Požehnaná reformácia

Požehnaná reformácia

(K 31. októbru 1517)

Deň 31. októbra 1517 je a bude vždy pamätným a požehnaným dňom nielen pre evanjelictvo, ale v svojej hĺbke a pravde aj pre celý svet. Vtedy sa začala reformácia, „obnovenie“ cirkvi kresťanskej. Jej bol vrátený Kristus s Jeho večnými pravdami a Jemu bola vrátená cirkev i každá duša s jej veľkými úlohami pre časné i večné spasenie.
Medzi mnohými obrazmi o význame reformácie máme jeden aj od samého Dr. Martina Luthera. Píše: „My nechceme evanjelium z platnosti vyzdvihnúť, ako nás obviňujú, ale naopak: to staré evanjelium prečistiť, ako čistí človek zrkadlo, keď je pošpinené, takže keď do neho pozrie, nič v ňom nevidí.“
A to zrkadlo, – slovo Božie, – bolo veruže hodne zanedbané! Na jasné sklo nasadala celá vrstva prachu a nečistoty, takže sa stalo nepoužiteľným, neosožným. Ba boli časy, keď to „zrkadlo slova Božieho“ bolo zo steny celkom vzaté, takže človek nemohol v ňom uvidieť svoj obličaj, – presvedčiť sa, aký je, čo mu chýba, kde má aký nedostatok, aké hriechy ho zaťažujú. A evanjelium Kristovo v prvom rade to robí: Poukáže na človeka, aký má byť, ale aký nie je. Do ostrého svetla postaví jeho dušu so všetkými hriechmi, bolesťami, aby sa jej sám naľakal a zatúžil po očistení, vykúpení a ukáže mu na Toho, u koho je jediná pomoc a spása: na Ježiša Krista.
Toto „zrkadlo“ prečistil Luther svojím vystúpením a celou reformáciou. Odstránil z neho hrubé vrstvy prachu, ľudských mienok, omylov, nariadení, pokleskov, zatemnení, prevráteností, neprávd…, aby ho dal čisté do rúk každého. Tak robil, ako svedčil: Celá naša práca v cirkvi má byť v tom, aby ja „ako kazateľ, ty ako poslucháč jedine Krista sme sa naučili poznávať!“
A prvé, na čo upozorňoval, bolo slovo: Pozri a presvedč sa, aký si hriešny! A druhé, čo hlásal, bolo slovo: Žiadna ľudská voda – zásluhy – nezmyjú z teba tvoje hriechy. Zmyje ich jedine Ježiš Kristus svojou, za nás vyliatou, krvou, keď sa ho chopíme čistou, živou vierou, a potom keď budeme obcovať podľa Jeho svätého slova! Na tom mu záležalo, aby bol človek skutočným, opravdivým kresťanom. Aké ostré sú jeho slová, keď píše: „Ak by to tak bolo v Nemecku, že by nepanovala žiadna bázeň Božia a žiadna túžba a láska ku Ježišu Kristu, nášmu Spasiteľovi, tak by som zo srdca ľutoval, že som sa ako Nemec narodil a ako taký písal i hovoril!“
Prvá bázeň Božia a láska k evanjeliu Kristovmu! Kto by si iné želal i dnes? A preto, kto by si zo srdca nežiadal stálu, ďalšiu reformáciu? Áno: reformácia je potrebná svetu aj dnes, — hlboká, opravdivá, základná reformácia! Nie je načase i dnes sa vážne zahľadieť na svoju tvár, – do svojho svedomia, na celé svoje obcovanie, zmýšľanie, cítenie, konanie? A keď tak urobíme, nevidíme, že mnoho, oh, veľmi mnoho bolo by treba z neho odstrániť, očistiť, zmeniť, z mnohého sa kajať, v prsia sa biť, hriešnym sa cítiť…?!
Zase sa spytuje Luther v svojich spisoch: „Prečo je toľko hriechov na svete? Preto, lebo každý chce byť sám sebe cisárom, pánom, na nikoho nič nedá a robí, čo sa mu ľúbi!“ Aká hlboká pravda i pre dnešné časy! A preto nám odkazuje: „Pravda evanjelia Kristovho nech panuje ako kráľovná a všetko ostatné nech jej je podrobené! Nik nech nie je jej majstrom a sudcom, ale len vyznávačom, žiakom, svedkom, či je pápež, či cisár, či Augustín, Pavol, Luther, alebo sám anjel z neba!“
V tom je reformácia Lutherova: Evanjelium Kristovo nech je večným platným zákonom, svetlom, vodcom, radcom pre človeka! Potom nebude ani hriechu, ani biedy, ani vrážd, ani nevernosti, lebo budeme nové stvorenie v Kristu!
Kto by si neželal novú Lutherovu reformáciu? Kto by netúžil, aby ožil duch tohto mocného svedka Božieho a znovu znel jeho hlas, volajúci svet ku pravému pokániu a hľadaniu milosti Božej?!
Ale my evanjelici pri Lutherovej pamiatke nehlásame Luthera, ako by nám to chceli z neevanjelickej strany nahovoriť. Nie! Hlásame Ježiša Krista a Jeho večné evanjelium. Luther nás k nemu len znovu priviedol. Nie seba chcel, ale Krista! „Čert nech vezme Luthera, len nech žije Kristus!“ napísal svojím svojráznym spôsobom. A inde odkazuje: „Na svoje čisté svedomie hovorím, že nič by som si tak vrúcne neželal, ako keby sa stratili všetky moje knihy. Písal som ich preto, aby som ľudí chránil pred falošným učením a priviedol k Biblii. Keď už má človek Bibliu, môžu zmiznúť moje spisy!“ Aká pokora a odmietnutie svojich zásluh! Aké stále poukazovanie na toho Jedného a Jediného: Ježiša Krista a Jeho slovo! Príď k nám zase požehnaná reformácia!
Príď k celému svetu, ku každému človeku, aby svoju spásu, pokoj duše i sveta, cestu života i svetlo krokov svojich hľadal a našiel jedine v Kristu a Jeho večnej pravde!

(Stráž na Sione, 1943/19)

Leave a Reply