1517-1917

1517-1917

Časopis NÁRODNIE NOVINY,  utorok 30. októbra 1917, ročník XLVIII, číslo 127, prvá strana, píše:

REFORMÁCIA 1517-1917

Bojom sa začala a keď sa rozšírila, bolo pre ňu ešte viacej ťažkých bojov. A začala sa, lebo bola pripravená novou dobou, vynálezmi, oživením umení a vied, čiže takzvanou renaissancou a humanizmom. Účinky jej skoro prospely i samotnému Rímu.

Vystúpenie Luthera datuje sa od 31. oktobra 1517, keď svojich 95 téz vyvesil vo Wittenbergu na zámocký kostol. K nám jeho učenie preniklo skoro: na počiatku 16. stoletia Nemci v Hornom Uhorsku boli počtom svojím asi najsilnejší a s Nemeckom udržiavali stále styky. Čo tam opanovalo mysle a srdcia, prirodzene dostalo sa i sem. Tradícia o husitizme, že by Luterovmu učeniu u Slovákov husiti boli pripravili cestu, pred svetlom historie neobstojí. V Uhorsku vôbec rozšírila sa reformácia skoro a veľmi. Meštianstvo, učení ľudia, zemianstvo, magnáti na počiatku 17. stoletia prináležali napospol k protestantizmu. Ľud musel za mocnými, lebo platila zásada: čie je panstvo, toho náboženstvo sa prijíma . (Cujus regio, illius religio.)

Prostriedky, používané proti reformácii od samého počiatku, nemaly účinkov. Rozbroje náboženské, prenasledovania, hrúzy v Uhorsku vzmohly sa pozdejšie, z politických príčin. Keď sa protivy medzi viedenskou vládou a uhorskými stavy staly príliš príkrymi. Vtedy v náboženskej otázke vstúpil do popredia politický moment. Rozpálila sa strašná netolerantnosť náboženská a išla tak ďaleko, že kde v jednej obci žili na pr. veriaci dvoch protestantských cirkví, luteráni a kalvíni, potierali jeden druhého celkom tak, ako potieral ich oboch spoločný protivník, katolík.

Z toho času pre dnes nič nenasleduje: tie veci len zabudnúť. Ináčej my Slováci nútení sme súdiť nepredpojate, nestranne, objektívne. U nás v búrkach a v ohni tej doby viera menila sa toľko ráz, že z nás mnohým ťažko je vedieť, kedy k akej cirkvi prináležali ich predkovia. Prenáhleným súdom za jednu alebo druhú stranu ľahko mohli by sme sa osvedčiť proti svojim priamym predkom.

Nemci, takí, ktorých za nášho času ich národ najviac počúva, vysoko staväjú Luthera ako nemecko-patriotického politika, nie ako teologa, dogmatika. Z jeho bojových spisov citujú miesta ako: »Pre svojich Nemcov som sa narodil, im chcem slúžiť« A to je tak, Luther bol predovšetkým Nemec. V boji s Rímom jemu išlo o svoj národ. Mnohé miesta v jeho písmach a rečiach zpred 400 rokov znejú nám tak, ani čo by bol synom doby o nejakých 300 rokov novšej. Svedčí o tom i jeho zaujatosť za školy. Že skoro po ňom v Nemecku nasledoval národný úpadok, vina toho pripisuje sa nespôsobným kniežaťom. Ale i za našich dní Nemci či nevyznávajú, že žijú Lutherovým duchom?

Iné národy, nie nemecké, ktoré prevzaly Lutherovo učenie, túto jeho najsilnejšiu stránku ako by boly nechaly stranou.

U nás Slovákov účinky reformácie dlho bolo poznať v školách. I stručná história, ktorú o nich dosiaľ uspeli sme sa sostaviť, veľmi výmluvne hovorí. Horno-uhorské kraje svojimi školami dostaly kultúrny význam pre celú krajinu. Ináčej ony, tieto školy, slúžily latinite. Materinský jazyk, vyzdvihnutý reformáciou, dostal miesto len v cirkvi, v bohoslužbe.

Z bojovnosti Lutherovskej, z bojovnosti za národ, »pre ktorý sme sa narodili,« u nás sa asi najmenej ujalo. Slovenské povedomie i u takých našich evanjelikov, ako Daniel Horčička alebo Eliáš Láni, bolo trpné, passívné, bez všetkej aktívnosti, bez luteránstva ozajstného. I znamenití Plachovci za Jozefa II. okolo Starých Novín  národne boli celkom bledí; katolícki Slováci, Bajzovci, začali hovoriť o »hnilobe predkov«, nezaujatých za svoj slovenský jazyk. Až za času slovanskej národnej renaissance, teda z nových prameňov občerstvení, novým duchom rozpálení, zjavili sa Kollárovci, Šafárikovci a v ich stopách Štúrovci, Hodžovci, Hurbanovci.

A jednu zvláštnosť nezameškáme podotknúť. Reformáciou duchovnému životu u nás Slovákov iste značne sa pomohlo; ale už v druhej polovici 17. stoletia to, čo pre reformáciu v Uhorsku bolo pohromou, strašná protireformácia Szelepcsényi-Kolloničovská, pre existenciu a budúcnosť slovenského národa dokázalo sa byť zdravým. Horno-uhorské mestá boly ozajstnými baštami protestantizmu, a boly nemecké; vôbec v slovenských krajoch žilo Nemcov toľko, že Slovákom miesty hrozilo nebezpečenstvo ponemčenia: ale protireformáciou týmto mestám nanesený úder znamenite pomohol veci slovenskej národnosti. Za nejakých troje pokolení Nemci potom boli zväčša strovení.

No treba sa nám priznať i k nedobrému faktu, aby sa mohla hľadať jeho príčina. Asi od sto rokov slovenskí evanjelici temer vôbec, ale najmä v Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolici, číselne veľmi upádajú. V obciach evanjelicko-slovenských, ktoré na počiatku 19. stoletia maly v Gemeri po 1200-1300 obyvateľov, dnes načíta sa ich len 700-800. –Štyristoročná pamiatka reformácie nech nás povzbudí skúmať príčinu tejto nedobrej skutočnosti.

Zdroj: http://mi.memoria.sk/index.html#v=zoom&i=13313

One thought on “1517-1917

  1. lubo batka st

    Typický novinársky a zjednodušujúci prístup k reformácii zjavne existoval už pred 100 rokmi. Sotva sa s tým dá niečo robiť…
    Avšak nasledovné tvrdenie Národných novín je úplne nepochopiteľné: „..ale už v druhej polovici 17.stoletia to, čo pre reformáciu bolo pohromou, strašná protireformácia Szelepcsény- Kolloničovská, pre existenciu a budúcnosť slovenského národa dokázalo sa byť zdravým“. –
    -Národnie noviny tak dokázali svoju nezdravosť.
    Ľ.Batka st.

Leave a Reply