i údoch”. Pritom nešlo a nejde ani dnes len o osobu a a osobné dielo samotného M. Luthera, ale všetkých, ktorí pochopili jeho zámer a stáli na jeho strane. Je pravdou, že napr. aj K.Kolumbus objavil Ameriku dôverujúc Biblii, Písmu svätému a najnovším skúsenostiam vtedajších moreplavcov a učencov. Lutherove ponorenie sa do pravdy Božieho slova však bolo omnoho hlbšie a malo dosah na všetky oblasti života jeho osobného, ale aj životy tých, ktorí chceli mať cirkev opäť mladú, bez “poškvrhy a vrásky a čohokoľvek podobného”.(Ef  5,27)

       V Cirkvi sa už vyše pol tisícročia volalo po obnove, po reforme, ale snahy o reformu, niekedy veľmi úprimné, inokedy skôr predstierané, boli poznačené viacerými nedostatkami. Napríklad: väčšou či menšou naivitou, spočívajúcou na zakladaní si na človeku. Niekedy v spoliehaní sa na učenosť, t.j. ľudskú múdrosť a filozofiu, inokedy na ľudskú silu a mocenské páky. 

     

     Cirkev, ako spoločenstvo veriacich mala výnimočné a privilegované postavenie, ale na druhej strane od r.1054 už niesla aj navonok znaky úpadku v schizme, v rozdelení. Rozdelenie bolo však už niekoľko storočí predtým zjavné v nebratskom, neláskavom spolunažívaní najmä predstaviteľov cirkevnej moci, bolo realitou vo vzťahoch Západnej a Východných cirkví.

      Od pápežských uznesení, ba ani koncilov Luther a iní už neočakávali príliš mnoho, lebo spoznal ich omylnosť a množstvo chybných uznesení. Dôvod bol ten, že videl a spoznal opustenie jediného prameňa viery a pravidla života Písma Svätého, ako živého Slova Božieho. Centrom a hlavným obsahom Písem SZ i NZ sa stal pre Luthera Ježiš Kristus. Jeho úrad je jediný pravý a skutočný prorocký, kňazský a kráľovský úrad, ktorý je nutné a potrebné rešpektovať, prijímať a mu dôverovať. 

        

     Luther sám svoj objav a cestu zhrnul do dvoch téz a myšlienok, pokiaľ ide o správne chápanú slobodu kresťana. Vyjadril to nasledovne: “Kresťan je slobodným pánom nad všetkým a nie je  poddaný.” “ Kresťan je poníženým služobníkom všetkého a každému poddaný ”. /Podľa 1 Kor 9,19 a R 13,8 a pod./ 

Všetky neskoršie ťažkosti a problémy v samotnom reformačnom hnutí a v obnovenej cirkvi pramenili a pramenia z nesprávne – tj. jednostranne pochopeného odkazu Dr.M.Luthera.

     

Na jednej strane platí teda to, čo už ap.Pavel napísal: ”Kristus nás k slobode oslobodil. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnúť do jarma otroctva”.

       Pre galatských kresťanov a vôbec pre prvotnú kresťanskú cirkev znamenalo toto slovo úplný duchovný prevrat v postoji a v  pochopení Mojžišovho zákona. Isteže Mojžišov zákon bol a je  Božím slovom a príkazom pre človeka. Pre Izrael bolo záväzné aj pravidlo o obriezke, ktoré vlastne znameno uvedenie človeka do spoločenstva ľudu SZ, ktorý bol a aj zostáva ľudom Božím. Mnohí kresťania a to i vo vedúcich úradoch to chápali tak, že každý človek, nielen Žid, ale aj Grék, či ktokoľvek iný z pohanských národov pochádzajúci, má sa stať najskôr Židom, aby sa vôbec mohol stať kresťanom. Musí teda prijať obriezku a žiť prísne podľa Desatora.

    

Apoštolovia, Peter, Pavel a ostatní s nimi, ukazovali na to, že Pán Ježiš ako Syn Boží a skutočný Zákonodarca, prináša novú cestu a novú možnosť spásy pre hriešnika. Zákon – hovoril Pavel,-  “sa stal vychovávateľom po Krista”. Ale v Ježišovi, ako v novom a dokonalom vyjavení Boha a v Jeho príklone k svetu sa plnia najstaršie Božie sľuby a začína doba milosti. Preto človek smie dúfať, že spasený je a bude nie zo skutkov zákona, ani zo svojich tzv. dobrých skutkov, ktorými sa stali napr.-  mníšstvo, púte, pôsty a odriekania, tým menej nepravé pokánie a odpustky – ale z milosti samotného mocného a svätého Pána Boha. Táto milosť sa prejavila v diele a kríži Pána Ježiša Krista, ako jedinej dokonalej obete za hriech sveta. Preto aj istota spasenia je nám daná skrze zásluhy Ježiša Krista. Tomuto dielu smieme dôverovať, a túto dôveru dáva človeku opäť len Boh, skrze Ducha Svätého. – Nie je to niečo, k čomu dospeje človek na základe vlastného rozumu, alebo vlastnej sily (MK)- ale je to  práca a dielo živého Boha.

  

      Bratia a sestry!

      Až potiaľto sa slovo o milosti počúva naozaj dobre,  a zdá sa, že ide o tú najľahšiu vec. Niekomu sa táto cesta vidí tak ľahká a lacná, že si ju vôbec neváži a neuvedomuje si, že : “veľmi draho sme boli kúpení”.

   Luther  však vždy hovoril, že súčasne s prvou, platí aj téza druhá: ”Kresťan je  síce dobrovoľný- ale  jednako Kristov sluha. Za dar milosti sme povinný ďakovať a žiť podľa vôle nového Pána.  Toho Pána, ktorý nás zbavil a zbavuje otroctva hriechu, otroctva smrti a diabla a vedie k trvalej a nemennej snahe konať dobré skutky. Nie sú to však viac záslužné skutky, zasluhujúce milosť, lebo tým je skutok a dielo Kristovo!  Ale sú a majú byť vždy ako jasné, zrejmé a povinné doklady pravej a novej poslušnosti Pánovi, ktorý je Láska!

      

    Milí bratia a sestry !

    Tak ako ap.Pavol spoznal a vyznal : “Lebo my pomocou Ducha 

 /Svätého /  z viery očakávame nádej spravodlivosti “ – tak  poznal pravdu o vykúpení hriešneho, zatrateného a zlorečeného človeka pred Pánom Bohom aj Luther.

      Tu však narážali mnohí a neraz aj my sami, dnešní evanjelickí kresťania narážame na “Charibdu” – tú druhú skalu cesty k spáse.

Ak by sme prišli v poznaní milostivého Pána Boha iba potiaľ, že nás oslobodil k slobode – a že už nie sme nikým a ničím viazaní-  veľmi ľahko, pre svoju hriešnu podstatu skĺzneme k svojvôli. Ale sloboda v Kristu nebola, nie je a nesmie byť svojvôľou. Preto Dr.M.Luther vždy zdôrazňoval aj to druhé: “kresťan je Kristov otrok”!  

   

     Nesprávne  a neprávom sa nášmu vieorvyznaniu vyčíta cesta svojvôle, možnosť konať a robiť si čokoľvek, čo sa človeku zapáči.

Kresťan, ako Kristov zotročenec – za nekonečne veľký dar večného života a spasenia je v časnom živote povinný  Bohu slúžiť, Jeho poslúchať. Ak sme zbavení moci hriechu, diabla a smrti, nemôžeme im viac otročiť. Kto tak robí, je diablov a nie Kristov. 

    

    Kto však žije v Kristu a vyznáva že: ”Ježiš je mojím Pánom”, koná Jeho vôľu a skutky . Tie sú potom svedectvom o Tom, komu patríme! Tak máme konať v osobnom, manželskom, rodinnom, cirkevnom i spoločenskom živote. Žiadna oblasť nie je vyňatá spod vlády a súdu Pána Ježiša Krista. Opakujeme znova, že sloboda kresťana nie je, nemôže byť a nesmie byť  svojvôľou človeka! Lebo ľudská vôľa je egoistická.  Ľudská láska je sebaláska, ľudský poriadok je násilnícky, ľudské zákony sú nedokonalé, ľudské videnie je vždy krátkozraké. Ale v Kristu Ježiši má moc viera, činná skrze lásku!

    

   Svätíme dnes Pamiatku reformácie, deň nového začiatku v pochopení pravej slobody. Reformácia otvorila cestu k oslobodeniu na viacerých frontoch života kresťanov a cirkvi v Európe a všade tam, kde žijú. Ale reformácia bola, je a zostáva vždy aj odmietnutím každej svojvôle a zlej vôle človeka. Reformácia vedie ku Kristu, ako k najväčšiemu daru Božej milosti.

        

Preto sa nás pýta: kde si človek? Kde si a kde ste luteráni? Kde ste služobníci  PJ v slobode  a v radosti? Kde ste vy, ktorí Mu slúžite v novej a pravej poslušnosnosti?  Sme naozaj “luteráni”, ak otročíme hriechu? Ak slepo poslúchame ľudí a veríme ľuďom viac ako Bohu? Sme slobodní, ak satan v akomkoľvek prestrojení vládne v srdciach a mysliach ľudí?  Mnohí reformáciu Dr.M.Luthera pochopili zle a mnohí ju ešte vôbec nepochopili! 

      

      Niektorí si vzali od Luthera slovo o slobode, ale nevzali a neprijali druhú časť časť! Slovo o vďačnej, radostnej a slobodnej dôvere v Krista a Jeho nasledovaní. A to je cesta do pekla rovnako, ako predchádzajúca poviazanosť nekresťanskými autoritami a myšlienkami, alebo deformovanými kresťanskými autoritami! Dnešný sviatok nás nanovo volá k tomu, aby sme mali účasť na diele Pána Ježiša Krista, na Jeho úrade najvyššieho Proroka, Kňaza a Kráľa. Jemu patrí všetka moc, česť  a sláva naveky! Amen .

 

                                                      Rovensko a Sobotište – 31.X.2011 – Ľ.Batka st.

Komentovať