Môj ohavný hriech volá do neba! Je na ňom starodávne prekliatie — za bratovraždu! Hoci rád by som, už nevládzem sa ani pomodliť. Hriech mocnejší je ako úmysel a ako človek, čo dvoch pánov má, otáľam, ktorému mám vyhovieť, a neposlúžim ani jednému. I keby táto ruka zhrubla mi, niet toľko dažďa, čo by umyl z nej bratovu krv. Čo vlastne milosť je? Vlastnému hriechu pozrieť do očí. Modlitba máva dvojnásobnú moc: pred pádom chráni, ale zároveň aj tých, čo padli, znova vykúpi. A preto ešte hlavu nevešiam… Zhrešil som. Bože, aká modlitba ma spasí? Podlú vraždu odpusť mi? Nie!...

„Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.” Mt 3, 2,3 Tak bol ohlásený príchod Ježiša Krista, Syna Božieho, tak znelo pred vekmi, pred 2000 rokmi a aj dnes je tak znova a znova privolávané ľudskému pokoleniu. A keď prišiel, odpočíval v jasličkách taký maličký ako útla kvetinka, každý Ho mohol pestovať. Ležal zavinutý do chudobných čistučkých plienočiek na mäkučkom sene. Aké ľahké bolo pripraviť miesto pre takého maličkého Hosťa, ako ľahúčko Ho bolo milovať.Dnes zasa žijeme čas, keď sa blížia Vianoce, pamiatka prvého príchodu Pána. „Pokánie čiňte!” volá sa zase k nám; a to...