Tri Štedré večery života M. Luthera

Tri Štedré večery života M. Luthera

Bolo to na Štedrý večer v roku 1498. Zima sa už dávno dostavila, potôčiky a rieky ležali v ľadových väzbách a celú zem pokrýval hrubý snehový koberec. Silný severák sa preháňal ulicami mesta Eisenach a ešte vonku tmoliacich sa oneskorených ľudí v meste hnal domov k teplým kozubom. V mnohých domoch už stáli okrášlené a ozdobené jedličky a čoskoro jasavým svetlom mnohých zapálených sviec k slávnostnej pamäti narodenia Spasiteľa vľúdne pozývali domácich k štedrej večeri. Tichými mestskými ulicami však tiahne malý húfik chlapcov. Boli chudobne poobliekaní, a nejeden z nich sa až triasol zimou.
Kde-tu pred domom zostali a z mladých hrdielok zaznela dosť mocne a srdečne vianočná pieseň: „Eja, recolamus laudibus.“ Boli to chudobní žiaci, ktorí si svojim spevom pred dverami kresťanských domov koledovali o kúsok chleba.
Zastavili aj pred domom ctihodného mešťana Cottu, a hoci aj sychravý vietor lomcoval oblokmi a dverami, predsa nemohol prehlušiť silný štvorhlas žiakov. Zvlášť čisto a jasne vyznieval tenký hlások jedného pätnásťročného bledého, chudobného chlapca. Vzrušená pekným spevom otvorila dvere domáca pani a s útrpnosťou pozerajúc na mrznúcich chlapcov, vľúdne pozvala všetkých dnu, aby sa ohriali a občerstvili.
Chlapci s ochotou nasledovali vľúdnu paniu a nedali sa dlho núkať s predloženými jedlami a sladkosťami, aké bývajú na Štedrý večer po našich domoch pripravené; len jeden chlapček stál akýsi zarazený a zbožne zloženými rukami pristúpil k jedličke a horké slzy mu padali po bledom líci. Bol to ten chlapček, čo mal ten silný, jasný a čistý hlások, s ktorým prevýšil spev všetkých svojich priateľov. Jeho tichosť a mĺkvosť hneď dojala domácu paniu, Uršulu Cottovú, lebo si pamätala, že i z chrámu sa jej páčil ten istý spev a hlások. Láskavo sa obrátila na chlapca: „Pravda, už si dávno nevidel vianočný stromček?“ „Ach áno, minulý rok, keď som bol u svojich rodičov v Mansfelde, tam som ho videl; lebo napriek svojej chudobe každý rok nám deťom pripravujú a ozdobujú stromček; ale môj strýc, kožušník Lindemann, u ktorého tu bývam, nemá ani zmysel pre také niečo a ani prostriedkov.“ „Chudáčik! Tak vy dosť často tam i hladom trpíte!“ Chlapček sa zapýriac prisvedčil hlávkou.
„Tak príď každý deň k nám, tu nájdeš vždy pripravené teplé jedlá pre seba, pravda v prepychu to nebude, ale budeš mať dosť všetkého.“ „Aká ste láskavá! Čím sa vám odvďačím?“ dojato hovoril mladík. „Budeš mi kedy-vtedy spievať z tých krásnych nábožných latinských piesní.“ „Ach, ako rád vám budem každý deň spievať k chvále Najvyššieho!“ „Tak sa radšej úplne presťahuj k nám, budeš mi nahradzovať syna. Môj Justus, ktorého som hneď v prvom roku stratila, by bol práve taký starý ako si ty. Nahradíš mi ho!“
Vôľa srdečnej domácej panej sa splnila, cudzí chlapček sa čoskoro stal jej miláčikom, a viac rokov sa starala o neho, bol to — Martin Luther.


Sedem rokov prešlo a boli zase Vianoce. V erfurtskom Augustiniánskom kláštore sa práve odbavovali Bohoslužby. Po službách Božích sa všetci mnísi zišli k spoločnej večeri. Len jeden chýbal. Mladý brat Martin sa utiahol hneď po službách do svojej maličkej cely, hodil sa na svoje kolená a vysielal vrúcnu modlitbu k nebeským výšinám. Ach, ale darmo prosil, neprichádzala žiadna potecha, jeho duša bôľom zovretá nikde nenachádzala tak dávno žiadaný pokoj. Od chlapčenských čias trápila myšlienka vlastnej hriešnosti Martina Luthera, a keď aj poslúchnuc vôľu a otcovskú radu, študoval v Erfurte právo, predsa nasledoval vlastný vnútorný pud, keď sa viac zamestnával s otázkami viery, ako právom. Následkom náhodou nájdenej Biblie, tiež následkom neočakávanej rýchlej Alexejovej smrti, ktorý bol najlepším Lutherovým priateľom, a potom i príčinou ťažkej vlastnej nemoci uznal, že celým svojim bytím sa oddá do duchovnej služby.
Bolo to v roku 1505, v jeden krásny júlový večer, keď Martin zaklopal na bránu Augustiniánskeho kláštora a vstúpil do rádu. Ale trpko sa i tu sklamal vo svojich nádejach, keď sa domnieval, že v tichom pokoji kláštora, v deliacej sa láske, v neúnavnej modlitbe môže nájsť vnútorný, duševný pokoj. Vždy ho viac prenasledovalo svedomie, že nemá žiadnu milosti pred Bohom, preto sa ho ujala aj neopísateľná bázeň.
Tak to bolo aj na Štedrý večer tohoto roku. Prosebne pozdvihol zložené ruky a vrúcne sa modlil: „Pane. Pane! Nepustím Ťa, kým mi nepožehnáš!“ Potom vzal korbáč a pôstami i tak svoje zoslabnuté telo trýznil tak nemilosrdne, že v bezvedomí klesol na dlažbu.
Niektorí mnísi, dobrí a verní Martinovi priatelia sa medzitým dohodli, že ho navštívia v cele. Všetci milovali tohoto zápalistého brata, ktorý hoci bol od nich aj učenejší a rozumnejší, nikdy im nedal pocítiť svoju vyvýšenosť nad nimi, ale zostával vždy pokorný a milý. Aj pre jeho krásny spev si ho ostatní bratia Augustiniáni obľúbili.
Teraz našli celu zatvorenú, na opätované volanie žiadna odozva, i násilne vylomili dvere a našli bez seba na dlažbe ležať drahého brata. „Už je mŕtvy!“ zvolal jeden. „Nie, nie, žije!“ radostne dodal ten, ktorý sa priblížil k Lutherovi a jeho klesajúcu hlavu vzal do svojich trasúcich sa rúk, „ale stratil vedomie, zamdlel!“ Všetci chytro pristúpili k Martinovi, začali ho kriesiť, vodu mu do očí striekať – ale všetko márne! Tu zvolal brat Augustinus: „Zobudíme ho možno hudbou. Ak je ešte život v jeho skrehnutých údoch, tak to umenie, ktoré vždy miloval, ho musí zobudiť.“
Vzali teda na stene visiacu gitaru, a ostatní všetci tíško spievali k hlasom vinúcim sa z nástroja. Čím sa silnejšie a mocnejšie odrážal ich spev, triaška pochytila Lutherove meravé údy, zdvihol na okamžik viečka a šeptal: „Už počujem spev Serafínov, ach, zmiloval sa nado mnou Boh predsa a v tento jemu posvätený večer povolal ma k sebe.“
Mnísi spievali radostne ďalej; i zdvihol sa zomdlený a poznal ich. „Teda predsa som pri živote?“ šepotal, „a vy, priatelia, ste ma zobudili. Ďakujem vám za vašu lásku i za vaše piesne. Ony mi vliali potešenie do uboleného srdca a teraz som si už istý, ten Pán, tróniaci nad oblakmi, že mi odpustí všetky viny moje. On mňa požehná a vystrojí si na mne hodného bojovníka.“
A z Martina Luthera sa stal víťazný bojovník Pánov; on očistil cirkev od všetkých bludov, povier; on zahatil pohanské predávanie odpustkov. Ale kým k tomu dospel, musel viesť tvrdý boj viesť s mocnosťami, ktoré sú vysoko i hlboko. A v tomto ťažkom boji utíšenie, uspokojenie nachádzal neraz v hudbe, ktorú si vysoko cenil skrz celý svoj život. Za korenie života považoval hudbu.


Mnoho, mnoho rokov ubehlo od tej chvíle, keď zomdleného Luthera k životu priviedla hudba a spev mníchov tam v tom erfurtskom kláštore. A zase nastali tie radostné sviatky. Ach, ale ako radostné boli už tieto! Luther obklopený rodinkou a priateľmi radostne očakával pri milých rozpomienkach na predošlé časy hod Boží. Deti, ako to už býva, sa nedočkavo obzerali, kedy už zavíta Ježiško so svojimi darmi, keď zvonku zrazu zaznel spev. Luther hneď malých spevákov vpustil dnu, pohostil ich a rozprával svoj príbeh v Cottovej rodine. Keď už boli aj túžby dietok vyplnené a speváci tiež obdarovaní vianočnými koláčmi a lahôdkami a poberali sa preč, Luther ich zastavil, aby mu zaspievali ešte tú jeho milú vianočnú pieseň. A malí speváci začali; „Eja recolamus laudibus“ tú latinskú vianočnú hymnu. Luther si pochvaľoval, že ešte takú radostnú chvíľu nezažil ako teraz, len keby sme tú pieseň, vraj, v našej milej materčine mohli spievať!“ „Veru,“ doložil prítomný Melanchton, „zišlo by sa nám, aby sme ju všetci mohli spievať.“ Tu sa radosťou rozžiarilo oko reformátorove: „Nechaj to len na mňa, drahý priateľu“ odvetil Melanchtonovi a začal spievať v milej materčine tú pieseň, ktorú náhodou zložil pri uspávaní svojho synčeka Janíka. Je to i nám všeobecne známa: „Anjel z nebeskej výsosti zostúpil.“ Je to podoba na onú latinskú vianočnú hymnu. Roky sa minuli, aj storočia od toho času, čo vznikla táto vianočná pesnička, ale premenou vekov pretrvala až po dnes, a keď sa rozsvietia svetielka na zelenej vianočnej jedličke, zneje nábožne s nesčíselných pier: „Anjel z nebeskej výsosti zostúpil.“

Komentáre k “Tri Štedré večery života M. Luthera

  1. lubo batka st

    Vzácne a mimoriadne poučné príbehy, aj preto, že nie sú vymyslené, ale reálne. – Zaujal ma aj jeden malý detail. Pred Vianocami sa vedú diskusie o tom, kde sa „vzala“ tradícia vianočného stromčeka.- Tu je jedno dôležité svedectvo: Keď Martin Luther ako malý žiačik spieval vianočné piesne u Cottovcov – mali v dome vianočný stromček! A to bolo v roku 1498 ! !

Komentovať